Recenzia: Pri tlmočníkovej ceste sa zatvárajú oči

V príbehu o dvoch starších mužoch, ktorých zvedie na cesty Slovenskom pátranie po tragickou udalosťou prepojenej minulosti, je pozornosť upriamená na fašizmom poznačenú slovenskú prítomnosť. Výsledok však zanechá pachuť dramaticky fádneho konštruktu a emocionálneho chladu. Pre Georga (Peter Simonischek) a Aliho (Jiří Menzel) je cesta skôr nevymotivovaným, náhodným blúdením, ako katalyzátorom, ktorý by ich zomlel a odkryl tému. Príbeh je mdlý a aj napriek silnej nosnej myšlienke banálny. Aj keď záverečná pointa zarezonuje ako úder poriadne ťažkým kladivom, pocit únavy z videného jedno prekvapenie nezachráni.

Filmy Martina Šulíka ako dráma Všetko, čo mám rád, poetické podobenstvo Záhrada či poviedková freska Krajinka podľa scenára Dušana Dušeka sú výrazne autorské filmy s osobitou poetikou, ktorú predznamenala už Šulíkova výrazná študentská tvorba. Jeho krátke dokumenty ako Ticho, Hurá, Etika a politika či civilný mikrovhľad do obyčajných dní jedného malého Bratislavčana Staccato sú rovnako svieže a nápadité dnes ako v 80. rokoch. Dokumentujú dobu i autorský zápal aj vyzretý nadhľad mladého filmára. O to viac zamrzí, že v Tlmočníkovi Šulíkova príznačná hravá vynaliezavosť absentuje.

Už v ranej tvorbe sa venoval nielen intímnym príbehom zväčša komplikovaných hrdinov, ale aj reflektovaniu spoločenskej klímy (Etika a politika, Hurá), čomu ostatne zostal verný dodnes. Je unikátny poetikou a smutno smiešnou, až patetickou tonalitou emócií, zároveň v jeho príbehoch zakaždým preváži tragika a obhájiteľný pátos. Ten rezonuje aj v snímke Tlmočník, spomínaný humor však postráda, aj keď sa oň so scenáristom Marekom Leščákom pokúšajú.

Prekvapivý zvrat

Ali je osemdesiatnik, jeho rodičia zahynuli počas druhej svetovej vojny ako obete holokaustu a na základe biografickej knihy jedného esesáka sa dopátra k ich vrahovi. Zazvoní na dvere viedenského bytu, kde mu otvorí sedemdesiatnik George, syn spomínaného nacistu. Vydajú sa spolu po stopách jeho otca, aby sa aj arogantný George na staré kolená konečne zoznámil s temnou minulosťou svojho predka.

Georg chce zistiť, kde sa jeho otec počas druhej svetovej vojny pohyboval. Bez vysvetlenia zmení na Aliho názor, najme si ho ako tlmočníka a zamieria do Banskej Bystrice. Až na pár gest, ktorými dávajú autori tušiť, že v Georgovi sa „niečo pohlo“ – napríklad počas sledovania archívnych nahrávok, na ktorých vidí ako ich protagonisti s vecnosťou popisujú vraždenie – sa žiadny presvedčivý prerod v hrdinoch ani v ich vzťahu nekoná. Starí muži sa síce po ceste zbližujú, no i to sa končí literárne umelým škrtom.

Ústredným motívom cesty i celého roadmovie je vývoj ich vzťahu, v konečnom dôsledku však na ňom slepý naratívny náboj stroskotáva. Tlmočník sa vlečie fádne, bez vzruchov či prekvapení. Epizodické plynutie a nedejovosť si pýtajú osvieženie v podobe vzrušujúcich vedľajších postáv. Až na Aliho dcéru (Zuzana Mauréry) nie je ani jedna z minifigúrok zo zaujímavého mäsa a kostí, ostatne ani ona v príbehu mnoho vody nenamúti. Cestovanie nijako zásadne neovplyvnia mladé masérky, dcéra nevesty v hoteli, ani jeden z posledných preživších pamätníkov, ktorého muži navštívia v ružomberskom starobinci. Na konci filmu je všetko rovnako šedivé ako na jeho začiatku, až na jeden prekvapivý zvrat, ktorý funguje ako nápaditá, no násilne vtesnaná metafora.

Vyvážený film, sympatickí hrdinovia

Autori sa vyhýbajú dramatickým výbuchom aj zásadnejšej konfrontácii medzi hrdinami na rôznych stranách barikády – jeden je synom obete, druhý synom vraha jeho rodičov. Na tom mohli stáť jemné konfliktné nuansy, k odhaleniu toho, ako minulosť vplýva na ich spoločnú prítomnosť, však nedochádza. Ich vzájomnosť je síce dominantou filmu, postráda však drajv, akokoľvek sa oň autori sympaticky veľmi ležérne pokúšajú. Potenciál silnej témy tak zostáva nevyužitý.

Alimu lezie na nervy Georgova ľahkovážnosť, pnutie medzi nimi je však bez nápadu. Autori nás s nimi zatvárajú do auta či do hotelovej izby, nechávajú mužov hovoriť o živote, vzťahoch, deťoch, ženách, no dialógy sú banálne, hrdinovia až tragicky obyčajní a pred mikrospánkom zachraňuje len čítanie titulkov. Tie by divák v prípade týchto scén čítať ani nemusel, v príbehu by mu nič zásadné neuniklo.

Tlmočník je však esteticky vyvážený film a osloviť môžu práve sympatickí hrdinovia. Medzi Jiřím Menzelom a Petrom Simonischekom totiž funguje tá správna filmová chémia, z čoho ostatne vyplýva osobitá energia filmu.