Přemysl Martinek: Slovenský film mám rád pre jeho väčšiu radikálnosť

, 14.03.2018 12:00
Přemysl Martinek
Přemysl Martinek s režisérkou Agnieszkou Hollandovou, ktorá bola minulý rok hlavnou hosťkou festivalu Febiofest. Autor:

Přemysl Martinek je od roku 2015 umeleckým riaditeľom Medzinárodného festivalu klubových filmov Febiofest a práve pod jeho vedením sa profiluje ako jedna z najzaujímavejších tuzemských filmových prehliadok.

Na programe sa výrazne odráža Martinkov progresívny názor na filmovú kultúru a citlivým výberom filmov a hostí sa triafa do vkusu nielen zasvätených divákov. Febiofest sa v Bratislave začína vo štvrtok.

Čo je pre vás určujúce pri zostavovaní programu Febiofestu, kde sa inšpirujete?

Som aj členom rady Štátneho fondu kinematografie v Česku a viacero projektov sledujem dlhodobo, či už sú to minoritné československé koprodukcie, alebo koprodukcie medzi českým a slovenským filmovým priemyslom a zahraničím. To je i s ohľadom na počet na festivale uvádzaných slovenských a českých filmov veľmi dôležité východisko. Integrálnou súčasťou Febiofestu je aj Industry sekcia, v rámci nej oslovujeme agentov, ktorí sa venujú predaju licencií a zameriavajú sa aj na slovenské filmy. Pozývame ich, aby sme im predstavili pripravované slovenské projekty a zároveň prechádzame ich ponuku. Pozrieme si filmy, ktoré prinesú, bez ohľadu na to, či figurovali v súťažiach nejakých konkrétnych festivalov. Vyberáme z ich ponuky, čím okrem iného získavame prehľad, v akej skupine filmov sa tie slovenské predávajú. Máme aj dlhodobé spolupráce so sales agentmi, ktorí sa pohybujú na pomedzí veľkých festivalových hitov. Nevyberáme však napríklad mnoho filmov od Wild Bunch, čo je najväčšia francúzska sales firma, pretože z jej portfólia sa toho do distribúcie mnoho dostane, ale venujeme sa napríklad menšej francúzskej firme Capricci Films, ktorá vydáva aj časopis a je bližšie k tomu, čo robíme. Z jej ponuky, ak bude zaujímavá, radi opäť vyberieme filmy bez ohľadu na to, či boli premietané niekde inde. Zostavovanie programu teda ovplyvňujú rôzne faktory. Kladieme dôraz na dokumenty a snaha zaraďovať ich do programu súvisí s tým, že pre mňa osobne je veľkou inšpiráciou Jihlavský festival. Je dokumentárny a zároveň je na pomedzí ďalších žánrov, umeleckých druhov, zakaždým tam načerpám inšpiráciu. Dokumenty vyberáme väčšinou z jeho programu. Je dôležité, aby program vychádzal z dlhodobej dramaturgie ASFK a rozširoval ju. Zostavovanie programu je teda veľmi osobné, no napríklad výber sekcie Kino Ikon plus zostáva v dialógu s redakciou periodika a vstupuje do toho aj dramaturg David Čenek, ktorý pre Febiofest dohaduje hostí a ich retrospektívy.

Portfólio tohtoročných hostí je silnejšie ako po minulé roky, nabité zahraničnými osobnosťami od Francúzov Arnauda Desplechina a Leosa Caraxa cez dvojicu maďarských filmárov rezonujúcej autorskej generácie Szabolcsa Hajdua a Kornéla Mundruczóa až po českú legendu Jana Švankmajera. Vystačili by na dva festivaly. Ako sa vám podarilo dostať ich sem všetkých v jednom roku? Hajdu dokonca prichádza po druhý raz.

Tento rok sme odmietli elitárske: poďme sem priniesť len to, čo tu ešte nebolo, alebo prejdime si zoznam aktuálnych filmov a oslovme ich režisérov, ale rozhodli sme sa tak trochu odkázať na 25. výročie Febiofestu, ktoré je pre festival určitým míľnikom. Oslovili sme tvorcov, s ktorými sme v minulosti spolupracovali, či už na báze distribúcie, alebo festivalového uvedenia a vôbec nám neprekážalo, že príde opäť napríklad Miroslav Janek, ktorý uvedie svoj nový dokument Universum Brdečka, aj keď tu bol vlani. Szabolcz Hajdu tu bol pred tromi rokmi a vlani mal film v súťaži bratislavského festivalu. Hodili sme to za hlavu, oslovili sme pomerne široké spektrum hostí a na naše prekvapenie mnoho z nich povedalo, že príde. Takže sme pre nich ex post vytvárali program v rozsahu ich návštevy, ktorý by zároveň publikum unieslo. Bojovali sme totiž s otázkou, ako docieliť, aby bol o masterclass Leosa Caraxa alebo Arnauda Desplechina dostatočne veľký záujem, pretože festivalové publikum je limitované. Ja dúfam, že tento rok sa nám aj vďaka hosťom, síce známym skôr vo filmovom prostredí, podarí túto bariéru rozbiť a prilákať ku klubovému filmu všeobecne širšie publikum.

Vlani ste načrtli, že súčasný slovenský film považujete za zaujímavejší, nekonvenčnejší a uvoľnenejší ako český. Platí to stále? Českí kritici v tom majú tento rok jasno, v hlavných kategóriách ocenili filmy slovenských autorov.

Prebehla výmena. Mnoho filmov sme vlani na Febiofeste uviedli v predpremiére v rámci sekcie Slovenská filmová krajina a po vstupe do distribúcie boli úspešné. Na Slovensku bol minulý rok filmový boom, keď sa pozrieme na nominácie českej kritiky, ceny Český lev či Slnko v sieti, kde bolo v roku 2017 mnoho filmov, ktoré by som považoval skôr za české, situácia sa vzhľadom na vlaňajšok otočila. Tento rok sa ,slovenská vlna' preniesla do Čiech. Mnoho filmov, ktoré vznikli v česko-slovenskej koprodukcii, ako Špina, ktorá je, čo sa týka financovania, majoritne český film, no obsahovo a zložením štábu je slovenský, zaujalo pozíciu, akú mali české filmy (český film Masaryk získal v roku 2017 najviac slovenských výročných cien Slnko v sieti pozn. red.) minulý rok tu. Tieto výkyvy nepovažujem za signifikantné pre tieto dve kinematografie. Slovensko má aktuálne v zálohe mnoho filmov pred premiérou, ktoré hľadajú umiestnenie na festivalovej scéne a myslím si, že o nich v priebehu letnej festivalovej sezóny a jesene budeme ešte mnoho počuť. V Čechách sa zas podarilo niekoľkým dokumentom presadiť na medzinárodnej scéne, či už to boli filmy vybrané na festival IDFA v Amsterdame, alebo čerstvý film Až príde vojna premiérovaný nedávno na Berlinale, ktorý sme chceli na Febiofeste uviesť, no producent ešte pripravuje špeciálnu stratégiu pre Slovensko. Ale áno, slovenský film mám rád pre jeho väčšiu filmovú radikálnosť, či už sa bavíme o žánrovej, alebo o autorskej produkcii.

V akej kondícii je v súčasnosti český film?

Českí novinári majú pocit, že český film je v poslednej dobe nekvalitný, no to je scestná emócia, pretože vznikli výborné filmy ako Nic jako dřív alebo Skokan Petra Václava, porovnateľné so zahraničím, a na Febiofeste ich tiež uvedieme.

Na čom staviate identitu bratislavského Febiofestu? Čím sa odlišuje od pražského?

Základný rozdiel je v tom, kto je ich usporiadateľom. V Prahe je to spoločnosť Febiofest, ktorá sa venuje vyslovene príprave festivalu a spolupracuje so spoločnosťou Bontonfilm. Na Slovensku ho organizuje ASFK a Slovenský filmový ústav, čo znamená jednu neziskovku a jednu príspevkovú organizáciu, čo by skôr zodpovedalo festivalu typu Letná filmová škola, nie veľkému medzinárodnému festivalu, na ktorý prichádzajú hviezdy ako Catherine Deneuve. Identita Febiofestu smeruje od začiatku k zdôrazneniu pozície filmových klubov v slovenskom filmovom priemysle. Je to platforma mnohými vnímaná nostalgicky, pretože v dobe, keď filmové kluby vznikli, boli jednou z mála možností, kde sa skontaktovať so súčasným filmom, a veľké sály bývali zaplnené, záujem bol obrovský, čo už dnes tak úplne nefunguje, no je dlhodobo budovaná a festival môže klubovému filmu pomôcť nájsť nové smery, ako sa vyvíjať. Rozdiel medzi českým a slovenským Febiofestom je vo všeobecnom vnímaní festivalu v oboch krajinách. V Čechách sú festivaly výrazne podporované, nielen Štátnym fondom kinematografie, ale aj ministerstvom kultúry, z krajských a mestských peňazí. Rozpočty sa pohybujú v iných rovinách ako na Slovensku. Tiež majú inú infraštruktúru, zamestnávajú tímy, ktoré na nich pracujú dlhodobo, to všetko Slovensku chýba. Dúfam, že spôsob, akým meníme Febiofest, prispeje k tomu, že pre slovenské filmové prostredie budú festivaly dôležitejšie, že nebudú len akciami s červenými kobercami odtrhnutými od diania, ale budú ovplyvňovať slovenskú kinematografiu a odrážať obraz súčasného filmu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Přemysl Martinek #Febiofest
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk