Arnaud Desplechin
"Nesmieme si myslieť, že nakrútime majstrovské dielo. Musíme sa pokúsiť vytvoriť film, ktorý je živý.“ To sú slová režiséra Arnauda Desplechina, ktorý je majstrom komorných, jemne ironických psychologických drám a ktorého dvorným spolupracovníkom je Mathieu Amalric. Desplechin sa na festivale v Cannes až päťkrát uchádzal o Zlatú palmu, prvýkrát už s debutom Stráž (1992). V roku 1996 zaujal s filmom z prostredia intelektuálov, ktorí sa snažia nájsť miesto v živote – Učená rozprava alebo Môj pohlavný život. Medzi jeho najznámejšie filmy patrí Vianočný príbeh (2008), tragikomédia s Catherine Deneuvovou v hlavnej úlohe. V roku 2014 nakrútil psychologickú snímku Jimmy P. o posttraumatickom syndróme, ktorý postihuje vojnových veteránov, a o dva roky neskôr Tri spomienky (2015), komornú drámu so zaujímavo štruktúrovaným rozprávaním. Desplechinov posledný film Ismaelove prízraky (2017) mal premiéru na 70. ročníku festivalu v Cannes ako otvárací film, Febiofest, naopak, uzavrie.
Leos Carax
Foto: Reuters, JEAN-PAUL PELISSIER
Leos Carax patrí k najosobitejším francúzskym filmárom. Presadil sa v 80. a 90. rokoch ako jeden z predstaviteľov cinéma du look. Už jeho film z mladých čias Zlá krv (1986) potvrdil, že nejde len o zručného filmára, ale o výnimočný zjav na poli kinematografie. Jeho Milenci z Pont-Neuf (1991), ľúbostný príbeh dvoch "nepravdepodobných“ jedincov v bravúrnom hereckom podaní Denisa Lavanta a Juliette Binocheovej, sú bez preháňania ódou na filmové umenie. Trinásť dlhých rokov delí Polu X (1999) a zatiaľ poslednú celovečernú snímku Holy Motors (2012) s Denisom Lavantom, Evou Mendesovou aj Kylie Minogue v hlavných úlohách, ktorá je precízne poňatou správou o stave súčasného sveta. Tieto snímky tvoria neoddeliteľnú súčasť klubovej filmotéky a majú na konte viacero ocenení z medzinárodných festivalov. Všetky si ich budú môcť diváci MFFK Febiofest užiť na filmovom plátne a následne diskutovať s ich tvorcom.
Gustave Kervern a Benoît Delépine
Režisérske duo je pozoruhodná vec, nie je ich v dejinách filmu veľa a často sú to súrodenci. Gustave Kervern a Benoît Delépine sú však špeciálny prípad. Pri pohľade na ich tvorbu by sme skôr povedali, že sú to súdruhovia, v tom najlepšom zmysle slova. Keď sa verejnosti predstavili debutom Aaltra (2004), prihlásili sa k hrdinom na okraji spoločnosti. K hrdinom, ktorých existencia stojí na prirodzenom odpore proti konzumujúcej väčšine, a to nie v politickom zmysle, ale priamo v princípe svojej existencie. Film Louise-Michel (2008) už ASFK uviedla do distribúcie, rovnako ako ich ďalší titul Na Mamuta! (2010). Na festivale sme ich sledovali uvedením filmu Blízko smrti (s Michelom Houellebecqom v hlavnej úlohe). V ich zatiaľ poslednom filme Saint-Amour (2016) síce nie sú hrdinovia takí „lúzri“, ale nechýba mu veľmi čierny humor, situačná komika ani ďalšie štýlotvorné prvky ich pozoruhodnej režijnej práce.
Kornél Mundruczó
Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasného maďarského filmu a divadla. Už od začiatkov svojej pozoruhodnej kariéry na seba strhával pozornosť celého filmového sveta. Jeho debut Šťastné dni (2002) zvíťazil vo svojej kategórii na festivale v Locarne a odvtedy sa jeho filmy uvádzajú v premiére na festivale v Cannes. Mundruczó má veľký cit pre duchovný rozmer svojich postáv, ktoré tápu vo svete plnom nepriateľstva. Také boli témy jeho ďalších filmov Delta (2008) a Projekt Frankenstein (2010). Jeho film Biely boh (2014) je potom pozoruhodný v niečom radikálnou zmenou režisérovej poetiky, keď začal svoje morálne posolstvá kombinovať s tradičnými žánrovými postupmi. A taký je aj jeho posledný film Mesiac Jupitera (2017), v ktorom sa vracia k utečeneckej kríze a ponúka jedinečnú filmovú formu, ktorá dnes vo svete autorského a artového filmu nemá konkurenciu.
Szabolcs Hajdu
Režisér Szabolcs Hajdu patrí k najvýraznejším maďarským tvorcom súčasnosti. Prelom v jeho kariére nastal filmom Biele dlane (2006), ktorý mal premiéru v Cannes a získal Zvláštnu cenu poroty v sekcii Na východ od Západu na MFF Karlove Vary. V roku 2009 sa jeho film Bibliothéque Pascal (s premiérou na Berlinale) stal najlepším maďarským filmom roka. Snímka s fantazijno-hororovým nádychom a výstredným vizuálnym štýlom rozdelila kritikov a divákov na dva tábory. Film Mirage (2014) videlo ako prvé publikum MFF v Toronte. Film o africkom futbalistovi putujúcom maďarskou pustou vznikol v maďarsko-slovenskej koprodukcii. Hajduove filmy patria k nízkorozpočtovým snímkam, vznikajú s minimálnym štábom. Svoj ostatný celovečerný film Rodinné šťastie (2016) dokonca odmietol financovať zo štátnej podpory, lebo podľa neho je systém verejného financovania v Maďarsku zle nastavený.
Marek Najbrt
Foto: Ľuboš Pilc
Čerstvý držiteľ Českého leva v kategórii televíznych seriálov Marek Najbrt, ktorý sošku získal za Svet pod hlavou, zaujal už svojimi študentskými prácami, v širšej verejnosti zarezonoval celovečerným debutom Mistři (2004). Čierna groteska zo zdevastovanej pohraničnej dedinky získala tri České levy. Na sošku za najlepší film si musel Najbrt počkať ešte niekoľko rokov, kým nakrútil film Protektor (2009). Na oboch spolupracoval so scenáristami Benjaminom Tučkom a Robertom Geislerom, takisto ako na Polskom filme (2012). Najbrt sa scenáristicky aj režijne podieľal na seriáli Terapia (2011) z dielne HBO a na Febiofeste uvedie aj svoj najnovší celovečerný film Prezident Blaník. Marek Daniel v ňom stvárnil Antonína Blaníka, jedného z najvplyvnejších lobistov v Česku, ktorý sa rozhodne kandidovať na prezidenta. Film nadväzuje na úspešný seriál a odohráva sa na pozadí skutočných udalostí druhej priamej voľby českého prezidenta.
