Jan Švankmajer: Film si môže na svojho diváka počkať

17.03.2018 16:00

Po nedávnej svetovej premiére na festivale v Rotterdame prichádza Hmyz Jana Švankmajera aj do slovenských kín.

Otváracia snímka 25. ročníka Medzinárodného festivalu klubových filmov Febiofest je podľa slov režiséra jeho posledným celovečerným dielom. O filme, ktorý sa inšpiroval hrou bratov Čapkovcov Zo života hmyzu, ale aj Kafkovou Premenou a účinkujú v ňom Kamila Magálová, Jaromír Dulava, Jan Budař či Jiří Lábus, porozprával Jan Švankmajer Pravde v rozhovore prostredníctvom e-mailu.

V kinách  sa už dá vidieť film Hmyz Jana...
V kinách sa už dá vidieť film Hmyz Jana Švankmajera. Autor: PUBRES/ATHANOR

O nakrútení Hmyzu ste uvažovali už v 70. rokoch minulého storočia. Najskôr od vás chceli, aby ste to spravili ako bábkový film, čo ste odmietli. Keď ste prišli s vlastnou verziou a vlastnou filmovou poviedkou, vtedy zase odmietli vás. Prečo ste sa po rokoch rozhodli k tomuto projektu vrátiť?

Keď svoje najproduktívnejšie roky prežijete v spoločnosti ovládanej cenzúrou, tak sa vám v starobe ponúka na realizáciu celý rad odmietnutých filmových námetov, poviedok i scenárov. Lenže za predpokladu, že sa spoločnosť zmení a zruší cenzúru. To sa pošťastilo aj mne, a tak som mohol otvoriť svoj šuplík. Po roku 1990 som z neho vytiahol tak scenár k filmu Jedlo, ako aj Spiklencov slasti (pôvodný scenár sa volal Bleděmodrovous, a mal to byť iba krátky film), ale aj filmovú poviedku Šialení a teraz aj Hmyz.

O Hmyze tvrdíte, že to nie je politický, ale imaginatívny film, ktorý ponúka množstvo rôznych interpretácií. Ako vzniká imaginatívny film? V čom je práca na ňom odlišná od iných druhov filmu?

Filmoví kritici väčšinou nemôžu pochopiť, ako je možné nakrúcať námety alebo scenáre, ktoré vznikli pred tridsiatimi, alebo dokonca štyridsiatimi rokmi a ešte v dobe, ktorá sa diametrálne odlišovala od tej, v ktorej sa film nakrúca. Lenže ja som sa vo svojich filmoch nikdy nezaoberal tým, čomu sa hovorí pena dní, moja angažovanosť išla vždy pod povrch tejto peny. To je práve rozdiel medzi realistickým filmom a filmom imaginatívnym. Zmenou politického režimu nezmeníte psychológiu ľudí. Neuropatológovia, ktorí sa konečne dostali do našich mozgov, zistili, že dnešný človek sa mentálne ničím nelíši dokonca od neolitického človeka. Je rovnako iracionálny a magický. Neexistuje žiadny homoekonomikus. Kým realistický film sa po čase stáva len dokumentom doby, v ktorej vznikol, imaginatívne dielo (akékoľvek, nielen film) na seba nabaľuje nové obsahy, umožňuje nové výklady a získava nový zmysel. To preto, že nie je postavené na identite, ale na analógii. Pracuje s metamorfózou, metaforou, symbolom, skrátka s imagináciou, a tak aj po zmene dobových reálií umožňuje divákovi aktuálnu interpretáciu. Preto sa nebojím siahať do svojho šuplíka.

Bolo ťažké rozhodnúť sa, čo nakrútite ako váš posledný celovečerný film? Vyberali ste z viacerých možností? Alebo v čase, keď ste film začali pripravovať, ste ešte nerozmýšľali nad tým, že by mohol byť vaším posledným celovečerným?

To, že som tentoraz siahol po Hmyze, nemá myslím, žiadny razantne racionálny dôvod. Jednoducho som sa rozhodol, že teraz nakrútim Hmyz a začal som písať podľa svojej filmovej poviedky scenár. Na imaginatívnom filme (a nielen filme) sa totiž podieľa vedomá zložka našej mysle asi tak z dvadsiatich percent, ostatok je vec nášho nevedomia. Viem, že sa z toho kritici, kunsthistorici a umenovedci môžu zblázniť, pretože chcú, aby tvorca všetko robil pekne tak, ako sa má, s plným vedomím a svedomím, a pekne to racionálne zdôvodnil, ale nemôžem si pomôcť, je to tak.

V Hmyze hovoríte, že magickú úlohu hrá vo filme strih, podobnou mágiou vládne už iba sen. Hmyz je plný snovej logiky. Využívate v ňom aj nejaké obrazy z vašich snov? Zapisujete si ich?

Sny si zapisujem. Niekedy ich aj používam vo svojich filmoch, ako napríklad v Prežiť svoj život. V Hmyze som chcel najprv, aby si herci zapisovali svoje sny, ktoré sa im prisnia počas nakrúcania. Ale hercom sa buď nič nesnívalo, alebo si jednoducho sny nezapísali a zabudli ich. A tak som im „požičal“ svoje sny a sny Evy (zosnulej manželky Jana Švankmajera – pozn. red.).

O čom sa vám sníva najčastejšie?

Mám väčšinou perzekučné sny, plné útekov pred prenasledovateľmi, sny o márnom hľadaní adries, na ktoré sa mám dostaviť, o márnom čakaní na niekoho, kto mi má pomôcť a podobne. Myslím si, že tento druh snov má svoj pôvod v detstve, ktoré som prežil vo vojnovej dobe, a tú úzkosť na mňa preniesla moja matka, ktorá každý nálet a útek do krytu prežívala veľmi intenzívne. Vtedy ma v snoch prenasledovali vždy nemeckí vojaci, dnes je okruh mojich prenasledovateľov bohatší.

Čo o nás prezrádzajú sny?

Podľa Freuda by mali sny spĺňať naše tajné priania. Zrejme som masochista (tajný).

Úspešná crowdfundingová kampaň na film Hmyz na portáli Indiegogo.com ukázala, že máte stále dosť fanúšikov, ktorí by radi videli váš film v kine. Prekvapilo vás to? <AN>Je zaujímavé, že vo všetkých rozhovoroch, ktoré som po premiére Hmyzu robil, padla aspoň jedna otázka na crowdfunding. Keď ide o peniaze, tak to ľudí veľmi zaujíma. Podobne o výtvarnom umení sa v novinách píše výhradne len v súvislosti s „úspešnými“ aukciami. Za koľko sa ktorý obraz vydražil. Inak je však crowdfunding skvelý „vynález“ pre financovanie nekomerčných projektov. Ďakujeme všetkým, ktorí nám prispeli.

Hmyz mal premiéru na festivale v Rotterdame, kde sa premietali aj vaše ďalšie filmy. Je publikum na takomto type festivalu v niečom špecifické, povedzme otvorenejšie alebo, naopak, „prísnejšie“?

Rotterdam je sympatický tým, že je to festival skutočných filmových fanúšikov, že nejde ani o reprezentáciu, ani o šoubiznis, ani uzatváranie komerčných kontraktov. Preto sme tam uvádzali všetky naše filmy. Tento festival sme si vybrali aj pre našu poslednú svetovú premiéru. Myslím si, že diváci prijali film celkom dobre. Premietal sa celkom trikrát. Ale ono ani nezáleží na tom, ako diváci váš film prijmú v čase jeho vzniku, pretože film je konzerva a môže si, na rozdiel od divadla, na svojho diváka počkať.

Spolu s Hmyzom vznikal aj „film o filme“, z ktorého však nakoniec nie je samostatný dokument, ale je súčasťou samotného filmu Hmyz. Kedy a prečo ste sa rozhodli ukázať zákulisie príprav Hmyzu a toho, ako vaše snímky vznikajú, priamo v samotnom filme?

Tak film o filme, rozšírený ešte o históriu Athanoru (spoločnosti, ktorá produkuje filmy Jana Švankmajera – pozn. red.), vznikne neskôr. Nápad použiť „dokumentárne“ zábery do hraného filmu prišiel až tesne pred nakrúcaním. V scenári nie je. Ani by to nešlo napísať, pretože tie zábery nie sú nahrávané, ale autenticky zachytené a nakrútené. Do filmu sa integrovali až v strižni pri konečnom strihu. Racionálny dôvod „prečo“ neexistuje. Jednoducho mi to napadlo. Najlepšie nápady mám totiž v okamihu, keď sa plne položím do tvorivého procesu a som denne dvadsaťštyri hodín v ňom. Potom prichádzajú tie najlepšie nápady, aj keď im trebárs zatiaľ nemusím rozumieť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jan Švankmajer #hmyz #Febiofest 2018
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk