„Ak sa ma pýtate na životné krédo, tak ich je určite viac. Sotva by som to redukoval iba na jediné, ale predsa len: Kedysi som sformuloval vetu, že sme sa narodili blbo, ale nebola to nuda. A z druhej časti tej vety som urobil titul svojej knižky. Stále sme sa snažili vznášať nad tým marazmom a neodísť príliš znečistení,“ citovali Zdeňka Mahlera české médiá pred dvoma rokmi, keď krstil svoju knihu spomienok …ale nebola to nuda – poznámky pod čiarou života. Glosy, postrehy, úvahy, poznámky, ktoré obsahuje, vychádzajú z Mahlerových denníkových zápiskov. Denníky si písal desiatky rokov a nikdy nemal čas sa nimi zaoberať. Až na sklonku života sa rozhodol, že by si už mal nad ne sadnúť. „Robil som to v istej predtuche, pretože som mal pocit, že by bolo vhodné ponáhľať sa, aby som to napísal, ešte kým som živý, čo sa mi podarilo,“ povedal vtedy autor s tým, že o minulosti písal pre budúcnosť a pre ďalšie generácie.
„Zdeněk Mahler bol prvá česká wikipedia. Stretnutie s ním bolo ako zrážka s nákladným vlakom: pokiaľ si vzal slovo, tak si ho potom držal, kým nevypovedal všetko, čo si myslel, že je nutné. Bol veľmi pracovitý a trochu smutný, že každý nevie toľko, čo on. Prosto: Národný obrodenec,“ povedal pre ČT24 režisér Zdeněk Tyc, ktorý s Mahlerom spolupracoval na viacerých televíznych projektoch.
V každom z nás je túžba byť Mozartom
Zdeněk Mahler už počas štúdia češtiny a angličtiny začal pracovať ako kultúrny redaktor časopisu Predvoj, neskôr bol šéfredaktorom vzdelávacej redakcie Českého rozhlasu a tlačovým tajomníkom ministra školstva a kultúry (1955 – 1960). V tom čase bol tiež ako dramaturg súčasťou súboru Laterna Magika a podieľal sa na príprave jeho slávnej prezentácie na výstave Expo '58 v Bruseli. Od začiatku 60. rokov bol Mahler v slobodnom povolaní. Ešte predtým knižne debutoval novelou Konečne (1958). V rovnakom roku sa zoznámil s vtedy začínajúcim režisérom Milošom Formanom. Neskôr s ním ako odborný scenáristický poradca pracoval na filme Amadeus (1984).
„Ten film vypovedá o tom, čo sa deje vždy, každej generácii a každému,“ povedal o snímke, v ktorej v rámci umeleckej licencie proti sebe ostro stoja génius Wolfgang Amadeus Mozart a polotalent Antonio Salieri. „Amadeus dá každému možnosť, aby sa v tom poznal, pretože v každom z nás je túžba byť Mozart a v každom z nás je súčasne Salieri. Ľudia sa na to pozerali a videli síce historickú kulisu, ale videli niečo, čo bolo obrovským mementom, pretože z takejto nerovnosti vychádza niekedy strašné nebezpečenstvo,“ povedal Mahler v rozhovore pre Českú televíziu. Mahler je podpísaný aj pod scenárom filmu Zabudnite na Mozarta (1985) režiséra Miloslava Luthera a pod snímkou Mí Pražané mi rozumějí (1991), ktorá sa takisto venuje Mozartovi a scenár k nej napísal spolu s režisérkou Věrou Chytilovou.
Zázrak zo Slovenska
Mahler je autorom niekoľkých biografických kníh o slávnych skladateľoch. Mozartov život spracoval v diele Zbohom, môj krásny plameň, Bedřichovi Smetanovi sa venuje kniha Nekameňujte prorokov a o americkom pobyte Antonína Dvořáka rozpráva jeho beletrizovaná biografia Spirituál bieleho muža. Obrazy zo života Antonína Dvořáka zaznamenal vo filme Koncert na konci léta (1979) podľa Mahlerovho scenára režisér František Vláčil.
Mahler, ktorý bol vzdialeným príbuzným skladateľa Gustava Mahlera je podpísaný aj pod scenárom životopisného príbehu slávnej českej opernej speváčky Emy Destinovej. Božská Ema (1979) v réžii Jiřího Krejčíka. „Bolo to v dobe, keď sa začala pomaličky rysovať Charta 77. Prácu na Božskej Eme, ktorá sa čo do zmyslu vyznačovala tým, že bola o tom, ako nespolupracovať s políciou, ako sa nedať, ako si zachovať, ak ho ten človek má, charakter,“ povedal Mahler pre Českú televíziu.
„Hovoril som potom s jedným čelným chartistom a on mi povedal: Pozri, to vydalo za sto podpisov!“ V hlavných úlohách Božskej Emy sa predstavili Božidara Turzonovová a Juraj Kukura. „Problém bol v tom, že na Destinovú potrebujete de facto kňažnú. A tak sa výber zužoval, až naraz sa do zorného poľa dostala Božidara Turzonovová. Bol to svojím spôsobom zvláštny, nadprirodzený jav, bol to zázrak,“ spomínal Mahler. „Vznikla zvláštna paradoxná situácia, že tento film o hrdinskej českej speváčke sme vlastne mohli urobiť vďaka Slovákom.“
Mahler má na konte ešte jednu slávnu spoluprácu s Jiřím Krejčíkom. Spolu napísali scenár ku komédii Svadba jako řemen (1967). Podieľal sa aj na snímkach Nebeští jezdci (1968) Jindřicha Poláka, Flirt se slečnou Stříbrnou (1969) Václava Gajera, Den sedmý – osmá noc (1969) Evalda Schorma či Lidice (2011) režiséra Petra Nikolaeva.
Mahler spolupracoval aj na viacerých televíznych projektoch ako O hudbě s hudbou (1992), Osud talentu v Čechách (1995), To nejlepší z klasiky (1996 – 1997), Ano, Masaryk (1997) či Dvořák v Amerike (1998). V polovici 90. rokov vyvolal polemiku trojdielny seriál a kniha, v ktorých hovoril o histórii pražského Chrámu sv. Víta práve v čase, keď sa na súde rozhodovalo, že by katedrálu vrátili cirkvi. Vo svojich knihách sa okrem hudobníkov venoval aj ďalším osobnostiam, napríklad prezidentovi Masarykovi.
Portál idnes.cz pripomenul, že Mahler vyznával Havlíčkovo krédo Kto svoj národ miluje, nešetrí ho a v jeho duchu vystupoval proti účelovým úpravám českej histórie. „Človek môže meniť svoje názory. Churchill dokonca povedal, že kto trikrát za život nezmení názor, je idiot. Čo sa však nemení, je ľudská povaha a charakter,“ povedal Mahler Českému rozhlasu. Zamýšľal sa tiež nad tým, kto je hrdina. „Hrdinstvo chápeme ako čin v skratke času. Ale často býva rozložené na veľkú časovú plochu. Až potom sa ukáže.“
