Recenzia: Jan Švankmajer Hmyzom skúša divácke limity

Jan Švankmajer sa lúči s celovečerným filmom. Ako inak - netradične a po svojom, mimo našich očakávaní. A ako inak, než s lišiackym úsmevom, tentoraz priamo do kamery. A ako inak, než bez toho, aby divákovi strelil malú provokačnú frčku do nosa. Tá najskôr prekvapí, potom nahnevá, no nakoniec pobaví. I keď to, či sa dostanete až k tomu pobaveniu, závisí len od vás. Hmyz totiž pravdepodobne rozdelí divákov do dvoch táborov.

22.03.2018 12:00
Jan Švankmajer Hmyz Foto:
Kamila Magálová a Jan Budař v poslednom celovečernom filme Jana Švankmajera Hmyz.
debata

Posledný Švankmajerov film by sme mohli prirovnať k voľnej jazde do neznáma bez fungujúcich bŕzd. Je oslavou slobodnej tvorby, slobodného vyjadrenia, slobody ako takej, no zároveň ide o náročnú, veľmi ťažko stráviteľnú postmodernú koláž, pri ktorej sa jedni budú dusiť od smiechu a nadšene si užívať režisérovu odvahu, druhí zase neveriacky, znudene, frustrovane či nahnevane krútiť hlavou.

Namiesto drámy absurdná groteska

Režisér o realizácií tohto filmu uvažoval už v dobe socializmu, no to, že vznikol až teraz, popravde nie je až tak podstatné, keďže jeho téma sa dá aplikovať na takmer hociktoré obdobie a hociktorý režim. Režisér akoby sa totiž skôr snažil pomocou diela bratov Čapkovcov Zo života hmyzu zamieriť priamo k podstate ľudského bytia či odpovedať na otázku, čo to vlastne ženie ľudstvo v pravidelných intervaloch k vážnym spoločensko-politickým problémom.

Švankmajer chtiac či nechtiac komentuje súčasné dianie nielen v Česku, ale celkovo vo svete, pretože problém, o ktorý sa opiera, je univerzálny a ide až k jeho koreňu. Ten vidí práve v ľuďoch, v ich hlúposti, jednoduchosti, pudovosti či apatii. No ako sám, citujúc Freuda, na začiatku filmu vraví, najadekvátnejšou odpoveďou na surovosť reality je práve cynizmus fantázie. Preto nesledujeme vážnu drámu, po ktorej budeme nakoniec všetci v depresii, ale absurdnú grotesku, ktorá nás má pobaviť, ale tiež nútiť byť stále v pozore a premýšľať, prehodnocovať, na čo a tiež prečo sa na to všetko vlastne pozeráme.

Švankmajer si zvolil dve roviny. V prvej ide o zachytenie divadelnej hry spomínaného diela bratov Čapkovcov, tú druhú tvorí dokumentárna zložka, kde na nás prehovárajú herci a sám režisér. Práve táto rovina je najvtipnejšia, najúprimnejšia a tiež najpútavejšia. Až je divákovi ľúto, že do procesu nakrúcania nemôže nahliadnuť ešte viac. Áno, mohli by sme sa na to pozrieť aj z druhej strany a brať ju skôr negatívne.

Mohli by sme povedať, že Švankmajer si práve týmito pravidelnými sekvenciami uľahčuje prácu a možno až príliš zbytočne vysvetľuje divákovi, ako je čo myslené, a tiež by sme mohli povedať, že si svojou prítomnosťou pred kamerou kompenzuje to, že vo filme trocha absentuje práve jeho tradičný rukopis. Tým narážam na animáciu, ktorej tu skutočne nie je príliš veľa. Ale nech sa aj tak akokoľvek snažím napadnúť svoje pocity a sám sebe klásť triezve argumenty, stále mi vychádza len jedno, že sa Švankmajerovi opäť podaril husársky kúsok a svojím filmom povedal absolútne dokonale to, čo aj chcel. Je to totiž jednoduché.

Radikálne a prefíkane

Ak by sme kĺzali po povrchu, asi by sme zhodnotili Hmyz ako nudný, repetitívny, zbytočne dlhý úmorný zlý film. Ak však zájdeme trocha viac do hĺbky, zistíme, že v skutočnosti ide o veľmi presnú, výstižnú a sofistikovanú analýzu človeka a jeho vlastností. A režisér nám tiež nastavuje zrkadlo práve tak, že nás skúša, či neskĺzneme k bezduchému povrchnému odsúdeniu či apatii, ako napríklad hlavné postavy filmu, namiesto hlbšej analýzy diela.

Skúša naše limity, koľko toho zvládneme, no núti nás napriek tej silenej, a koniec koncov aj priznanej trápnosti a zámerne zlým hereckým výkonom pozrieť sa bližšie na daný problém. Síce veľmi radikálne, no zároveň veľmi prefíkane. A i keď Hmyz rozhodne nie je Švankmajerovým najlepším filmom, jeho anarchisticko-mizantropický nádych si ma nakoniec totálne získal.

Hodnotenie Pravdy

4 hviezdičky z 5

  • Hmyz / ČR, SR 2018 / námet, scenár a réžia: Jan Švankmajer / kamera: Jan Růžička, Adam Oľha / výtvarníci: Jan Švankmajer, Václav Švankmajer / kostýmy: Veronika Hrubá / masky: Tereza Prachařová / hrajú: Kamila Magálová, Ivana Uhlířová, Jan Budař, Jaromír Dulava, Jiří Lábus, Norbert Lichý a ďalší / slovenská premiéra 15. marca

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #hmyz #recenzia #Kamila Magálová #Jan Švankmajer