Odklínanie Miroslava Válka

27.03.2018 08:57

Keď v roku 1991 zomrel Miroslav Válek, Milan Rúfus povedal, že smrť si poňho prišla v čase, ktorý ešte nemá na to, aby si o ňom vytvoril spravodlivý obraz. V čase, ktorý opäť zatracuje minulé a povrchne prisahá na budúcnosť. Dokumentárny film Válek, ktorý bol do kín uvedený v rámci festivalu Febiofest, je možno nádejou, že čas na vytvorenie toho spravodlivého obrazu sme ešte celkom nepremárnili.

Ambíciou tvorcov filmu Válek bolo vyrovnať sa...
Ambíciou tvorcov filmu Válek bolo vyrovnať sa so spoločenským rozkolom, ktorý Válkova postava dokonale stelesňuje. Autor: BEETLE

Ironická náhoda chcela, že som práve v časoch pripomienky 30. výročia tzv. sviečkovej manifestácie, kráčala do kina Mladosť na druhú premiéru filmu Patrika Lančariča o básnikovi, ktorý, ak aj nie je naším najväčším básnikom 20. storočia, určite je básnikom najpopulárnejším. Básnikovi, ktorého život nemenej poznačilo pôsobenie vo funkcii ministra kultúry vo frustrujúcom období normalizácie. To mu mnohí dodnes neodpustili, a iní, naopak, ostanú navždy zaviazaní, že sa na najnevďačnejšiu zo všetkých úloh podujal. Pre mnohých ostal tým najlepším, najušľachtilejším a najkultivovanejším človekom, ktorého sme v tejto funkcii kedy mali. A nie vďaka normalizácii, ale jej navzdory.

Ambíciou tvorcov filmu Válek bolo vyrovnať sa so spoločenským rozkolom, ktorý Válkova postava dokonalo stelesňuje. Ako v prípade všetkých veľkých ľudí, ten rozkol je obsiahnutý v samotnej podstate básnikovej mysliacej hlavy, ktorá vie, že nič kultúru nezabíja väčšmi ako propaganda. Propaganda, hlavná zbraň politikov a politrukov, medzi ktorými Válek manévroval s tragickou odhodlanosťou Dona Quijota. Z tohto pohľadu preto ambícia pochopiť Válka básnika a politika nie je len ambíciou porozumieť zákrutám a prázdnym miestam našich dejín 20. storočia bez onoho zatracovania minulosti, ale je najmä namáhavou ambíciou pochopiť tvorivú, výnimočnú a silne individualistickú ľudskú bytosť, ktorá nikdy nemôže vyhovovať ideologickým skratkám ani jalovému moralizovaniu. Lebo ako to už v prípade legiend chodí, bývajú buď milované, alebo zatracované, akoby medzi tými mantinelmi človek v celej svojej zložitosti ani nemal miesto.

Súdov zbavený Válek

Otázka, ako je možné, že taký veľký básnik ako Miroslav Válek bol, mohol byť aj normalizačným politikom alebo mužom s pohnutým, až tragickým osobným životom, je vlastne nesmierne nemúdra. Je to však otázka, ktorú si stále väčšina z nás intenzívne kladie. Je preto namieste usilovať sa na ňu nájsť dobre formulovanú odpoveď. Lančarič si spolu so scenáristami (Maroš Šlapeta, Peter Pavlac), kameramanom (Peter Kelíšek) a strihačom (Maroš Šlapeta) na to zvolili najlepší možný spôsob: Spovedali desiatky osobností slovenskej kultúry, politiky i rodinných príslušníkov, ktorých výpovede spoločne s fotografiami, archívnymi zábermi, Válkovou poéziou a hudbou Vladislava Šarišského tvoria ucelenú, do seba zapadajúcu mozaiku. Válkova osobnosť je vo filme celkom zbavená súdov. Tie možno vyslovujú niektorí z respondentov, ale to, čo si divák odnesie, ostáva na jeho ochote premýšľať. A dodávam, že hlavne na jeho schopnosti byť voči človeku, ktorý si na plecia zobral viac spoločenskej zodpovednosti ako väčšina jeho kritikov, veľkorysý.

Film má dlhých 130 minút a zdalo by sa, že toľké výpovede by diváka vyčerpali. Opak je však pravdou, a dokonca si myslím, že by vydržal sedieť i dlhšie. Vynikajúco zvolení respondenti – o. i. básnici Ivan Štrpka, Ľubomír Feldek alebo Válkov dvorný kritik Milan Hamada, reprezentanti „bývalého režimu“ ako bývalý predseda vlády SSR Peter Colotka alebo bývalý stranícky historik Viliam Plevza, klasici hudobnej scény Marián Varga a Pavol Hammel alebo silne antikomunisticky angažovaný Martin M. Šimečka či režisér Eduard Grečner – všetci svojimi výpoveďami kladú nové a nové otázky, ktoré sú v konečnom dôsledku najdokonalejšou odpoveďou na mnohé „prečo“.

S porozumením pre Válkovu „temnú“ dušu prekliateho básnika a s unamunovsky tragickým pocitom života (ako viacerí vo filme jasne formulujú) je spracovaný aj jeho osobný a rodinný život. Ten totiž v spoločnosti podobne ako Válkova politická kariéra často podlieha zjednodušeniam či plochému odsúdeniu. Priestor, ktorý film poskytuje rodinným príslušníkom, je citlivou parketou, po ktorej sa tvorcovia pohybujú dôstojne: Básnikova „démonická“ aura stráca svoj romantický nádych, a pred nami ožíva obyčajný, skutočný človek konajúci tak, ako skutoční ľudia obvykle konajú – s chybami aj krásne.

Hľadanie cesty k minulosti

Možno leitmotívom hľadania Válkovej podstaty je téma, ktorá sa ako dlhá, smutná niť tiahne všetkými sférami slovenského spoločenského života, a tou je nástojčivá potreba hľadania puta medzi tým, čo bolo, a tým, čo je. Práve tendencia zatracovania minulosti stále spôsobuje tie obrovské biele miesta a neschopnosť spoločenskej kontinuity. Z tohto pohľadu vo filme zrejme Válka ako človeka najúplnejšie vystihuje kazateľ Cirkvi bratskej a literát Daniel Pastirčák. S citom pre čítanie jeho poézie dokáže mnohé tzv. rozpory podať ako koherentnú skutočnosť.

Komunista Válek pred nami odrazu bez akéhokoľvek paradoxu vystupuje ako človek, ktorý svojou prácou nikdy neprestal premýšľať o Bohu a potrebovať Boha; nie však len fetiš nahradený iným fetišom straníckej príslušnosti, ale Boha ako potrebu metafyziky v materializmom posadnutom budovateľskom étose. O to samozrejmejšie je zdôraznenie väzby medzi Miroslavom Válkom a Lacom Novomeským. Obaja boli básnikmi mesta, ktorí v socialistickom optimizme pripomínali skôr tragických antických hrdinov pokúšajúcich sa zachrániť kus krásy vo svete, ktorý istým spôsobom reprezentovali a pomáhali budovať. Máloktorá scéna je vo filme pôsobivejšia, ako pohľad na členov KSS spievajúcich Internacionálu, spomedzi ktorých jediný Válek mlčí.

„Epitaf“, ktorý si Válek sám napísal po roku 1989 a nazval ho Michelangelova modlitba, prináša film po prvýkrát. Vo Válkovej pozostalosti sa objavil iba nedávno. Myslím si, že je priezračnou odpoveďou na mnohé tajomstvá básnikovej osobnosti, a zároveň pozvánkou na vynikajúci film, ktorý Slovensku vracia jeho minulosť.

„Bože, ja som len Tvoja byľ,
a Ty si ma obetoval pre davy.
Čo som Ti, Bože, urobil,
čo som Ti, Bože, nespravil.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#normalizácia #Miroslav Válek #Febiofest 2018 #minister kultúry
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku