Diváci ho však poznajú aj z televíznej obrazovky, najnovšie ho uvidia v seriáli Semafor. Pôsobí ako férový chlap, tak mu sedia úlohy dobrých kamarátov a spoľahlivých otcov. Je taký aj v živote – má teda z čoho čerpať.
Čím ste sám seba prekvapili pri tvorbe seriálu Semafor? Je to o troch kamarátoch, ktorí sú v rôznych fázach života. Vy ste ženáč, ktorý má symbolicky na semafore červenú. Maťo Gajdi Gajdoš sa musí správať zodpovedne, lebo má rodinu. Vyhovuje vám taká pozícia?
Postava Gajdiho mi je blízka, takže som sa ani ničím neprekvapoval. Ten charakter som nemusel nejako extra dolovať. Scenár mi bol sympatický a keď sme na začiatku nakrúcania „losovali“ s kolegami, kto by koho mohol hrať, tak ja som sa hneď upäl na Gajdiho. Videl som, že to je človiečik, ktorý sa mi páči. Bol mi niečím blízky.
Je však v najťažšej situácii, lebo má záväzky. Aká farba na osobnom semafore je pre muža výhodnejšia – stop alebo voľnosť?
Ťažko povedať, čo je ťažká pozícia. Ja som už asi vyskúšal všetko. V živote vítam všetky farby. Bol som v situácii, keď som mal červenú, inokedy som mal zelenú a svietila mi aj oranžová. Každá tá farba – ako na semafore – svieti aj v realite len do istého času. Všetci máme vo farebnom spektre svojho života každý odtieň. Človek prežíva rôzne situácie, šťastné aj nešťastné chvíľky, mení sa miera voľnosti, pribúda zodpovednosti.
Máte pravdu, ale predsa – červená sa najviac porušuje. Kto má zelenú, vykračuje si bezstarostne, červená znamená pokušenie, riziko. Aký ste vy – prebiehate na červenú? V živote či v seriáli?
Ide práve o tú momentálnu situáciu. Keď má človek manželku, deti a isté povinnosti, nemal by riskovať. Je to iné, ako byť slobodný, keď sa dá prebiehať na červenú. Výhody i nevýhody oboch stavov sa dajú zrátať na prstoch. Každý sa môže rozhodnúť, čo vlastne chce. Či bude žiť pre rodinu, alebo chodiť po krčmách s kamarátmi a mať stále iné milenky. Bezstarostný život je príjemný, ale raz si človek povie: A kto mi zatlačí oči na smrteľnej posteli? Dá si všetko do súvislostí a potom sa už inak rozhoduje. Už je mu jasnejšie, či chce porušovať pravidlá, alebo či chce žiť v harmonickom vzťahu, ktorý funguje. Taký vzťah je šťastím aj pre dieťa – získa predstavu o hodnotách, ktoré by mali vo svete fungovať, a spozná bezpečie v rodine.
To ste ma prekvapili, že hovoríte už o zatláčaní očí, veď vy ste ešte na začiatku! Radšej povedzte, čo očakávate dovtedy, kým vám tie oči zatlačia?
Očakávam nádherný život po boku svojej priateľky, s našimi deťmi. Nechcem riešiť zlé vzťahy, rôzne hlúposti, podvádzanie, nevery… To nech si riešia ľudia, ktorí na to „majú gule“! Ja na to „gule“ nemám.
Ale vy máte, pokiaľ viem, len jedno dieťa. Myslíte aj budúce deti? Alebo seriálové?
Mám priateľku, ktorá má dieťa, takže hovorím o našej polorodine. Ešte nie sme zobratí, ale už sa spájame.
Vaša priateľka Lucia Korená získala cenu Dosky 2017 za najlepší ženský herecký výkon v divadelnej inscenácii Anna Franková. Hrávate aj spolu?
Áno, napríklad v inscenácii Kúpalisko alebo Červená čiapočka. Hrávame spolu aj v Teatro Tatro.
Kúpalisko bolo úspešné. V Nitre majú herci dobré príležitosti… Čo ste viac – divadelný či seriálový herec?
Som predovšetkým divadelný herec. Divadelné umenie mi umožňuje viac sa „šprtať“ vo vlastnom vnútri, hľadať charaktery a odovzdávať ľuďom nejaké posolstvá. Baví ma dotýkať sa tém, ktoré sú mi bližšie ako nejaké priamočiare námety. V divadle sa dá pohrávať s hlbšími myšlienkami, kým seriál odráža život ako taký. Tí hrdinovia si žijú pekne doma, rozmýšľajú o nádeji a ľudia sa z toho tešia. Ja som veľmi rád, že v seriáloch hrám, ale mal som dilemu: vydať sa touto cestou alebo zostať divadelným hercom, ktorý je síce chudobný, no šťastný.
No a?
Uvedomil som si, že aj hranie v seriáloch je práca ako každá iná – ale bol by som radšej, keby s tým neboli spojené žiadne mediálne a spoločenské akcie. Mám radšej prírodu ako večierky. Nie som typ, ktorý by sa rád ukazoval a prezentoval nad rámec normy. Som však rád, že v seriáloch hrám, a dúfam, že sa pretavia aj do nejakých filmových príležitostí.
Tento seriál by mohol byť celkom vydarený, keďže ide o adaptáciu izraelského sitkomu, ktorý mal úspech. Je vraj veľmi vtipný…
Áno, je tam chlapský humor. Kamaráti sa naťahujú medzi sebou, robia si zle a vystrájajú… Na nič sa nehráme.
Je to teda mužský seriál? Väčšinou sú seriály pre ženy.
Máme divadelné predstavenie Testosterón, kde je sedem chlapov, ktorí celý čas nadávajú na ženy. A ženy na to veľmi rady chodia. Ženy sa s obľubou pozrú do mužského sveta.
Tento seriál je predovšetkým o priateľstve. Chlapské priateľstvo a vôbec priateľstvo v dnešnom svete – čo znamená? Istotu? Pomoc? Inšpiráciu? Je na priateľstvo čas? Každý stačí ledva na svoju rodinu…
To je pravda. Keď som bol slobodný, mal som veľa priateľov, teraz som zadaný a svoj voľný čas venujem svojej priateľke a deťom. Ale priateľstvo sa nemeria len časom. Stačí, keď sa priatelia stretnú aj po dlhšom období a vedia sa na seba usmiať. Ak si majú čo povedať, hoci sa štyri mesiace nevideli, tak je dobre. A takých priateľov mám. Myslím si, že to je dôležité. Každý potrebuje ísť občas za niekým, kto nebude od neho nič chcieť, len si tak na chvíľu sadnúť, povedať si päť – šesť vecí, a to postačí. Pre život je to veľmi dôležité, lebo keby človek o všetko prišiel, kamaráti zostanú.
Hrali ste aj vo vojnovom filme Tobruk, kde išlo o zvláštny druh kamarátstva – vo vojne. Bol to iný spôsob chlapského života?
Áno, vo vojne to bolo iné. Každý bol odkázaný sám na seba a nielen sám na seba, ale aj na svojho druha, tzv. buddyho. V bojových podmienkach sa utvárali dvojice kamarátov, ktorí sa o seba starali. Keď jeden išiel na záchod, druhý ho strážil a podobne. Vždy o sebe vedeli. Toto priateľstvo vzniklo na báze absolútnej viery. Puto, ktoré sa rodí medzi ľuďmi, ktorí sú bok po boku na vojne, je veľmi silné. Oni môžu kedykoľvek zomrieť. Zažil som to práve v Tobruku. Zvláštne, že jeden kolega dotočil a odišiel a aj to bolo v tej púšti veľmi smutné. Pocity rozlúčenia boli veľmi intenzívne. A po návrate do civilizovaného sveta intenzívnel čudný pocit – na čo som tu? Tam bolo dobre, s kamarátmi…
Herečka Lucia Siposová nám rozprávala, že ste sa ako deti hrávali v Partizánskom cez prázdniny. Hrali ste aj divadlo?
Áno, ja som tam chodil na prázdniny. Ja som bol s bratom, Lucia tiež mala brata, boli sme dobrá partia, asi šesť detí. Bezstarostné a nádherné detstvo u starých rodičov – doma vždy navarené, útulne. Kúpanie. Keď človek z Liptova prišiel na dolniaky, povedal si jéj! Slnko! Teplo! Rajčiny! Veci, ktoré v Liptove neboli. Tam boli zemiaky. Užívali sme si, že sme cez prázdniny mohli zo stromu trhať ovocie.
Vtedy ste sa rozhodli pre herectvo?
Lucia už chodila na konzervatórium, rozprávala o tom, ale ja som nevedel, čo sám so sebou. Lebo – čo človek vie, keď má desať, jedenásť rokov? Furt ma ťahalo robiť somariny. Potom mi doma povedali, že mám mať nejaké remeslo, tak som išiel za kuchára. Ale aj tak ma to ťahalo robiť somariny, a zistil som, že tým sa dá aj zarobiť. Rozhodol som sa teda, že pôjdem do ochotníckeho divadla Bodea v Liptovskom Mikuláši a dve sezóny som tam účinkoval pod režijnou taktovkou Evy Štofčíkovej. Pripravili ma tam na prijímacie skúšky na VŠMU.
Už vtedy ste boli typ fér chlapa?
To neviem, ešte som bol skôr nenájdený. Mali sme výborného pedagóga Petra Mankoveckého, dnes už nebohého, a pani Zuzanu Kronerovú. Asi vo mne niečo videli a zobrali ma. Ja som bol vtedy „puberťák“ s hrivou, dlhovlasý, nenájdený, stratený vo vesmíre. Neviem, či som sa doteraz vôbec našiel, ale už je to lepšie.
Z kuchárskeho remesla vo vás niečo zostalo? Viete variť?
Nič vo mne nezostalo, ale variť viem. Ja som taký, že sedím, sedím, a zrazu mi moje chuťové bunky oznámia nejakú chuť. Utekám si do obchodu kúpiť čo treba a hneď si to uvarím. Je to okamžité rozhodovanie. Rád však varím kapustnicu, guláše a kombinujem aj ovocie, zeleninu a mäso. Veľmi ma baví variť polievky.
Ste do voza aj do koča…
Som do voza.
Aj v seriáli Semafor tiež varíte?
Myslím, že som ten typ chlapa, ktorý sa stará o manželku. Varí, perie žehlí, vysáva…
Aj žehlíte? To je úžasné!
No ale len v seriáli! Doma ma to nebaví.
Vráťme sa radšej ešte k téme kamarátstva. S Milanom Ondríkom spievate krásnu clivú pieseň O koňovi. Z relácie Všetko, čo mám rád sa dostala na internet a má tam veľa ohlasov. Je to stará ruská pieseň o tom, ako ide človek s koňom cez pole. Ako ste sa k piesni dostali?
Milanov brat je misionár na Sibíri, on ho tam bol navštíviť a tam pieseň spoznal. Doviezol ju sem. Prišiel s páskou, pili sme na „intrákoch“ vodku a počúvali sme to. Asi máme podobné duše, lebo sme si to spolu aj spievali. Vymetali sme s tým všetky bary, všetkým sa to páčilo, aj nám nalievali. Potom sme to prestali spievať, lebo sme sa rozdelili, jeden išiel tam, druhý inam, ale zrazu sme mali niečo zaspievať v televíznej relácii a zaspievali sme toto.
Prečo má podľa vás pieseň taký úspech? Je veľmi jednoduchá…
Veď v jednoduchosti je krása. Hudobníci vyrábajú melódie, ktoré sa nedajú počúvať, a zrazu je tu melódia, ktorá je zaspievaná od srdca a každého chytí… Vytryskla zo srdca, a predsa sa páčila aj v baroch.
Milan Ondrík tiež vzišiel z divadla v Nitre. Ste tam spokojný?
V divadle som 17 rokov. Mal som aj krízové obdobie, keď sa mi zdalo, že hráme veľa komédií a hier podobných seriálom. Vtedy som si kládol otázku, na čo človek má v divadle dupľovať to, čo sa robí v televízii a v šoubiznise. Vtedy som rozmýšľal, čo mám robiť, ale to obdobie prešlo. Zatiaľ som v divadle spokojný. Pracujem s ľuďmi, ktorí veria v divadlo, v jeho posolstvá. Som rád, že sa urobí niekedy aj komédia, aby sa herec aj remeselne niekam dostal – lebo nie je jednoduché urobiť komédiu. Hráme všeličo, od muzikálov po drámy. Mrzí ma, že tie vážnejšie predstavenia odchádzajú z repertoáru skôr, lebo ľudia sa už nechcú zamýšľať. Chcú sa baviť a ísť skôr domov spať. Ja to chápem, ale dúfam, že na nich predsa vplývame.
Vy veríte, že divák sa dá „vychovať“? Máte takú skúsenosť?
Mám skúsenosť, že ľudia sú živočíšny druh, ktorý rád rozmýšľa a rád sa aj baví. Niekedy je však treba vstúpiť si do svedomia a povedať si: Aha! Toto je vlastne aj môj prípad, čo sa udialo v tej hre. Mohol by som sa lepšie správať ku svojej žene. A uvedomia si, že majú nejakú zodpovednosť v tomto živote, alebo len tak porozmýšľajú o niečom.
V Liptove žije vaša mama a brat, ktorý je montér. Po kom máte herecký talent?
Nepreceňujem slovo talent. Je to skôr práca. Nechcelo sa mi robiť monotónnu robotu, furt som hľadal, čo by som mohol skúsiť. Herectvo je slobodné a ja som slobodný človek. Prácou a skúsenosťami som možno nadobudol aj talent. Ale ja mám skôr talent prostorekosti a otvorenosti.
To je nebezpečné.
Neviem, ale som na to hrdý.
Celkom si vás viem predstaviť aj v politike…
Nevedel by som to robiť. Radšej som, keď niekto napíše dobré dielo a ja jeho myšlienky môžem povedať – s mojím srdiečkom – cez divadlo.
Martin Nahálka
Narodil sa 19. mája 1980 v Litovskom Mikuláši. Učil sa najprv za kuchára, dve sezóny hral v ochotníckom divadle Bodea, vyštudoval VŠMU v Bratislave. Hrá v Divadle Andreja Bagara v Nitre a účinkuje v televíznych seriáloch (Panelák, Mesto tieňov, Tajné životy, Divoké kone, 1890, Semafor, Milenky a iné). Hral aj vo filmoch Ako divé husi, Tobruk, Kruté radosti, Nedodržaný sľub. Účinkoval vo videoklipe hudobnej skupiny Horkýže Slíže.