Niekde medzi týmito dvoma skupinami sa nachádzajú technorealisti, ktorí upozorňujú na ambivalentnosť technológií a ich sociálne, ekologické, psychologické a iné dôsledky. Do línie kritického skúmania technológií sa zapojil aj sci-fi seriál Black Mirror, ktorý v každej svojej časti zobrazuje dosah nejakého fenoménu či prístroja na fungovanie spoločnosti a života jednotlivcov.
Dôležité je uvedomiť si, že Black Mirror vznikol v období, keď v diskurze často a zreteľne počuť najmä hlasy technooptimistov a neoludistov. Napríklad diskusia o platforme Uber je väčšinou vedená cez nevyhnutnosť pokroku, nie cez dosahy na zamestnancov a spoločnosť v podobe prekarizácie. A kto už sa dnes odváži postaviť proti pokroku? Len spiatočníci! Nahradenie práce ľudí strojmi sa už berie ako hotová vec, v mienkotvorných médiách takmer vôbec nepočuť protestné hlasy.
Akýkoľvek kritický výpad proti dogme technologického pokroku je považovaný za prejav hlúposti, šarlatánstva a absencie kritického myslenia, prípadne boja s veternými mlynmi. Preč sú časy, keď popkultúra v dôsledku vojnových a atómových hrôz zobrazovala vedcov ako ľudí, podieľajúcich sa na neľudských vynálezoch, pokusoch a mutáciách. Dnes sa geekovská kultúra postupne stala súčasťou mainstreamu. A naopak, tzv. alternatívne weby ovládli neoludisti, ktorých jediným riešením je mnohokrát popretie akéhokoľvek progresu.
A práve preto považujem seriál Black Mirror za taký osviežujúci. Na prípadových štúdiách nám ukazuje, čo môžu technológie urobiť so psychikou a najmä s emóciami človeka. Ktorý rodič by napríklad nechcel mať neprestajnú kontrolu nad životom svojho dieťaťa a zároveň mať možnosť eliminovať všetko negativistické a nepríjemné z jeho dosahu (Arkangel)? Cenou za bezpečnosť je však strata dôvery, nedostatočná schopnosť dieťaťa zaradiť sa do kolektívu, ale aj jeho citová ochudobnenosť, keďže ono musí a chce spoznávať svoje limity i emócie. Podobné je to aj s partnerskými vzťahmi, v ktorých sa možnosť spätného prehrávania si spomienok stáva prostriedkom na permanentné vŕtanie sa v problémoch a chytania sa za slovíčka (Celá tvoja minulosť).
Vďaka internetu sme síce dosiahli úžasné možnosti, ale aj on je až príliš často využívaný len ako prostriedok na vylievanie si zlosti (USS Callister), na kyberšikanovanie (Národná hymna) a na „spravodlivý“ morálny lynč, ktorý je často všelijaký, len nie morálny a spravodlivý (Hated in the Nation). Naša posadnutosť hodnoteniami, priemermi a percentami sa na internete všetkého môže rýchlo pretaviť do diktatúry „normality“ a korektnosti (Nosedive). Už dnes však môžeme vidieť, ako sa celý svet pod vplyvom sociálnych sietí mení na jednu veľkú reality show, zameranú len na lacnú páčivosť, uniformitu a konformizmus, v ktorom je každá vzbura prevrátená vo svoj vlastný opak (15 miliónov meritov).
Predovšetkým však sledujeme to, ako sa ľudstvo postupne vzdáva vlastnej slobody, unikátnosti, svojprávnosti, súkromia a samostatnosti v prospech pohodlnosti, bezpečnosti a efektívnosti. Úmyselné odstraňovanie všetkého škaredého, konfrontačného, náročného či emocionálne nepríjemného z nášho dosahu pôsobí devastujúco na našu psychiku, medziľudské vzťahy i spoločnosť a robí zo sveta lacné, detinské a gýčovité miesto. A skutočnú spoločenskú zmenu nikdy nespraví človek uväznený v pohodlnej bubline či v jaskyni, sledujúc len digitálne prikrášlené tiene na jej stene.
Bezmyšlienkovité odovzdávanie dôvery, myšlienok, vízii, tajomstiev či dokonca celého vedomia do ruky niečomu neznámemu a verejnému, niečomu, čo sa dá ľahko zneužiť proti nám (Black Museum), je, naopak, skutočným hazardovaním so sebou samým. Black Mirror tak upozorňuje predovšetkým na to, že technológie nás automaticky neurobia šťastnejšími. Ľudstvo ich síce môže využiť na svoju vlastnú emancipáciu a blaho, ale veľmi ľahko môže vďaka nim zničiť samo seba (Metalhead), na čo upozorňoval aj nedávno zosnulý Stephen Hawking.
