Martin Šulík: Slovenský film sa pohybuje nesúvislými skokmi

"Film je špecifický druh umenia, ktorý potrebuje čas," hovorí v rozhovore o stave slovenskej kinematografie režisér Martin Šulík, ktorý je zároveň prezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.

10.04.2018 09:00
debata (1)

„Úspešné minuloročné filmy sa začali rodiť v roku 2015. Ak sa pamätáte, vtedy boli novinári zo stavu slovenského filmu nešťastní, vyčítali nám, že točíme samé sociálne drámy. Ale už vtedy boli vymyslené všetky tie žánrové filmy, ktoré vlani pritiahli do kín divákov,“ dodáva Šulík.

Režisér a prezident Slovenskej filmovej a... Foto: TASR/MARKO ERD
Martin Šulík Režisér a prezident Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Martin Šulík.

Začína mať po plodnom vlaňajšku slovenská filmová krajina špecifický profil?

Náš film je momentálne v dobrej kondícii, vzhľadom na okolnosti, v ktorých funguje. Minulý rok bol mimoriadne úspešný. Týka sa to záujmu slovenských divákov o tuzemskú tvorbu, aj prijatia našich filmov na veľkých zahraničných festivaloch, kde boli mnohé z nich úspešné. Iveta Grófová získala s filmom Piata loď cenu na Berlinale, ďalšie filmy boli uvedené v Karlových Varoch, vo Varšave, v Locarne, v Toronte, v Cannes. Film, ktorý zvíťazil na minuloročnom Slnku v sieti, Učiteľka, bol predaný do mnohých krajín, dokonca aj do Číny. Za ministra kultúry Marka Maďariča sa podarilo zabezpečiť financovanie audiovizuálneho prostredia, vznikol nezávislý Audiovizuálny fond, o ktorom rozhodujú filmári. Filmárske združenia majú veľký vplyv na formovanie jeho komisií, aj keď z ich návrhov vyberá rada. Je to výsledok komplexnej práce množstva ľudí. Podarilo sa oživiť aj Slovenskú televíziu, ktorá na základe zmluvy so štátom podporuje domácu tvorbu. Mrzí ma, že sa nepodarilo presadiť vyššie koncesionárske poplatky, v porovnaní s inými krajinami sú nízke, a aj ich zvýšením by mohlo vznikať viac pôvodných slovenských filmov.

Čo našej kinematografii chýba?

Priestor pre úplne mladých filmárov, dvadsiatnikov. Pohľad najmladšej generácie v slovenskej kinematografii trochu absentuje. Učím na VŠMU a viem, že niektoré študentské práce sú originálne a veľmi dobré. Ale málokto z absolventov má energiu napísať a produkčne pripraviť svoj celovečerný debut.

Máme síce Audiovizuálny fond (AVF), no debutanti bez skúseností majú často problém získať financie. Napríklad v Maďarsku funguje inkubátor ako špeciálna forma podpory pre začínajúcich tvorcov, neuvažuje sa o niečom podobnom aj u nás?

V Maďarsku dnes dávajú do filmu omnoho viac peňazí ako tu. Možno by sme mali vytvoriť alternatívnu platformu, so špecifickými hodnotiacimi kritériami. Dnes mladým filmárom môže pomôcť aj oživený program pre nízkorozpočtové filmy v Audiovizuálnom fonde. Poskytuje debutantom minimum peňazí na štart.

Absolventi sa už nespoliehajú primárne na AVF. Aj menší slovenskí a českí producenti vedia šikovne rozhodiť siete do zahraničia a nízkorozpočtové filmy teda nie je až taký problém financovať. Ako formujú identitu národného filmu koprodukcie?

Na AVF sa nespolieha ani generácia starších filmárov. Dnes sa už skoro nedá natočiť film financovaný len zo slovenských zdrojov, a ak tak aj niekto nakrúca, trvá to veľmi dlho. Väčšinou sa uvažuje nad spoluprácou s Českom alebo Poľskom. Koprodukcie sú problematické v zmysle pravdivého zobrazenia tém. Často vznikajú zvláštne príbehové mixy, pretože na grantových komisiách z času na čas zaznie otázka: Čo je na tejto téme české? Alebo: Čo je na tejto téme slovenské? Prečo by sme do toho mali dávať peniaze? Najprirodzenejšia je koprodukcia, ktorá vyplynie z témy – hrdinovia filmu sú viacerých národností, dej sa odohráva v dvoch-troch krajinách, zobrazené udalosti oslovujú rôzne kultúry. Ale keď sa príbeh nasilu odohráva aj v Bratislave, aj v Prahe, keď je každé druhé filmové manželstvo národnostne zmiešané, pôsobí to umelo. Producenti by sa nemali silou-mocou snažiť prispôsobiť koprodukčným podmienkam. Aby sa uprostred Jánošíkovej družiny neobjavil Číňan len preto, že máme koprodukciu s Čínou. Film je medzinárodné umenie, vždy sa na ňom podieľali herci, režiséri, kameramani, scenáristi, maskéri, osvetľovači rôznych národností, ale mali by sme si dávať pozor, aby nebola deformovaná podstata príbehu. Ideálne je, ak sa v koprodukcii dodržia pravdivé reálie a spolupráca prebieha na úrovni obsadenia, štábov alebo postprodukčných pracovísk.

Koho považujete za nádej slovenského filmu?

Nádejí je tu mnoho. Filmy oceňované na festivaloch v minulom roku natočila stredná a mladšia generácia: tridsiatnici György Kristof, Tereza Nvotová, Iveta Grófová. Na škole študenti nakrúcajú zaujímavé a originálne filmy. Ale po absolvovaní na nich čaká mnoho lákadiel: seriály, reklamy, každodenná práca pre televíziu. Potom si založia rodinu, musia kúpiť byt a sen o filme sa rozplýva. Radím im vydržať a hneď po škole nakrútiť film, aký naozaj chcú. S pribúdajúcim vekom sa elán hľadá čoraz ťažšie, zabíja ho praktický život. Producent Čestmír Kopecký kladie mladým filmárom dobrú otázku: Čo chcete mať napísané na hrobe? Filmový režisér alebo reklamný promotér kokakoly?

Vlani pribudol na Týždni slovenského filmu, ktorý organizuje Slovenská filmová a televízna akadémia, aj diskusný panel o filmovej kritike. Čo očakávate od kritika vy ako tvorca?

Kritik je prirodzený partner tvorcu a ich vzťah nemusí byť konfliktný. Ak má tvorca jasný názor na život, na film a na okolitý svet, očakáva rovnako pevný názor aj od kritika, ktorý ho posudzuje. Nevážim si kritikov, ktorí majú pocit, že musia tvorcu potrestať. Mám rád kritikov, ktorí sú schopní vnímať film komplexne, v širších spoločenských a umenovedných súvislostiach. Najradšej mám takých, ktorí sa snažia film pochopiť a interpretovať ho. Vďaka nim môžem objaviť aj na filme, ktorý dobre poznám, nové významové roviny. Pri nakrúcaní dokumentov o československej novej vlne som spolupracoval s mnohými slovenskými a českými kritikmi a všimol som si aj generačné rozdiely pri pristupovaní k filmovému dielu. Staršia generácia viac premýšľa o významovej rovine filmu, sleduje, ako sa prostredníctvom formy premieta do spoločenského vedomia. Mladší kritici viac sledujú formu diela, ale o témach a významoch hovoria málo. Akoby nechceli čitateľovi podsúvať svoje videnie filmu. Všimnú si napríklad, že autor pracuje s viacerými časovými rovinami, ale nenapíšu, čo z toho vyplýva pre obsah filmu.

Do akej miery ste sa stotožnili s názormi slovenských a zahraničných filmových publicistov na váš posledný film Tlmočník?

Tlmočník je prijímaný rôzne. Generácia, ktorá nemala kontakt s vojnou a nestretla sa s ňou ani sprostredkovane, cez starých rodičov a autentických svedkov, ho vníma ináč ako staršia generácia. Poviem príklad. Pri návšteve nemocnice sa starý gardista spýta jedného z hrdinov: Aj vy ste jevrej? Mladší diváci tomu nerozumejú. Starší vedia, že jevrej je po rusky žid, a že v tej otázke je odraz nielen dusnej atmosféry vojnového Slovenského štátu, ale aj komunistický antisemitizmus päťdesiatych rokov. Životná skúsenosť je pri tomto filme zrejme dôležitá. Vaša generácia (tridsiatnici pozn. red.) Tlmočníka hodnotí viac z hľadiska formy, zaujíma ju, či je roadmovie inovatívne, ako som použil drony, či som rozbil štruktúru rozprávania. Staršia generácia viac píše o obsahu jednotlivých epizód ako o forme rozprávania. Zdá sa mi, že lepšie chápe motivácie postáv. Zvláštnu skúsenosť mám aj z festivalu v Berlíne. Počas rozhovorov s novinármi som si uvedomil, že Nemci a Poliaci rozumeli nášmu filmu viac ako kritici z iných krajín. Poznali historické zázemie príbehu. Ale, samozrejme, je to aj vec vkusu, niekomu sa moje filmy páčia, niekomu nie.

V 90. rokoch, keď slovenská kinematografia prakticky neexistovala, vás považovali za jednorožca. Viete porovnať skúsenosť s natáčaním vtedy a teraz?

V polovici 90. rokov sa podarilo slovenskú kinematografiu zrušiť. Bol radikálny rez, ktorý zničil úsilie niekoľkých povojnových generácií. Dobudovanie filmových profesií a inštitúcií je veľmi komplikovaný proces a bude ešte chvíľu trvať, kým sa z tejto deštrukcie spamätáme. To, čo sa deje teraz, je druhý začiatok slovenskej kinematografie. Súvisí s vývojom lacných digitálnych technológií – dnes už nepotrebujete filmové laboratóriá ani veľký osvetľovací park. Môžete točiť na vysoko citlivý fotoaparát. Ateliéry nahradili reály. Vďaka tomuto technologickému pohybu začala nakrúcať dnešná stredná generácia filmárov. Obnovenie kontaktu s domácim publikom však bude ešte chvíľu trvať. Film je špecifický druh umenia, ktorý potrebuje čas. To, čo je vo vývoji dnes, uvidíte možno o dva roky. Úspešné minuloročné filmy sa začali rodiť v roku 2015. Ak sa pamätáte, vtedy boli novinári zo stavu slovenského filmu nešťastní, vyčítali nám, že točíme samé sociálne drámy. Ale už vtedy boli vymyslené všetky tie žánrové filmy, ktoré vlani pritiahli do kín divákov.

Termín sociálna dráma vymysleli podľa vás novinári. Ako je to s tými sociálnymi drámami naozaj?

Nikdy to neboli len sociálne drámy. Keď sa však príbeh odohrával v prostredí nižších sociálnych vrstiev, okamžite bol zaškatuľkovaný ako sociálna dráma.

Váš predposledný film Cigán bol tiež v tejto, divácky neatraktívnej, kategórii, aj keď bol skôr alegóriou na Shakespearovho Hamleta.

Jednoducho bola škatuľka, tak sa do nej hádzalo. Dnes je situácia iná. Diváci majú možnosť vidieť rôzne žánre a kritici môžu svojou reflexiou kultivovať ich podobu. Naša kinematografia bude komplexná len vtedy, keď bude obsahovať všetky žánre a druhy: hrané filmy, dokumenty, filmy pre deti, animované filmy, vzdelávacie filmy. Rozvíjať ju môžeme aj prostredníctvom podpory distribúcie, festivalov, odborných diskusií. Slovenský film sa zatiaľ pohybuje diskontinuitnými skokmi. Niečo sa vybuduje, aby sa to následne zrušilo a budovalo odznova. Často mám pocit, že slovenský film je také nechcené decko. Ale ak chceme, aby vyrástol, musíme ho mať radi – tvorcovia, kritici a hlavne diváci.

Aké má naša kinematografia aktuálne vyhliadky, aj v súvislosti s výmenou na ministerstve kultúry?

Neviem. Minister Marek Maďarič mal pri riadení svojho rezortu víziu. Snažil sa vytvoriť systém na podporu umenia nezávislý od politických tlakov. Vďaka nemu máme Audiovizuálny fond a Fond umenia. Všetko je to veľmi krehké, nie som si istý, či je nezávislosť týchto inštitúcií samozrejmosťou. Neodborný zásah môže pokaziť desaťročnú prácu mnohých ľudí. Máloktorí z politikov si uvedomujú, ako veľmi je kultúra dôležitá pri formovaní vedomia spoločnosti, jej hodnotových priorít, morálky. Súčasný stav slovenskej spoločnosti je podľa mňa dôsledkom toho, že v 90. rokoch sa na kultúru zanevrelo, prestala sa podporovať. Umenie nás núti rozmýšľať o tom, akí vlastne sme, čomu veríme a kam smerujeme. Dobré filmy reflektujú vnútorný svet komunity, v ktorej vznikajú. Ak sa zmocníte televízie a od rána do večera budete vysielať blbosti, tak národu vygumujete hlavu. Zmysluplným programom ho môžete, naopak, kultivovať.

Ako ste si v období mečiarizmu zachovali tvorivú energiu vy, ako jeden z mála filmárov, ktorí točili filmy?

Mal som šťastie na ľudí. Na scenáristov Ondreja Šulaja, Marka Leščáka, Dušana Dušeka, producenta Ruda Biermanna, dramaturgov v televízii, priateľov v štábe. Som im za to vďačný.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Martin Šulík #Lumiere #týždeň slovenského filmu