Prezývali ho kráľ hororov, aj keď ich veľa nenakrútil

09.04.2018 19:12
Juraj Herz
„Sám sa rád bojím a strach veľmi rád prežívam, aj keď sa pozerám na film,“ vravel Juraj Herz. Autor: ,

„Všetko zlé, čo sa mi v živote stalo, sa nejakým spôsobom otočilo v dobré,“ zhodnotil Juraj Herz. „Keby ma bol po úspešných prijímačkách Janko Borodáč prijal na Vysokú školu múzických umení v Bratislave a vyštudoval by som herectvo, bol by som dajme tomu slušný herec oblastného divadla, ale nikdy by som sa nestal režisérom,“ pokračoval v rozhovore pre Pravdu. Sociálnymi sieťami sa v nedeľu v noci rozšírila správa, že popredný filmový scenárista, režisér i herec už nie je medzi nami.

Takmer štyri desiatky filmov, ktoré nakrútil v Česku, na Slovensku i v Nemecku, mu vyniesli množstvo cien. Veľa ich však odniesol do pivnice. „V izbe mám len tie, ktoré sú skôr výtvarne pekné. Vôbec najkrajšia – a moja najmilšia – je Slnko v sieti, ktorú urobil vynikajúci slovenský sklár Oliver Leššo. Na rozdiel od Českého leva, ktorého mám tiež v izbe,“ spomenul. Jediná – Bavorská filmová cena – mala aj finančnú podobu. „Dvadsaťtisíc eur, k tomu som dostal aj figúrku z bavorského porcelánu. ktorú nekúpite v žiadnom obchode.“ Dostal ju tri razy – za modernú grotesku Hlúpa Augustína, polohraný polodokumentárny film Lara o Borisovi Pasternakovi a historickú drámu Habermanův mlýn.

„Nakrútil som ho preto, aby som pripomenul, aká bola pravda,“ povedal Juraj Herz o dráme, v ktorej sa venoval kontroverznej téme násilného odsunu Nemcov po druhej svetovej vojne. Habermanův mlýn bol jeho posledným celovečerným filmom, pod ktorý sa podpísal ako režisér. Keď ho premietal producentom v New Yorku, upozornili ho, že tí za desať minút odhadnú jeho kvality a odchádzajú. „Z premietania až do konca neodišiel ani jeden. A po filme sme sa pred kinosálou rozprávali ešte dve hodiny.“ Jeho snímka sa dostala aj do kín v Spojených štátoch.

Spalovač mrtvol skončil v trezore

„Sám sa rád bojím a strach veľmi rád prežívam, aj keď sa pozerám na film. Myslím si, že ľudia sa radi trošku boja,“ reagoval na otázku, čím ho hororový žáner láka. Vyslúžil si dokonca prezývku „kráľ hororu“, aj keď ich veľa nenakrútil. „Skôr sú horormi moje filmy pre deti – Deváté srdce a Panna a netvor. Deti z nich s plačom utekali z kina,“ povedal. Na festivaloch hororov v Portugalsku, Španielsku a Belgicku však jeho mysteriózna romantická dráma a rozprávkový triler prevalcovali všetky súťažiace „krváky“.

Na piedestál privátneho rebríčka vlastných filmov však vždy staval psychologický horor Spalovač mrtvol. „Bol to rok 1968 a nikto mi do nakrúcania nekecal. Žiadny komunistický dramaturg ako predtým a zasa neskôr potom. Od začiatku do konca som mohol film urobiť tak, ako som chcel,“ povedal. Proti vôli autora rovnomennej novely Ladislava Fuksa, s ktorým Juraj Herz napísal scenár, presadil do hlavnej úlohy Rudolfa Hrušínského. Ten však postavu obetavého zamestnanca krematória a vzorného otca rodiny dlho odmietal.

„Tvrdil, že v Spalovačovi nemá čo hrať. Ale ja som ho stále otravoval. Každý večer som chodil do krčmy, kde pil s priateľmi pivo, sadol si zaňho a hustil doňho, až kým to nevzdal. Prvé štyri dni nakrúcania bol dosť nervózny a nepríjemný. Potom však zistil, že má čo hrať. Stali sme sa priateľmi a hral aj v iných mojich filmoch. Za herecký výkon v Spalovačovi mrtvol dostal niekoľko cien a ešte dlho pokladal Kopfrkingla svoj najlepší výkon,“ prezradil režisér.

Netrvalo dlho a Spalovač mrtvol sa ocitol v trezore. „Netrápilo ma to len ako režiséra, ale aj ako človeka. Veď v tom roku 1968 nás prepadli Rusi a ostatné vojská ,spriatelených armád', takže som to znášal ako nešťastie celej republiky,“ spomínal Juraj Herz na počiatky svojej filmovej dráhy. Mal vtedy tridsaťštyri rokov a Spalovač mrtvol bol jeho tretím filmom. „Povedal som si – a teraz roztiahnem krídla. Lenže tie krídla mi ustrihli, takže všetko ostatné som už robil s pocitom márnosti. Ani filmy, ktoré som potom nakrúcal a boli dobre prijaté, aj dostali ceny ako Sladké hry minulého leta, Petrolejové lampy či Morgiana, už neboli filmami môjho srdca,“ rekapituloval po rokoch.

„Famáci“ nad bábkarom ohŕňali nos

Rodák z Kežmarku (narodil sa 4. septembra 1934) mal len desať, keď koncom vojny deportovali celú rodinu do koncentračného tábora. Najhoršia bola pre neho cesta. „V každom vagóne bolo natlačených 110 ľudí. Polovica vagóna sa zbláznila zo strachu, z nedostatku vody a jedla. Veľa ľudí tam zomrelo. Pozeral som sa, ako sa správajú dospelí a bola to pre mňa veľká škola,“ prehŕňal sa Juraj Herz v spomienkach. Skôr, ako rodinu rozdelili, otec povedal – po vojne sa všetci stretneme v Kežmarku. Stalo sa. „Po jej skončení som bol v rodnom meste prvý, mňa oslobodila sovietska armáda. Druhá prišla mama, tú oslobodil britskí vojaci. Otec dorazil tretí, jeho oslobodili Američania. Zišli sme sa, ako otec sľúbil.“

Na bratislavskej „šupke“ študoval fotografiu. Keď ho Janko Borodáč napriek úspešnému absolvovaniu „talentoviek“ neprijal – vraj pre vizáž – na odbor herectvo Vysokej školy múzických umení, odišiel zas o kus ďalej. Na pražskej DAMU úspešne absolvoval štúdium réžie a herectva na bábkarskej fakulte. V divadle Semafor, kde začínal ako režisér a herec, sa veľmi neohrial. Lákal ho film. Netrvalo dlho a na Barrandove nastúpil ako asistent réžie a pomocný režisér.

Pomocným režisérom bol pri nakrúcaní Obchodu na korze. Keď si režisérska dvojica Ján Kadár a Elmar Klos nevedela rady s obsadením postavy Rozálie Lautmannovej, polohluchej starej dámy, ktorej nevýnosný obchodík s galantériou sa tiež stal obeťou arizácie a ona sama obeťou norimberských zákonov, spomenul si na poľskú herečku Idu Kamińsku. V tom čase bola aj riaditeľkou Židovského divadla vo Varšave. Jeho nápad sa ukázal ako zásah do čierneho.

„Po skončení nakrúcania mi Kadár povedal, že už nie som dobrý pomocný režisér, pretože ten musí rozmýšľať tak, ako jeho režisér. Ale ja stojím za ním a rozmýšľam, ako by som to nakrútil ja.“ A keď získal Obchod na korze v polovicu šesťdesiatych rokov ako vôbec prvý československý film prestížneho Oscara, pridal Kadár Herzovi ďalšiu poklonu. „Noha Oscara, ktorého som dostal, patrí tebe. Potom šiel za riaditeľom Barrandova a povedal mu: Herz musí režírovať samostatne. A nechali ma režírovať,“ povedal Juraj Herz.

Keď sa rozhodla skupinka mladých začínajúcich filmárov nakrúcať Hrabalove poviedky, neváhal ani chvíľu. Lenže absolventi FAMU nad vyštudovaným „bábkarom“ ohŕňali nos. „Viera Chytilová, Jiří Menzel a ostatní sa postavili proti mne – nepoznáme ho, nevyštudoval FAMU… Napriek tomu ma Jaromil Jireš, jediný môj priateľ z celej skupiny, presadil.“ Zvolil si filmovú adaptáciu poviedky Zběrné surovosti. Jeho snímka však bola najdlhšia, mala viac ako pol hodiny, takže do definitívneho poviedkového výberu Perličky na dně (réžia Jiří Menzel, Jan Němec, Evald Schorm, Věra Chytilová, Jaromil Jireš) sa napokon nedostala.

Vo svete filmu sa kradne

„Steven Spielberg mi ukradol celú jednu scénu z môjho filmu Zastihla mě noc. Záber po zábere,“ ťažkal si Juraj Herz, keď na medzinárodnom festivale Art film preberal v roku 2013 cenu Zlatá kamera. „Použil som v ňom situáciu, ktorú som zažil na vlastnej koži. Keď nás vyhnali z vagónov v koncentračnom tábore Ravensbrück, nahnali nás Nemci do spŕch. Nahých. Všetci kričali – plyn! Miestnosť však mala sklenené okná, tak som si hovoril: stačí ich rozbiť a nikto sa neudusí. Nemci pustili vodu a dospelí šťastím šaleli. V spomínanom filme som tento zážitok nakrútil so ženami,“ spomínal Juraj Herz. Aj sa chcel s americkým oscarovým režisérom súdiť. Nemal však toľko peňazí, ktoré právnici žiadali. A Spielbergovi právnici sa mu dokonca aj vyhrážali.

Talentovaný a originálny filmár sa s istotou pohyboval v rôznych žánroch. Vyskúšal si psychologickú drámu (Petrolejové lampy, Morgiana), komédiu (Kulhavý ďábel, Holky z porcelánu, Sladké starosti), krimikomédiu (Holka na zabití), rozprávku (Galoše šťastia) aj horor (Upír z Feratu). O svojich filmoch však mal iné predstavy – s Milošom Macourkom napísal scenár Jarryho Nadsamca, mal hotový scenár podľa Fuksovho románu Myši Natálie Mooshabrovej, chcel nakrúcať Príbeh pana Rady s Rudolfom Hrušínskym a jeho synom… Zelenú však Barrandov aj Koliba dávali iným projektom, na ktoré pripravený nebol. Hotovú mysterióznu drámu Straka v hrsti dokonca zakázali.

V roku 1987 emigroval. Zákazy jeho filmov ho, samozrejme, rozčuľovali, dôvodom však neboli. Rozviedol som sa, zamiloval sa a povedal si, že s novou ženou chce začať nový život niekde inde. „Môj odchod z Československa teda nebol ani tak pracovný, ani tak politický, ako osobný,“ priznal v rozhovore pre Pravdu. Vyskúšal si, ako chutí filmársky chlebíček v Nemecku.

„Nemal som komunistických dramaturgov, boli tam však nemeckí dramaturgovia, ktorí sa od komunistických nelíšili hlúposťou. Až na to, že odo mňa nežiadali politické veci, ale zato som mal nad sebou damoklov meč finančný. Na Barrandove som ani nevedel, koľko film stojí. Nemusel som zháňať peniaze. V Nemecku mi zasahovali do všetkého,“ spomínal. Zoznámil sa, našťastie, s jednou francúzskou producentkou, ktorá mu dala voľnú ruku. Výsledkom boli dva televízne filmy, detektívky Maigret kladie pascu a Maigret a hlava muža. Po „nežnej“ sa vrátil do Československa, nakrúcal v Česku, na Slovensku aj v zahraničí hrané filmy, dokumenty, seriály, pôsobil ako režisér v činohre i opere.

Roky túžil nakrútiť čiernu komédiu, odohrávajúcu sa v koncentračnom tábore. Projekt nevyšiel. „Nielen producenti v Československu, ale ani v Nemecku, ani v Amerike, ani v Taliansku jednoducho nemali odvahu. Keď počuli čierna komédia z koncentráku, vôbec si neuvedomili, čo to znamená. My, deti, ktoré sme boli v lágri, sme však museli mať humor, inak by sme neprežili. Situácie, do ktorých sme sa dostali, boli z odstupu vlastne humorné, ale aj veľmi čierne,“ povedal Juraj Herz. S vysnívaným projektom sa musel rozlúčiť. Tí, čo majú jeho filmy radi, sa s nimi lúčiť nemusia. A vyberať si spomedzi nich môžu podľa chuti a nálady.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Spalovač mrtvol #režisér #Obchod na korze #Juraj Herz
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk