Ale aj vlastných príbehov, ktoré mu nachystal osud. S nadhľadom a nemalou štipkou irónie rozprával pri osobných rozhovoroch a stretnutiach príbehy svojho života. Boli také dramatické, že čriepky z nich by vystačili viacerým na bohaté tvorivé žatvy. Herza zaujímali témy, ktoré znepokojovali nielen jeho. Iní možno mali odvahu otvárať ich v debatách pri poháriku, ale nie na filmovom plátne či televíznej obrazovke.
Mohlo by sa zdať, že viac ako rok v koncentráku vymaže úsmev z jeho tváre. Na duši iste museli ostať jazvy, nemal však chuť ich predvádzať na verejnosti. Ešte aj o transporte do lágru a mesiacoch v ňom vtipkoval. Roky vojenčiny považoval za oveľa horšie ako koncentračný tábor. Len v posádke, v ktorej slúžil pod komandom večne opitých dôstojníkov – mäsiarov, spáchalo šesť vojakov samovraždu. Rozsudok – na herca nemáte ksicht – mu nezabránil v tom, aby s chuťou a rád dokazoval, ako veľmi sa popredný slovenský divadelník pri svojom rozhodovaní mýlil. Nielen vo vlastných filmoch, v ktorých si často prideľoval epizódne figúrky. Herzovo herecké nadanie využívali aj iní režiséri. Len úlisný diabol v jeho hudobnej komédii Kulhavý ďábel bol väčšou a výraznejšou postavou.
S tými, čo mu ublížili, sa porátal. Napríklad s kameramanom Jaroslavom Kučerom, ktorý s ním ako s „bábkarom“ odmietol nakrútiť stredometrážne Zběrné surovosti. Zobral si ho na nakrúcanie Morgiany. Na pľaci tykal kažému, ale Kučerovi nie. Ten trpel. Roky spolupráce však trpkosť zahnali. Len so Spielbergom si dlh nevyrovnal. Možno neskôr, tam niekde hore si to s ním vydiskutuje.
