Kamila Magálová: Hmyz mi priniesol radosť

Kamila Magálová dostala príležitosť zahrať si vo filme Hmyz režiséra Jana Švankmajera Pani Cvrčkovú. Musela si dávať pozor, aby nehrala dobre, lebo to režisér nechcel.

Želal si, aby herci splynuli so zvláštnym prostredím, v ktorom sa film odohráva. Mali byť ako hmyz a ten nehrá. Švankmajerove filmy sú ako výtvarné diela a Kamila Magálová sa do tohto filmu vlastne vmaľovala. Kto si vypočuje jej rozprávanie, lepšie pochopí zvláštny film a režisérov zámer.

Kamila Magálová pred plagátom k filmu Hmyz, na...
Kamila Magálová pred plagátom k filmu Hmyz, na ktorom je pokreslený jeho režisér, slávny Jan Švankmajer. Autor: ROBERT TAPPERT PRE MFFK FEBIOFEST

Aký bol deň, keď vám zavolali s ponukou účinkovať vo Švankmajerovom poslednom filme Hmyz? Už ste niečo tušili alebo to bolo prekvapenie?

Keď vás obsadí režisér alebo producenti, najskôr zavolajú, že o vás majú záujem, vysvetlia, o čo ide, kto to režíruje. Prvotné je vypýtať si scenár, pretože to je – povedzme si na rovinu – najdôležitejšie. Ale keď mi zavolali, že pán Švankmajer má záujem, aby som v jeho filme hrala, v tom momente som dostala menšiu zástavu srdca. Absolútne mi nenapadlo pýtať sa na scenár a o čo ide, okamžite som prikývla. Poznám filmy Jana Švankmajera a viem, čo je to za úžasného človeka, hoci osobne sme sa dovtedy nestretli, nemohla som odmietnuť. Nerozmýšľala som ani chvíľu a povedala som si: možno na sklonku môjho života sa patrí takto zakončiť kariéru.

A čo nasledovalo potom?

Pýtala som sa producenta Jaromíra Kallistu, ako na mňa prišli. Predsa len je zaujímavé vedieť, prečo vás režisér obsadí. Dostala som jednoduchú odpoveď: no pretože sme si vás vybrali. A ďalej som to neskúmala. Neskôr Jan Švankmajer povedal, že si ma vybral kvôli očiam – lebo tie odrážajú dušu a podľa úst vraj pozná agresivitu. Vieme, že vo filmoch sa zameriava na detaily úst a očí, mimiky, čo je veľmi ťažké. Keď to na kameru len trošku preženiete, už je to priveľa. Vôbec som nevedela, do čoho idem. Samozrejme, vedela som, že robí animované polohrané filmy, ale bola som taká neskutočne nadšená a zvedavá, ako malé decko, ktoré sa bude hrať s cvrčkom. Povedali mi, že budem hrať Cvrčkovú. Samozrejme, poznám dielo Čapkovcov Zo života hmyzu, ale ako to budeme robiť v tejto forme, som netušila. Nakoniec to bola krásna hra so všetkými zúčastnenými, hoci priestor v ateliéri v dedine Knovíz je nehostinný. Boli tam kachle na uhlie, aké si pamätám z čias svojej základnej školy, ale aj to vytváralo romantiku.

Koľko času uplynulo od ponuky do samotného nakrúcania?

Dva mesiace. Všetci herci sme boli veľmi vyťažení – či už v divadlách, alebo inde, ja som bola ochotná dať kvôli Švankmajerovmu Hmyzu aj výpoveď v divadle, našťastie to nebolo potrebné. Všetko sa podarilo dohodnúť. Najviac som nakrúcala päť dní v kuse, bolo to asi dvakrát, lebo viackrát som už toľko času nemala. Bývala som vtedy v Prahe, Knovíz je odtiaľ 25 km. Pán Švankmajer tam kúpil staré dedinské kino a prerobil si ho na ateliér. Takže sme neboli obmedzovaní časom, odkedy dokedy môžeme nakrúcať, aj kameru mal svoju, tridsaťpäťku, na ktorú filmoval. V tom to bolo pohodlné, nikto nebol nervózny, nikto nikoho nenaháňal, režisér sedel pokojne vo svojom kresle, vedľa mal svojho psíka… Takého pokojného režiséra som ešte nevidela. Švankmajer je veľký malý muž, čo nepotrebuje veľa slov.

Nezľakli ste sa ani vtedy, keď ste zistili, že vo filme bude účinkovať aj živý hmyz?

Nie, s hmyzom nemám problém. Nemám rada akurát muchy a komáre, dokonca ma zaujímalo aj to, ako vlastne vyzerá hovnivál, lebo toho som videla len v kreslených filmoch. V Švankmajerovom filme som vôbec neprišla s hmyzom do kontaktu, ale videla som ho. A scéna, kde hercom lezú po nohách mravce, bola naozaj nepríjemná. Kolega Jaromír Dulava má nohy akože zaborené v mravenisku – čo bola samozrejme maketa. Do nej však dali živé mravce a tie Jaromírovi behali po nohách. Naozaj štípu. Ja som to sledovala zobďaleč, pretože ďalší záber som mala ja, ale už bez hmyzu.

Máte nejaký strašný zážitok s hmyzom?

Myslím, že nie. Okrem múch a komárov, ktoré zabíjam, mám hmyz rada. Milujem, keď sa mi v dome objaví pavúk – nie je to veľmi často, lebo to by znamenalo, že neupratujem. Na okne sa mi niekedy objavil križiak, a to je niečo nádherné, veď to je umelec, čo on vytvorí! Tomu som niekedy chytala muchy. Hmyzu sa nebojím, mám vzťah k všetkému živému. Akurát by sa mi nepáčilo, keby mi po nohách behali mravce a štípali. Aj keď – mravec je úžasne inteligentný a pracovitý.

A čo vaša „zabíjačková scéna“? Na Pani Cvrčkovú sa v istej chvíli odzadu zákerne vrhne zlý Lumík v podaní Jana Budařa.

To bolo veľmi zaujímavé. Ležala som na zemi a kameraman sedel rozkročmo na malej stoličke nado mnou a tú ťažkú kameru tridsaťpäťku držal v ruke. Tá keby na mňa padla, tak sme dotočili. Pán kameraman sa tiež tváril, že nevie, či ju udrží… Samotné bodnutie nebolo vidieť, ale v tej chvíli na mňa strekla krv maskérka a režisér mal zaujímavú myšlienku, že sa odohráva nielen bodanie, ale zároveň aj čosi sexuálne. Hádam to tam vidieť, že je jedno s druhým spojené. Túto scénu s krvou sme urobili raz a režisérovi sa to tak páčilo, že povedal: poďme ešte raz, hoci to už nebolo treba. Scénu pôrodu sme nakrútili tiež na jeden raz. Opýtal sa ma, či si spomínam na svoj pôrod a ja: prepáčte, pán režisér, pôrod si každá žena pamätá.

A dieťa vo filme bolo čie?

Boli tam až tri deti, jedno maličké batoľa, ktoré sa tam narodí. Nechceli sme ho veľmi trápiť, takže pri scéne, kde ho akože umývam, sme mali bábiku. Potom sme mali ďalšie dieťa na scény, kde už batoľa trochu vyrástlo a tretia maličká už sedela v kočíku. Pri tom prvom bábe sme mysleli, že keď ho vyzlečú donaha, bude revať, ale nie, ono kukalo spokojne. A v tom je Švankmajer veľký režisér, že dieťa nezačal štípať a nútiť ho do plaču, ale využil prirodzenú situáciu. Sám hovorí, že má napísaný scenár, ale ak sa pri nakrúcaní prihodí čosi lepšie, tak to vezme, prípadne ešte zvýrazní… Je to veľký človek.

V jednej scéne sa lúčite slovami: Tak v pondelok sa stretneme…

Áno, to nasleduje po tej vražde. Je to v pasáži film o filme. My herci sme si naozaj mysleli, že sa o Švankmajerovi nakrúca zvlášť dokument. A on sa to rozhodol prepojiť so samotným filmom. Mne sa zdajú veľmi zaujímavé aj pasáže o tom, ako sa robí animácia vo filme.

Hneď ste si všetci zúčastnení porozumeli? Neboli po nakrúcaní nejaké posedenia?

Nie, všetci sme sa ponáhľali. Nakrúcalo sa od rána asi do ôsmej do večera, boli sme po 12 hodinách dosť unavení. Ja som sa už tešila do postele a že na druhý deň sa zregenerujem. Voľakedy sa možno chodilo piť, ale ja alkohol nepotrebujem. Mám rada dobré vínko, keď sa to hodí, ale robote sa rada venujem naplno. Som ňou plne zanietená a stále nad ňou rozmýšľam, aj keď idem spať. Napríklad hrať, že neviem hrať, je dosť ťažké – a práve to od nás vo filme režisér chcel. Začali sme hrať, a on: nie, nie, nie, nie tak dobre.

Mali ste príležitosť viesť so Škvankmajerom nejaké debaty?

On je veľmi skromný, tichý, mám pred ním taký rešpekt, hoci teraz, keď ho vidím, tak sa naňho vrhnem a vybozkávam ho. V Knovízi sme spoločne obedovali, vôbec sme odtiaľ neodchádzali – ráno sme prišli a večer sme odtiaľ odišli. Boli sme tam ako jedna veľká rodina, nie že by režisér mal nejakú osobitú miestnosť a svoje kreslo. Myslím, že by to vôbec nechcel. Niektorí režiséri sú nervní a potom panuje nepríjemná atmosféra. Tu však bola taká pohoda, na ostrý záber nám stačili maximálne dva pokusy. Iní režiséri točia scénu aj pätnásťkrát, nevedia, ako na to, ale robia sa dôležití.

A čo tie vaše hmyzie okuliare? Ako sa vám cez ne pozeralo?

Samozrejme zle, ja som aspoň mala okuliare, ale to, čo mal na hlave Dulava… to bolo strašné, tlačilo ho to. Mňa zas tlačili tykadlá. Kostymérkam trvalo, kým mi ich sponkami pripevnili tak, aby mi držali na hlave. A keď bola chvíľu pauza, lebo sa menili objektívy, tak sa mi žiadalo tykadlá zložiť – to by ale zasa trvalo desať minúť, tak som si ich radšej nechala a vžila som sa do tej Cvrčkovej. Potom som bola správne zlá na svojho filmového manžela.

Režisér Jan Švankmajer (vľavo), Kamila Magálová...
Režisér Jan Švankmajer (vľavo), Kamila Magálová a producent Jaromír Kallista na festivale v Rotterdame. Autor: PUBRES

Nevzali ste si tykadlá domov na pamiatku?

Nie, tie má určite pán režisér v tom kine. Má tam aj byt a má tam všetko – je zberateľ a má tam napríklad africké masky. On medzi tým všetkým spí, iný by sa bál, ale Švankmajer to potrebuje. Napĺňa ho to a potom vymyslí takýto film.

Zdá sa, že sa pri nakrúcaní vytvorila dobrá partia.

Boli sme vynikajúca partia. S Ivankou Uhlířovou som sa stretla až tam a hneď sme sa skamarátili. Pán Lichý je taký nežný a vtipný človek. S Janom Budařom som nakrúcala už predtým a Jaromír Dulava do Bratislavy na premiéru neprišiel, pretože bol práve chorý. Ale videli sme sa málo, pretože sme všetci vyťažení. Asi dvakrát sa podarilo dať dokopy štyroch, čo bol úspech, celé nakrúcanie trvalo dva mesiace. Keď režisér vie, aj nám hercom dá istotu. A čo môže byť lepšie, ako keď vám režisér dôveruje? Len čo režisér herca spochybní, tak sa uzavriete a už zo seba nedáte to, čo by ste možno chceli. Aj herec potrebuje trochu podporiť. Švankmajer len tak sedel so psíkom pri nohách a povedal: ideme tento záber, kameraman si to nasvieti. Potom sme prišli my herci, on nám povedal čo a ako a on: tak ostrá. Ešte jednu si dáme a hotovo, nakrúcali sme ďalej. Nemali sme žiadny stres, hoci to bolo náročné. Pohoda! Aj keď, tie ihličky, čo som mala na nohách, ma tak tlačili! Pri páde, čo je súčasťou filmu, som si natrhla šľachu, praskla mi chrupavka a meniskus. Ale operovali ma až po troch mesiacoch, vtedy to bolo len buchnuté, zhoršilo sa to časom. Ale aj tak ten pád stál za to.

Naozaj?

Najskôr ho chceli so mnou nacvičiť a ja na to: necvičme, veď ako to nacvičím? Ten pád musí vyzerať autenticky, nebudem ho kamuflovať, musím ho urobiť na prvú. Aj som urobila.

Aj Jiří Lábus zažil vo filme pád, ale na rozdiel od vás neplánovaný.

On zle skočil z okna, to sa nemalo stať. Na druhýkrát už mu to vyšlo.

S filmom Hmyz ste boli aj na festivale v Rotterdame. Vraj tam bola zaujímavá beseda, ako tam Švankmajerovo dielo prijali?

Toto je Švankmajerov piaty film, ktorý v Rotterdame premiéroval, takže ho tam už poznajú a milujú. Preto sa tam konala aj svetová premiéra Švankmajerovho posledného filmu. Je to síce súťažný festival, ale Švankmajer tam chodí mimo súťaže. Ja si ho za to veľmi vážim. Väčšina divákov po filme zostala sedieť v sále a debatovali. Hmyz je veľmi zaujímavý, zvláštny film, ale nie je to kasastück, žiadny Bruce Willis ani romantická komédia, ale vysoko umelecké dielo s animáciou. Zaujímavé je, že sa tam ukazuje, ako sa to robí. A naozaj nad tým treba rozmýšľať. Pritom sa tam aj zasmejete. Inak scéna pôrodu je autentická, tú nakrútili zvlášť, to som nerodila ja (smeje sa). Hovorím tam: budeme rodiť. A myslím si: ja starucha, to je výborné. Ale aj to je Švankmajerov fór. Poviem tam: budeme mít miminko. Ono sa narodí a vzápätí mi sedí väčšie na kolenách a potom je ešte väčšie v kočíku. Bola som taká zvedavá na výsledok. Keď som to prvýkrát videla, ešte som nemala ten odstup. Vždy som si pamätala, kde som práve padla, kde som si udrela koleno. Musela som ten film vidieť ešte raz s odstupom – vtedy som si povedala, že je to veľký človek. Ale nad filmom naozaj treba rozmýšľať. Vôbec nemá happy end, ako by si niekto možno myslel – veď Parazit (Norbert Lichý) tesne pred koncom chytí Larvičku (Ivanu Uhlířovú) a zožerie ju. A potom ešte chytá malú v kočíku: Ó, aká pekná ručička, dopredu si ju ohmatkáva. Je to strašidelné a je to život.

Záverečná scéna filmu Hmyz a herci Jaromír...
Záverečná scéna filmu Hmyz a herci Jaromír Dulava, Kamila Magálová a Norbert Lichý. Autor: PUBRES

A kto robil prepracované masky?

Švankmajerov syn – ten urobil aj bábku Jaromíra Dulavu v životnej veľkosti, aj bábku mladého Budařa. Švankmajerova dcéra zasa robila kostýmy.

Čo ešte chystáte nového v Česku alebo doma na Slovensku?

V Česku idem robiť rozprávku s Dušanom Rapošom Když draka bolí hlava. Je tam dvojhlavý drak, jedna jeho hlava hovorí slovensky, druhá po česky, je to veľmi zaujímavé pre divákov, hádam Česi po rokoch zasa začnú rozumieť slovenčine. Ja tam hrám starú mamu, odvíja sa tam môj príbeh z mladosti v štýle Rómea a Júlie – dve rodiny bránia mladým dať sa dokopy. Mojím partnerom, ak všetko dobre pôjde, bude Karel Gott. Naspievali sme spolu už aj dueto. Nie je to úžasné? Po Švankmajerovom filme a tejto rozprávke už nemusím robiť nič!

A čo vás čaká v divadle?

V Štúdiu L+S sme mali 7. apríla premiéru nórskej hry Staré dámy – so Zdenou Studenkovou tam hráme staré baby v starobinci. Príďte sa pozrieť.

Kamila Magálová
Narodila sa 16. novembra 1950 v Bratislave, v roku 1975 skončila štúdium na VŠMU, začínala v Poetickom súbore Novej scény, od roku 1982 je členkou činohry SND. Naštudovala desiatky divadelných úloh (v SND hrá aktuálne v inscenáciách Úpadok amerického impéria/Invázie barbarov, Spievajúci dom, Apartmán v hoteli Bristol, Je úžasná!, Bál, Bačova žena), dabuje, účinkuje aj na iných scénach, napr. Štúdio L plus S. Často ju pozývajú nakrúcať aj do Prahy – hrala vo Filmoch Líbaš jako bůh, Líbaš jako ďábel, v seriáli Terapia. Najnovšie hrá v Švankmajerovom filme Hmyz Pani Cvrčkovú a nakrúca rozprávku Dušana Rapoša Když draka bolí hlava.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Kamila Magálová #Jan Švankmajer #hmyz
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk