„S hlbokým zármutkom sme dnes prijali správu, že nás navždy opustil náš dlhoročný kolega, skvelý herec a výnimočný človek Teodor Piovarči. Odchádza tak ďalší z bardov nášho divadla, ktorému zasvätil 18 rokov. Teodor Piovarči zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskom divadelníctve, vo filme, v televízii a dabingu,“ uviedli za vedenie Divadla Nová scéna jeho generálna riaditeľka Ingrid Fašiangová a umelecký riaditeľ Karol Čálik.
Teodor Piovarči, ktorý patril k významným predstaviteľom realistickej hereckej školy, začínal svoju kariéru v Dedinskom divadle. To vzniklo v roku 1948 ako profesionálne činoherné zájazdové divadlo a Teodor Piovarči, ktorý sa medzi profesionálnych divadelníkov dostal z ochotníckej scény, tu získal potrebnú prax. V rokoch 1960 – 1965 bol členom Krajového divadla v Trnave. „Bol to neškolený naturščik, ktorý začínal v trnavskom divadle, kde sa vypracoval na takého skvelého herca, že hral Hamleta,“ povedal pre Pravdu Piovarčiho dlhoročný kolega Dušan Kaprálik. V trnavskom divadle stvárnil Piovarči okrem Hamleta napríklad Williama Blora v Desiatich malých černoškoch Agathy Christie či Viktora Žiaranského v Stodolovej Maríne Havranovej.
V druhej polovici 60. rokov minulého storočia pôsobil Piovarči v nitrianskom Krajovom divadle, ktorého členom bol až do roku 1971. Zahral si tu napríklad Petra v Čapkovej Matke, Mešťanostu v Neznámom Júliusa Barča-Ivana či Tichona Kabanova v Ostrovského Búrke. Z Nitry odišiel na Poetickú scénu do Bratislavy. Spolu s Evou Máriou Chalupovou, Zorom Laurincom či Jánom Venénim patril k jej zakladateľskému hereckému jadru. Neskôr sa k nim pridali herci ako Ľubo Gregor, Dušan Kaprálik, Ján Mistrík, Vlado Černý či Kamila Magálová, ktorá tu začínala svoju divadelnú kariéru. „Bol to veľmi galantný pán a v súbore ma prijal veľmi láskavo. Bol to profesionál, na ktorého budem spomínať iba v dobrom. V spoločnom súbore sme boli desať rokov a za ten čas sme spolu hrali v pekných hrách,“ povedala pre Pravdu Magálová s tým, že na Piovarčiho si spomína ako na milého a láskavého pána.
„Vždy nás jedoval takou ,prúpovídkou' – herec sa nesmie spotiť. Keď sa spotí, hrá zle. On sa spotil tiež, ale mal na mysli to, že divák nikdy nesmie vidieť námahu, ktorú herec na svoju produkciu dáva. Musí to pôsobiť ľahko, a to je všeobecná pravda. Bol totálne kolegiálny. Bol od nás starší, vlastne najstarší, ale nikdy sa netváril ako najmúdrejší, že zjedol všetku múdrosť sveta a my sme mladí zasrani,“ spomínal Dušan Kaprálik. A pridal aj bonmot: „Bol to skvelý človek, ale keď sme boli niekde na zájazde a aj sme tam spali, tak tam sme sa mu všetci v noci vyhýbali, lebo mal tendenciu rozprávať strašne dlho a zložito o divadle.“
Na Poetickej scéne stvárnil Piovarči napríklad postavy Duvala (V. Nezval: Manon Lescaut), Markíza di Forlipopoliho (C. Goldoni: Mirandolína) či Pána Wanga (B. Brecht: Muž ako muž). V roku 1976 sa Poetická scéna stala súčasťou Novej scény, na ktorej Piovarči pôsobil až do roku 1994. Zahral si Oronta v Molierovej Škole žien, doktora Lombardiho v Goldoniho Prefíkanej vdove či Starca v Mozartovi a Salierim z Puškinových Troch malých tragédií. Poslednou Piovarčiho divadelnou postavou na Novej scéne bol Jakub v muzikáli Jozef a jeho zázračný farebný plášť.
Piovarči stvárnil aj viacero menších úloh vo filme, objavil sa v snímkach ako Boxer a smrť (1962), Námestie sv. Alžbety (1965), Cnostný Metod (1979), Mŕtvi učia živých (1983), Tisícročná včela (1983), Južná pošta (1987), diváci ho poznajú aj z televíznych filmov a inscenácií a pôsobil aj v dabingu. „Nikdy si o sebe nemyslel, že je geniálny, ale bol geniálny. Bol v tej rovine hercov ako Kvietik, Ivan Mistrík, Igor Hrabinský, bol z tej generácie, bol pravdivý, presný, navyše skvelý kolega. Ale keď prišiel do dôchodkového veku, úplne sa odstrihol od divadla. Povedal: Už som hral dosť, začínam nový život. A dôsledne to dodržal,“ uzavrel spomínanie na Teodora Piovarčiho Dušan Kaprálik.
