Podobných záberov nájdeme vo filmoch Miloša Formana nespočetne. Mnohých dráždilo, že sa mu geniálne darilo ukazovať nielen absurdity z našich životov (spomeňte si na slávnu posteľovú scénu z Lások jednej plavovlásky), ale aj naše pokrytectvo, malosť či falošné presvedčenie o našej výnimočnosti, jednoducho ľudské slabosti.
Hrdinovia viacerých filmov Miloša Formana sú výstrední rebeli, ktorí bojujú proti konformizmu. Tak ako slobodomyseľný Randle P. McMurphy, ktorého príchod otrasie rutinou a disciplínou pacientov psychiatrickej nemocnice. Snímka, ktorá je obrazom autoritárskeho potláčania individuality aj zrkadlom konformizmu, patrí k Formanovým najlepším. Jej hrdinovia pofňukávajú, ako sa v nemocnici nedá vydržať, ale zároveň nemajú odvahu odtiaľ odísť. Forman odvahu odísť mal a začal kariéru v cudzej krajine.
Jeho rodičia zahynuli v koncentračnom tábore a on sa veľmi skoro musel naučiť, ako sa obracať. Neskôr, keď sa ocitol v Amerike, sa mu táto schopnosť zišla.
Pamätám si, ako som prvýkrát videl film Amadeus Miloša Formana. Mal som sedemnásť, v trenčianskom kine Moskva ho hrali ako dvojprogram a domov som sa z neho vrátil úplne uchvátený. Na druhý deň som si išiel do videopožičovne po kazetu s Mozartovou operou Don Giovanni. Miloš Forman jednoducho vedel ľudí inšpirovať. Vedel nadchnúť nielen tých, ktorí s ním stáli na pľaci, ale rovnakou mierou aj tých, ktorí obdivovali jeho diela v prítmí kinosál – či už išlo o jeho autenticky surové a sarkastické české filmy alebo o uhladenejšie americké kúsky.
