The Florida Project: Detské radosti vo svete bez istôt

Hneď pri Disneylande, mieste plnom zábavy a turistov z celého sveta, hneď pri gýčovitom stelesnení amerického sna, sa nachádzajú pestrofarebné „slumy“ obývané členmi menšín a sociálnou skupinou označkovanou pejoratívnym spojením white trash. Ani v týchto slumoch, podobne ako v brazílskych favelách, nie je núdza o násilie, drogy, prostitúciu, ploštice, špinu či žobrácke chodníčky.

Snímka The Florida Project však nepatrí medzi tradičné sociálne drámy, teda aspoň nie v tej podobe, v akej si ich predstaví slovenský divák – ako sivé, pomalé, odťažité filmy. Podobne ako napríklad American Honey aj The Florida Project sa radí medzi snímky poetickejšie, citovejšie.

Kým režisérka Andrea Arnoldová v American Honey reflektovala americkú pracujúcu chudobu cez divoké a emocionálne okuliare dospievajúcich, Sean Baker preberá v The Florida Project láskavú optiku dieťaťa. Smutný svet dospelých, ich trápenia a živorenia, sa tu stretáva s pestrofarebnou naivitou detstva, ktoré je schopné radovať sa aj v zlých podmienkach, hlavne že má na blízku priateľov a rodičov. Táto detská optika tu splýva so zobrazeným prostredím. Krikľavo ružová farba motela, pevné susedské putá a vzájomné pomáhanie si, drobné ľudské radosti, zmrzlina, nádherná príroda, teplé podnebie, blízky Disneyland. Spoločne so zábavnými detskými dobrodružstvami a hravou kamerou sledujúcou okolie z pohľadu dieťaťa by to mohlo pôsobiť priam idylicky.

Najdôležitejším prvkom celého filmu sú tak postavy stvárnené deťmi, predovšetkým hlavná detská hrdinka Moonee. Vodkyňa miestnej party je vždy živelná, vtipná, extrovertná, aktívna, (ne)zdravo drzá, urozprávaná, samostatná a veselá. Láskavá i otravná. Nič pre ňu nie je prekážkou a problémom, vo svojom kráľovstve zvláda všetko s prehľadom a gráciou. Je schopná radovať sa aj z upratovania a popritom vás presvedčí, aby ste to upratali za ňu. Nemyslí na následky svojich činov a netrápi sa budúcnosťou.

Aj ona by v inom filme, v inej sociálnej realite bola azda stelesnením sebavedomia, vnútornej sily a podnikavosti, všetkých správnych amerických vlastností. Tu sa stáva smutno-veselou ukážkou adaptability a detskej schopnosti prežívať v takej tej bezprostrednej prítomnosti. Smutnou preto, lebo je zrejmé, že raz sa toto detstvo skončí. Baker tu možno narážal na situáciu v predkrízovej Amerike, keď taktiež nikto nemyslel na následky, až kým neprišla tvrdá rana do nosa.

Tento svet totiž okupujú aj dospelí a spolu s tým, ako plynie dej, začne práve ich pohľad nad tým detským dominovať. Je zrejmé, že idyla nebude trvať večne. Vo svete bez istôt, keď neviete, či budete môcť zaplatiť nájom, či budete mať čo jesť, či sa nebudete musieť presťahovať, či vás alebo vaše dieťa niekto nenapadne, či vám ho nezoberie sociálka, či budete mať prácu a normálny vzťah, v takom svete nikdy neviete, čo príde zajtra. A keď to príde, budete musieť popretŕhať vzťahy a putá, zostanete bez priateľov a rodiny. A tak sa snažíte prežiť za každú cenu, nehľadiac pritom na morálku.

Niekto si povie, že títo ľudia si za to môžu sami, ale determinovaní okolitou pasivitou, až akousi sociálnou depresiou, a dedičným sociálnym „hriechom“, si azda ani nevedia predstaviť niečo iné, nejaké východisko. V situácii tesne po finančnej kríze sa aj slová o tom, že si každý môže žiť svoj americký sen, zdajú ako prázdne frázy. Jedinou šancou sa v takom prípade stáva útek do vysneného sveta – do Disneylandu.