Je ťažké vyjsť z minulosti do celkom čistej prítomnosti

„Keď začnem nakrúcať film, o každej zo svojich postáv viem absolútne všetko a musím byť schopný všetky ich zosobniť. Celý film je mojím autoportrétom,“ hovorí francúzsky režisér, scenárista a filmový antropológ Arnaud Desplechin, ktorý bol hosťom Febiofestu. Desplechinovým zatiaľ posledným filmom je zamotaná romanca Ismaelove prízraky s Mathieuom Amalricom, Marion Cotillardovou a Charlotte Gainsbourgovou.

06.05.2018 16:00
Arnaud Desplechin Foto: ,
Marion Cotillardová, Arnaud Desplechin, Charlotte Gainsbourgová počas premiéry filmu Ismailove prízraky na festivale v Cannes.
debata

Prečo ste si vybrali práve Prahu ako jednu z mestských kulís príbehu Ismaelove prízraky?

Vybral som si ju už pre film Tri spomienky. Pamätal som si pasáž s kinom (Lucerna, pozn. red.), ktorá ma extra fascinovala. Vo filme sú dva rôzne charaktery, filmár a jeho postava, fiktívny brat, ktorý cestuje po celom svete. Snažil som sa nájsť mesto, ktoré bude pôsobiť literárne, a Praha je na pomedzí východoeurópskej a západnej krajiny, niečo medzi Francúzskom a Ruskom. Má atmosféru Kafkových a Kunderových diel, na jej duchu je niečo literárne, pôsobí, že sa tam môže stať čokoľvek absurdné, vymykajúce sa logike, čo je perfektné pre film. Predpokladal som, že pre francúzske aj americké publikum by mohlo byť zaujímavé vidieť Prahu ako mesto vystrihnuté z románu.

Čo vás priťahuje k osobnej histórii, minulosti človeka? Vo vašich, aj keď celkom odlišných filmoch, je táto téma nepretržite prítomná.

Prítomnosť minulosti je neustála a fascinuje ma. Rovnako ako u človeka to platí napríklad v politike. Sami vidíte, sme tu na Slovensku a komunistická minulosť, ktorá sa zdá byť minulosťou, ňou tak celkom nie je. Temné myšlienky sa zdajú byť celkom nové, no prichádzajú z minulosti a spôsobujú absolútny zmätok, rovnako prítomná je pamäť vojny. Je ťažké, takmer nemožné vyjsť z minulosti do úplne čistej prítomnosti. Čo však treba urobiť, je pohnúť sa ďalej, a to musí urobiť aj Ismael (Mathieu Amalric). Idea druhej šance je veľmi americká, pre neho ju predstavuje Sylvia (Charlotte Gainsbourgová). Kvôli nej sa musí znovuobjaviť.

To isté je prítomné vo filme Jimmy P. Vojnový veterán sa rovnako ako vdovec Ismael ocitá v momente, keď už nemôže ísť ďalej, potrebuje sa očistiť, aby mohol vykročiť do budúcnosti.

Áno. V Ismaelových prízrakoch minulosť nie je minulosťou. Ismaelovu manželku nikdy nenašli mŕtvu, nepochovali ju, aj keď je niekoľko rokov nezvestná. Ismael je dvadsať rokov vdovec, nemal šancu budovať sám seba, pretože sa nepreniesol cez to, že jeho manželka jednoducho bez stopy zmizla. Preto jeho minulosť stále trvá. A keď sa Carlotta (Marion Cotillardová) náhle vráti, nikto nevie, ako sa s minulosťou pasovať, na to je už príliš neskoro. Kladú si otázku, čo s tým môžeme robiť? Nevedia, ako sa v takej situácii zachovať. Ismael uteká od nakrúcania svojho filmu, nevie sa rozhodnúť medzi Carlottou a Sylviou, napokon ho k múru pritlačí producent.

Ako sa charakter a prejav vášho dvorného herca Mathieua Amalrica počas vašich početných spoluprác vyvíjal?

Keď spolu robíme ďalší film, zakaždým chceme priniesť niečo celkom nové. Snažíme sa objaviť nové herecké triky, aj keď Mathieu hrá emócie, lásku či bolesť, ktoré už predtým ukázal, nikdy nie je rovnaký, no rozpoznáte ho. Pracujeme na ozvláštnení jeho nových postáv, ale zakaždým čerpá zo svojho charakteru. Stále je to Mathieu, len hrá určitý part.

Rovnako eklektický ako v Ismaelových prízrakoch bol ako psychoanalytik vo filme Jimmy P. Pracovali ste s tým zámerne?

Áno, to je pravda. Mathieu bol trochu iný vo filme Učená rozprava alebo Môj pohlavný život. Omnoho hanblivejší, uzavretejší. Keď som mu povedal o scenári Ismaelových prízrakov, chcel vytvoriť charakter, ktorý sa neustále niekam ženie, podobne ako v Jimmy P. Všetko, čo robí, je za hranicou. Pije príliš veľa, myslí príliš veľa, má prehnane veľa žien, nahlas kričí, vystrelí na svojho producenta, jednoducho všetko preháňa.

Čo je vašou tvorivou metódou?

Zakaždým, keď robím film, snažím sa odlíšiť od predošlého, poprieť ho. Môj predposledný film Tri spomienky bol o prvej láske a obsadil som nehercov, ktorí nikdy predtým nehrali. Keď som stretol Lou Roy-Lecollinetovú, mala sedemnásť rokov, bolo to dieťa. Tento film (Ismaelove prízraky, pozn. red.) je o poslednej láske, o poslednej príležitosti povedať o láske niečo podstatné, a navyše, je obsadený filmovými hviezdami. Išiel som teda po opaku. Honoré de Balzac zakaždým premýšľal o tom, že buduje ľudskú komédiu, ja sa len snažím vynájsť nový film, fikčný, zábavný, nové triky, nový spôsob rozprávania, naratívnu štruktúru. Mojou jedinou ambíciou je teda priniesť niečo nové.

Vaše filmy sú predsa podobné nielen témami, ale aj prácou s atmosférou.

Snažím sa použiť sám seba, svoje farby, dať do filmu autobiografické prvky, v podobe chutí, ktoré som našiel napríklad v Truffautových filmoch. Keď sa totiž na jeho filmy pozriete, poviete si, určite je to autobiografia, no nie je, je to románopisectvo. Pôsobí to veľmi autenticky, čo je krásne.

Zahraniční kritici a žurnalisti radi označujú Mathieua Amalrica za vaše alterego. Stotožňujete sa s tým?

Emmanuelle Devosová, s ktorou som pracoval na filme Život mŕtvych (1991), mi stále hovorila: verejnosť sa mýli, ja som tvoje alterego, a má pravdu. Ženská hrdinka, ktorú v tom filme stvárnila, je moje alterego. No aj postava Charlotte Gainsbourgovej je moje alterego v Ismaelových prízrakoch. Paul Dedalus (fiktívny brat Ismaela, pozn. red.) je tiež určitým alteregom mňa aj Ismaela, aj keď je to snová postava. Ismael zas zosobňuje všetko, čoho ja nie som schopný. Chcel by som byť urážlivý, výbušný, arogantný, absurdný, násilnícky, naozaj po tom túžim a rovnako o tom sníva Mathieu. Čo by sa nikdy za normálnych okolností neodvážil urobiť, má vo filme povolené, nemusíme brať ohľad na to, čo sa smie či nesmie.

V jednom z rozhovorov ste spomínali, že Mathieu a Charlotte počas nakrúcania improvizovali. Ako to prebiehalo? Príbeh je totiž pomerne zložito vrstvený a dialógy sú často literárne nadnesené.

Charlotte sa pred nakrúcaním obávala toho, že v scenári má mnoho slov, bližšia jej je totiž improvizácia, na akú je zvyknutá s režisérom Larsom von Trierom. Ja som neprišiel z divadla a nikdy som nepraktikoval v spolupráci s hercami divadelné postupy, takže úplne neviem, ako sa improvizácia robí. Navyše, keď máte za sebou dva roky práce na scenári, mám právo myslieť si, že moje vtipy sú lepšie ako to, čo herci zaimprovizujú na pľaci. No zakaždým majú voľnú ruku v tom, aby vyjadrili samých seba čo najprirodzenejšie, povedali, čo si myslia o živote mojimi slovami. Tri spomienky som písal pre novú generáciu hercov, no môj spôsob rozprávania je starý. Po premiére v Cannes ma príjemne prekvapilo, keď sme dostali hneď prvú otázku, či herci improvizovali. Lou odpovedala, že všetko bolo napísané a je skvelá herečka. Bol som veľmi pyšný. Veľmi ma potešilo, že dokázala vyjadriť svoju vlastnú dušu mojimi slovami, cez môj pocit. Hercom neprikazujem, ale som otvorený ich riešeniam.

V čom vás inšpirovala kniha Normana Mailera Harlot’s Ghost?

Okrem iného aj názvom, ktorý je poctou Normanovi Mailerovi. Čítal som mnoho špionážnych kníh, milujem napríklad Johna le Carré. Keď som premýšľal nad názvom filmu, spomenul som si na Harlot’s Ghost a povedal som si, že Ismael’s Ghost (anglický názov filmu, pozn. red.) bude skvelý titulok, pretože vo filme je špionážny motív, inšpirovaný aj Mailerovou štruktúrou.

Všimla som si, že postava Charlotte Gainsbourgovej číta vo filme knihu od Flannery O'Connorovej. Je to vaša obľúbenkyňa, či ste mali knihu práve po ruke? Osobne ju mám veľmi rada.

Ako by som mohol nemilovať Flannery O'Connorovú. To, že Charlotte číta práve knihu od nej, jej postavu absolútne vystihuje. Sylviin život sa prevracia, pozerá sa, ako prúdi, trochu nezúčastnene. Zaujímal ma protiklad charakterov, Mathieu je pokrútený, Sylvia vyrovnaná, z čoho by mala byť pohroma, no je to perfektná zhoda. Flanery O'Connorovou som sa inšpiroval aj v inom, Sylvia je protestantka a Flannery bola katolíčka (smiech).

Do Ismaelových prízrakov ste podľa vás vtesnali všetky svoje témy, o čom bude ďalší film?

Bude absolútnym opozitom tohto. Práve som dopísal scenár, nakrúcať by sme mali začať na konci leta. Inšpiroval ma Hitchcockov film The Wrong Man, v ktorom nie je žiadny priestor na domýšľanie, len holé fakty. Po Ismaelových prízrakoch, ktoré boli ohňostrojom fikcie, chcem urobiť film bez mystifikácií, všetko je založené na realite, jediným umelým prvkom je, že postavy stvárnia herci.

Arnaud Desplechin

Majster komorných a ironických psychologických drám. Debutoval v roku 1992 filmom Stráž, ktorý sa v Cannes uchádzal o Zlatú palmu. Na festivale v hlavnej súťaži uviedli aj jeho štyri ďalšie filmy. Medzi jeho najznámejšie snímky patrí Vianočný príbeh (2008) s Catherine Deneuvovou v hlavnej úlohe. V roku 2014 nakrútil psychologickú snímku Jimmy P. o posttraumatickom syndróme vojnových veteránov a o dva roky neskôr Tri spomienky (2015). Desplechinov posledný film Ismaelove prízraky (2017) mal premiéru na 70. ročníku festivalu v Cannes ako otvárací film.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #Febiofest #Ismaelove prízraky #Arnaud Desplechin