Nebolo to inak ani v prípade Augusta Rodina a Paula Gauguina. O týchto umelcoch už vzniklo mnoho interpretácií, no vždy sa nájde nový uhol pohľadu, ktorý priblíži neznáme podrobnosti. Tak je to aj v nových francúzskych filmoch Gauguin a Rodin – oba nesú v názve meno umelca – ktoré sa práve premietajú v kinách.
Príbeh o sochárovi Augustovi Rodinovi uvádza vtipná a výstižná charakteristika – vraj bol preňho proces tvorby hlbokým sexuálnym zážitkom. To isté sa však dá povedať aj o maliarovi Gauguinovi. A zrejme aj o mnohých ďalších umelcoch, lenže – nie všetci dosiahli touto metódou až také výsledky ako títo dvaja. A nie všetci mali také zaujímavé múzy. Najznámejšia Rodinova inšpirátorka a láska je Francúzka Camille Claudelová, Gauguinovou múzou je zasa exotická Tehura z Tahiti.
Tehura a Camille
Keďže oba filmy majú premiéru v jednom období, dajú sa tieto dve ženy lepšie porovnať. Camille bola tiež sochárka, intelektuálka, vedela byť Rodinovi rovnocennou partnerkou. A aj sa napokon rozišli, lebo jeho ignorantské správanie (nechcel sa s ňou oženiť) už nedokázala vydržať. Do smrti však bola vzťahom k Rodinovi poznačená. Získala síce tiež uznanie vo svete umenia, ale so zničenými nervami dožila osamelá v ústraní kláštornej liečebne. Bola to jemnocitná intelektuálna múza, ktorá vo filme rieši s Rodinom tvorivé problémy, ale má porozumenie aj pre jeho skupinové „rozkošníčenie“ s krásnymi modelkami. Horšie je to však už vo vzťahu k Rodinovej životnej partnerke Rose, s ktorou býval a ktorú nedokázal opustiť. Rose bola jednoduchá, ale statná žena, ktorá mu život nekomplikovala učenými debatami, ale v pravej chvíli mu poskytla príval životnej energie.
Zaujímavé je, že podobná ako Rose bola aj Gauguinova exotická múza na Tahiti – Tehura. Tá bola vlastne ešte v dievčenskom veku, nevinná, krásna a nevedomá. O výtvarnom umení nemala ani potuchy. Umelec si ju našiel ďaleko ešte aj od tahitskej civilizácie. Išiel si po ňu na koni do hĺbky exotickej vegetácie. Rodina mu ju dala „za ženu“ a dievča bolo celé šťastné, že sa dostane do zabývanejších oblastí. Film režiséra Edouarda Deluca približuje, ako je Gauguin svojou mladučkou múzou posadnutý. Volala ho Koki, lebo tak jej asi znelo jeho priezvisko. Koki ju maľuje v polynézskej chatrči v tých najrozmanitejších polohách – niektoré poznáme z jeho obrazov. Dievčina je tiež očarená svojím mužom, miluje ho, poslúcha, snaží sa vydržať v krkolomných pózach, aby ju mohol maľovať.
No aj táto múza začne vystrkovať rožky. Nepáči sa jej bývanie v chajde, túži po dlhých bielych šatoch, v akých chodia ženy do kostola, po šatoch, ktoré v miestnych pomeroch znamenajú určitú životnú úroveň. Tehura si dokonca v naivite a z nespokojnosti začne vymieňať pohľady s istým mladým rovesníkom. Jej nároky rastú, chuť do života jej nechýba. U maliara je to naopak – ničí ho choroba, staroba, a najmä chudoba. Chce Tehure vyhovieť, a tak sa ničí prácou v prístave. Chcel by aj predávať drevorezby, ale nedarí sa mu to. Situáciu by mohlo vyriešiť narodenie dieťaťa, ktoré Tehura čaká. Mohla by sa sústrediť na materské povinnosti a nemať márnivé chúťky, no ani toto vykúpenie nepríde. Tehura potratí a láska sa končí. Gauguin ju totiž začne väzniť v byte, ktorý prenajal, aby jej vyhovel. Tak sa dostal do paradoxnej situácie – išiel do exotických krajín, aby našiel slobodu a nezávislosť. Nepodarilo sa mu to, láska ho uväznila a napokon ešte aj on sám začal partnerke slobodu brať. Tehura sa potom vrátila do rodnej džungle a umelec ju už v živote nevidel. Na obrazoch sa na ňu však stále pozeráme a v podobe malieb, reprodukovaných na známkach, putuje po celom svete dodnes.
Hlboko do vrecka
Oba filmy ukazujú výtvarníkov vo chvíľach tvorby, ako hľadajú riešenia a ako sa trápia kvôli nepochopeniu umeleckých zámerov či neúspechu na trhu. Najmä Paul Gauguin mal hlboko do vrecka. Vo Francúzsku zanechal ženu a päť detí, myslel si, že v Polynézii nebude mať vysoké životné náklady, že jeho tvorba ľudí osloví. Darmo však posielal obrazy do Európy, nič sa nepredalo. Našťastie, miestny lekár mu bol naklonený, liečil ho a pomáhal mu. Život maliara sa však uberal k tragickému koncu – zomrel 8. mája 1903 v exotickej cudzine (Atuona).
Na Gauguinových autoportrétoch vidno, že mal výrazné črty, vystupovali mu lícne kosti, mal zvláštnu tvár. Bolo to možno dedičstvo po matke, ktorá bola polovičná Peruánka. Vo filme ho stvárnil Vincent Cassel. Tento herec dodal Gaguinovi nový rozmer odvážneho dobrodruha, ktorý sa výborne cíti v divočine, putuje po polynézskej džungli ako kovboj na koni, vie použiť zbraň a vychádza s domorodcami. Poradí si v každej situácii, na kolená ho dostane až to, keď už nemá ani farby. Divák s týmto zvláštnym človekom musí cítiť, hoci životopisci uvádzajú, že jeho tragický koniec zapríčinil aj samopašný život. Je však jasné, že viac než tej samopašnosti bolo tvorivých a existenčných múk.
V bielom plášti
Trocha inak si životné problémy riešil Rodin. Zdá sa, že bol racionálnejší – ak porovnávame dojmy z filmov, vedel sa lepšie uplatniť a hoci si tiež rád zašpásoval, tak len „odtiaľ potiaľ“. Vlastne aj životná družka Rose sa podľa životopiscov stala jeho manželkou, až keď mal 77 rokov, a zomrela dva týždne po svadbe. Žiadna žena si ho teda „zákonne“ neužila. August Rodin sa nechcel viazať ničím iným než záväzkom k svojmu talentu. Dôležitá bola iba tvorba. Ostatné dokázal vykázať na perifériu svojho záujmu.
V novom filme o tomto umelcovi sleduje divák prácu na dvoch významných Rodinových dielach – Brána pekiel (prvá zákazka od štátu, na ktorej pracoval desaťročia a za života ju ani neukázal verejnosti) a socha spisovateľa Balzaca. Režisér Jacques Doillon sa sústredil, aby bol Rodin vo filme umelcom, ktorý netvorí v ošiali, ale hľadá krok za krokom. Rodin chcel byť predovšetkým dobrý remeselník, nič nechcel oklamať, svoje sochy poznal skrz-naskrz. Tak ho aj zahral Vincent Lindon.
Rodin je vo filme na prvý pohľad nenápadný – stále chodí v bielom pracovnom plášti, vyzerá ako lekár – ale vidno, že to je osobnosť. No – a má šarm (sám herec Lindon vraj chodil aj s monackou kňažnou Carolinou), takže sa dá uveriť, že pomedzi hľadanie (napríklad stvárnenia spisovateľa Balzaca, ktorého halí plášť), si stále rukolapne pripomínal aj krásy ženského tela. A tie sa zišli! Aj v kompozícii Brány pekiel.
Auguste Rodin zomrel v Meudone v roku 1917, Gauguina prežil o štrnásť rokov. Z filmov však vyznievajú ako súčasníci, ktorí žili v dobe, čo priala umeniu. A múzy nerobili drahoty.
