Zákazy prísne, len sa nedodržiavajú. Na Francúzov neplatia. Zakázané selfie vidíme v priamom prenose. Filmoví nadšenci sú neoblomní a hviezdy im vyhovejú. Nakoniec prečo aj nie. A nedodržala sa ani „vyhrážka“, že hviezd bude menej a budú len v porotách. Nie je to pravda.
Prišiel takmer celý Hollywood. Mihli sa tu všetci, čo niečo znamenajú z Ameriky, Európy a iných kontinentov. Je však pravdou, že sa len ukazujú, nijaké tlačové besedy, rozhovory. Zbytočné je menovať ich, bol by to telefónny zoznam, no fotografi všetko zaznamenávajú. A to stačí, aby sa pochválili, že aj oni boli pri tom a dámy predviedli svoje nádherné róby. Tohto roku sa nosia dlhočizné vlečky, neraz im ich pristúpia a boli už aj pády. A „čumilovia“ tlieskajú, jačia a vykrikujú. Také je Cannes, iné nebude a také by aj malo zostať.
Spike Lee si podal prezidenta
Nie je tu nuda. O filme Spikea Leeho BlacKkKlansman som už písala. Film všetci obdivujú, len Lee sa hnevá, nie na Cannes, ale na amerického prezidenta. Leeho slovník je nereprodukovateľný, sám priznal, že hovorí škaredo, ale je nahnevaný. Mal dlhú prednášku o tom, že minulosť sa opakuje a treba proti tomu bojovať. Okrem toho, že je to jeden z najväčších režisérov Hollywoodu, je to aj dokonalý showman.
Veľa sa očakávalo od uvedenia mimosúťažného filmu Rona Howarda Solo: A Star Wars Story. Sklamal na celej čiare. No nesklamal na milosť vzatý Lars von Trier s nesúťažným filmom Dom, ktorý postavil Jack. Príbeh rozvrhol do piatich epizód plných vrážd a krutostí. Osud masového vraha Jacka (Matt Dillon) poslúžil na to, aby sa zamyslel nad zlom v človeku. Sudcom je Jackovi sám diabol nazvaný Verge (Bruno Ganz). Trierov film je filozofická úvaha o krutosti a nepoučiteľnosti z dejín, ale tiež psychologická štúdia chorej duše. Komplikovaný a mnohovrstevný film nie je určený pre široké publikum. Žiada si náročného a v dejinách a literatúre dobre sa orientujúceho diváka. Von Trier sa len tak na okraj dištancoval aj od svojich neslávnych výrokov o obdive k Hitlerovi, ktoré pred niekoľkými rokmi zazneli v Cannes. Vysvetľuje (nie polopatisticky), že obdivovať ho nikto nemôže. Bol to bez diskusie vrah. V krátkosti je až prehrešok písať o tomto komplikovanom filme, lebo si žiada seriózny rozbor. Návrat Larsa von Triera bol triumfálny, i keď film bude mať aj veľa odporcov ako každé nadčasové umelecké dielo. Aj v Cannes mnohí z tohto filmu plného násilia odišli.
Filmy, o ktorých sa hovorí
Už sa dá povedať, že súťaž je tohto roku oveľa lepšia ako vlani na jubilejnom ročníku. Je v nej dostatočné množstvo pozoruhodných filmov a k nim sa ráta aj americký film Pod Strieborným jazerom (Under the Silver Lake) režiséra Davida Roberta Mitchella. Odohráva sa v centre Los Angeles, teda v Meste anjelov, kde žije mnoho indivíduí, no anjeli to nie sú.
Hrdina snímky Sam (Andrew Garfield) má 33 rokov a chcel by byť slávnym. No musel by začať pracovať a nesledovať ženy ďalekohľadom. A podľa možností platiť nájomné. Zapáči sa mu pekná Sarah (Riley Keough), ktorá záhadne zmizne, a neúnavne ju hľadá. Nezodpovedný mladý muž myslí inak, len okolie ho nechápe. Robí zdanlivo nezmyslené veci, zapletie sa do sveta plného záhad, intríg a dobrodružstva. Celé je to bláznivé ako Los Angeles samo. "Je to moja osobná vízia histórie mesta, príbeh, ktorý sa podľa mňa oplatí vyrozprávať v policajnom žánri, ktorý dáva možnosť popustiť uzdu mysterióznosti,“ povedal o filme režisér. Fantázii sa medze nekladú, a tak treba film aj vnímať.
O francúzskom filme Vo vojne (En guerre) v réžii Stéphana Brizé, sa veľa nediskutuje. Jeho hrdinovia však hovoria až priveľa. Odborové hnutie húževnato bojuje za práva pracujúcich v Perrinovom závode, najmä ich hovorca Laurent Amédeo (Vincent Lindon), ktorý využije všetky prostriedky, aby zachránil svojich 1 100 zamestnancov.
Pri kórejskom filme Spáliť (Burning) je zasa o čom diskutovať. Režisér Lee Chang-dong rozpráva príbeh Jongsa, mladého adepta na spisovateľskú dráhu, ktorý sa náhodou stretne so spolužiačkou Haemi. Jongsu sa do dievčiny zamiluje a počas jej potuliek po Afrike sa stará o jej mačku. Po návrate mu predstaví bohatého priateľa a ľúbostný trojuholník sa zapletá do neustálych nepríjemných konfrontácii. Žena sa zrazu stratí, Jongsu podozrieva priateľa… Aj táto snímka je zaujímavá preto, že ju možno rôzne interpretovať, domýšľať.
Žalujem vás za život
Na nehostinnom talianskom predmestí sa odohráva tragický príbeh Mattea Garroneho Dogman. Voľne by sa to dalo preložiť Psí muž. Marcello (Marcello Fonte) je psí kaderník a nedostatok peňazí ho donúti znovu začať spolupracovať so Simoncinom (Eduardo Pesce), človekom drsným a brutálnym. Nenávidí ho celá štvrť a keď raz má možnosť dostať ho späť do väzenia a neurobí to, stratí sympatie všetkých a nepomôže mu už nič. Je to krutý film s vynikajúcimi hereckými výkonmi.
Filmom dňa však bola snímka libanonskej režisérky Nadine Labaki Kafarnaum. Zain (Zain Alrafeea), 12-ročný chlapec, stojí pred súdnym tribunálom a na otázku sudcu, prečo zažaloval svojich rodičov, odpovedá: "Preto, že ma priviedli na svet.“ Nesmierne citlivý, krutý príbeh hovorí o deťoch žijúcich v rodinách, ktoré nemajú dostatok peňazí, predovšetkým na živobytie, nieto ešte na vzdelanie. Chlapec chce za každú cenu odísť od rodičov a zakotviť v Európe. Nemá rodný list, nijaké doklady, a predsa sa o to pokúsi. Byrokracia je bezbrehá, dieťa trpí a čaká. Snímka sa evidentne mnohých dotkla a myslím si, že tento film bez ceny z Cannes neodíde.
Vzhľadom na to, že súťaž je tohto roku mimoriadne vyrovnaná, ťažko uhádnuť, ktorým smerom sa porota vyberie, Zlatú palmu môže dostať ruský, poľský, americký, taliansky, alebo aj libanonský film – to zistíme v sobotu večer.
