Muratovová sa narodila v roku 1934 v meste Soroca v dnešnom Moldavsku matke židovského pôvodu a ruskému otcovi. Po vojne žila s matkou v Bukurešti. V roku 1959 ukončila štúdium v Moskve, neskôr však väčšinu svojej umeleckej kariéry prežila v ukrajinskom prístave Odesa.
Za 55 rokov nakrútila dvadsať snímok. Vo svojej tvorbe sa venovala často vzťahom medzi ľuďmi. Na medzinárodnom festivale Berlinale získala v roku 1990 Zvláštnu cenu poroty – Strieborného leva – za réžiu filmu Astenický syndróm. V posledných rokoch točila väčšinou pesimistické obrazy mravného rozkladu súčasnej postsovietskej spoločnosti.
„Kira Muratovová nebola pravdepodobne až taká obľúbená u ruskej verejnosti, ale filmoví kritici a ľudia, ktorí poznajú kinematografiu, ju považujú za výnimočnú režisérku a autorku. Bola zriedkavým príkladom úprimnosti, umeleckej slobody a oddanosti svojej profesii počas celého života venovaného filmu,“ citoval ruskú distribútorku Raisu Forminovú magazín The Hollywood Reporter. „Počas svojho života nevytvorila množstvo filmov a musela prekonať množstvo prekážok, ktoré jej kládli štát a cenzúra. Ale ak ste videli jej filmy, nikdy na ne nezabudnete.“
To, že filmy režisérky Muratovovej, ktorá sa vyznačovala jedinečným režijným štýlom, čelili často cenzúre, pripomína aj portál Rádia Slobodná Európa. Dodáva, že viacero filmov, ktoré Muratovová nakrútila v 60. a 70. rokoch, sa k divákom dostalo až za Gorbačova počas perestrojky a glasnosti. Medzi takéto filmy patrili napríklad Krátke stretnutia (1967) v hlavnej úlohe s Vladimirom Vysockým. Kira Muratovová získala na festivale v Locarne Čestného leoparda za celoživotné dielo a je tiež niekoľkonásobnou držiteľkou ruských cien Nike. Rovnako ako režiséri Alexander Sokurov, Jan Švankmajer či Béla Tarr je držiteľkou Ceny slobody Andrzeja Wajdu.
