Na multižánrovej prehliadke Art in Park, ktorá sa v kúpeľnom meste vo štvrtok začína, bude na oskarového režiséra spomínať.
Čo zo stretnutí s Milošom Formanom vám najsilnejšie uviazlo v pamäti?
Najmä niekoľko rozhovorov v roku 2000 na festivale v Benátkach. Bol vtedy predseda poroty a ja som za Art Film hľadal hostí do Trenčianskych Teplíc. Ale predovšetkým som chcel získať Formanov prísľub, že si k nám príde prevziať cenu Zlatá kamera, bude hosťom a urobíme prehliadku jeho tvorby v Amerike. Stretnúť ho nebolo ťažké, rád chodil po Lide obklopený niekoľkými priateľmi či porotcami, zarastený a nevrlý, pretože nemal rád, keď ho niekto obťažoval. Prvá odpoveď na otázku, či by prišiel, bola jasná. Ne, proč? A odkráčal so svojou suitou.
Vzdali ste to?
Pátral som, kedy a kde rád sedáva, kedy by bola šanca na dlhší rozhovor, pretože ako hovorieval, zmyslom života je žiť ho a kecať o ňom. Nakoniec sa mi podarilo objaviť kút malej trattorie a vhodný, skoro nočný čas, keď sediac chrbtom k ostatným hľadal chvíľu pokoja. Prekvapujúco bol celkom rád, že sa konečne môže rozprávať aj o niečom inom ako o festivalových filmoch. Z rozprávania predovšetkým o jeho živote, ako prežil nacizmus, socializmus aj demokraciu, si pamätám vetu, že každý režisér vlastne nakrúca stále jeden film, jednu tému a pre neho je to večný konflikt ľudskej individuality a inštitúcií. Konflikt osobnosti a spoločnosti. Dlho sme sa rozprávali, prisľúbil, že určite do Teplíc príde, keď bude mať čas – ale nikdy neprišiel.
Aký bol ako človek a filmár?
Zanietený, otvorený, zvedavý a akosi „zázračne nadaný“ osobitým filmovým videním. Filmár, ktorý vedel strhnúť celý štáb k neuveriteľnému nasadeniu. Filmár s obrovským citom pre obsadzovanie postáv. Filmár, ktorý si presne vedel vybrať spolupracovníkov. Napokon, začínal s Papouškom a Passerom a metóda dialógu v práci pokračovala aj naďalej.
Na čo budete spomínať pri uvádzaní jeho filmov?
Skôr budem hovoriť o tom, čo som sa dozvedel z jeho rozprávania. O príchode do Ameriky po roku 1968, o rokoch, keď nemal prácu a pritom mal za sebou svetový úspech s trpkou komédiou Hoří má panenko. Ako Amerika nepochopila jeho Odcházím, zato ho ocenila britská akadémia a festival v Cannes. Aj ako poznával americkú mentalitu a prečo sa po Prelete nad kukučím hniezdom vlastne pustil do Hair.
Predstavíte aj kolekcie oscarových krátkych filmov.
Je to tradícia, ktorá vyplynula z kontaktov a pracovných priateľstiev počas rokov Art Filmu. Každý z filmov je zaujímavý a myslím, že treba vidieť celú kolekciu. Naznačuje totiž , ako na súčasný svet a jeho problémy reaguje najmladšia filmárska generácia. A tiež, čo je určite pre diváka výnimočné, je to možnosť posúdiť, či zvíťazil skutočne ten najlepší film, alebo akademici hodnotili skôr „politický“ ako umelecký aspekt.
S akými pocitmi sledujete premeny trenčianskoteplického festivalu?
Predovšetkým je dobre, že najstarší festival na Slovensku žije. S odstupom času mám už trochu iné predstavy ako organizovať filmový festival v kontexte rýchlo sa meniaceho mediálneho sveta a sveta vôbec. Sledujem, kam smeruje košický Art Film Fest, aj piešťanský Cinematik a viem si predstaviť, ako by mohol filmový festival v Trenčianskych Tepliciach pokračovať v tradícii. Byť však autonómny, originálny a predovšetkým reflektovať zmeny, ku ktorým dochádza nielen v kinematografii, novej nezávislej tvorbe, televízii, ale predovšetkým spoločenské zmeny skryté pod povrchom banalít dnešného konzumného sveta.
Zvažovali ste, či s novým festivalom spolupracovať?
Bývam v Tepliciach, tu som festival spoluzakladal a keď ma organizátori oslovili, nemal som dôvod odmietnuť. Aj keď viem, že už to nie je filmový festival, ale multižánrové kultúrne podujatie v krásnej atmosfére mesta, ktoré mám rád. Naša spoločnosť potrebuje kultúru viac, ako si uvedomuje bežný človek a predovšetkým politici. A ešte stále mám rád film.
