Pripravoval sa presne 29 rokov, neviem, koľko ráz sa prepisoval scenár, menili herci, aby si nakoniec hlavné úlohy zahrali pôvabná portugalská herečka Joana Ribeiro, Adam Driver a Jonathan Pryce. Joana Ribeiro nakoniec robila Gilliamovi spoločnosť aj v Karlových Varoch a okamžite si získala sympatie publika.
Nakrútiť príbeh na motívy Dona Quijota bol Gilliamov sen. Na začiatku v ňom hrali Johnny Depp a Jean Rochefort, ale neskôr sa nakrúcanie na dlho zastavilo. Pôvodný príbeh sa odohrával v minulosti, tento v súčasnosti. Quijotom je pomätený šuster (Jonathan Pryce, o ktorom Gilliam povedal, že sa mu 15 rokov vyhýbal, ale musí uznať, že hrá úžasne). Tento šuster hral rytiera v študentskom filme a po čase si nahovoril, že ním naozaj je. Keď do dediny príde režisér filmu Toby (Adam Driver), považuje ho za svojho Sancha Panzu a spolu sa vydajú na absurdnú cestu po Španielsku.
Podľa Gilliama sa film podarilo dokončiť aj vďaka obrovskému nadšeniu, ktoré preň mal. "Ako sa mi po toľkých prekážkach podarilo splniť tento sen? Neviem jednoznačne odpovedať. Musíte mať, samozrejme, talent, a najmä obrovské nadšenie. No neustále som mal pochybnosti. Mám šťastie, že mám zlú pamäť, na zlé chvíle zabudnem, a preto som mohol stále pokračovať. Pravdou však je, že nie ja som si vybral Dona Quijota, ale on mňa. A musím dodať, že je to lepší film, ako keď som s ním začal.“
Gilliam chcel byť už ako dieťa umelec, no rodičia mu vytvorili také krásne zázemie, že mu to až prekážalo. "Umelec musí mať problémy, trpieť – a ja som sa mal dobre.“ A dodal: „Našťastie som sa narodil ako mutant. Môj mozog by bolo treba opraviť, ale ja to nikomu nedovolím.“
Spomenul sa aj problém nakrúcania reklám, ktoré mnohých mladých tvorcov zlákajú od vysnenej cesty, lebo viac zarobia. „Aj ja mám svoju skúsenosť. Za desaťdňovú reklamu som dostal viac peňazí ako za celý tento film. Cítil som sa ako prostitútka a hanbil som sa,“ posťažoval sa režisér filmov ako Brazil, Kráľ rybár či Dvanásť opíc. Niekdajšieho člena komediálnej skupiny Monthy Python pobúrilo konštatovanie šéfa komediálneho vysielania BBC, že takú bielu skupinu by už nikto nedal dohromady. "Rozčúlilo, ba skoro ma rozplakalo, že šesť belochov nemôže byť spolu – potrebujeme jedného odtiaľ, druhého odtiaľ, aby bol zastúpený každý. To sú kraviny. A musím povedať, že nechcem byť beloch, biely muž, aby sa na mňa zvaľovalo všetko zlé, čo sa na svete deje. Hovorím svetu, že som čierna lesba. Volám sa Loreta a som lesba v prechode.“ A čo sa týka filmu, uzavrel: "Páči sa mi. Nech si myslí každý, čo len chce, ja som spokojný a ostatné ma nezaujíma.“
Česko-slovensko-poľské záchvaty
Príbeh filmu Adama Sedláka Domestik (vznikol v koprodukcii Česka a Slovenska) sa odohráva v klaustrofobickom prostredí jedného bytu. Nádejný cyklista Roman sa pripravuje na svoj veľký úspech, do úmoru trénuje a jeho žena dychtí po dieťati. Roman chce nasilu uspieť, podlieha rôznym procedúram, prosto dopuje, a jeho žena sa zasa dopuje (síce povolenými liekmi) iným spôsobom. Výsledok – psychicky i fyzicky zdevastované osobnosti. "Zámerne sme pracovali s fyzickým diskomfortom, ktorý sme chceli preniesť aj na publikum. Vlastne by som bol rád, keby diváci z kina predčasne odchádzali. Bolo by to lepšie než to, že sa ich to vôbec nedotkne,“ povedal režisér a scenárista Sedlák.
Odvážne vyhlásenie, ale je v ňom trochu pravdy. Zatiaľ čo pri českom filme Domestik chytia diváka záchvaty klaustrofóbie, v poľskom súťažnom príspevku sú to zasa záchvaty paniky. Spoločným menovateľom šiestich rôznych epizód snímky Panický záchvat (Atak paniki) Pawela Maślonaa je práve panika. Panika v lietadle, na svadbe, pri rozchode manželského páru, panika čašníka posadnutého počítačovou hrou, matky obklopenej psami a iné. Všetko dopadne inak, ako by sa očakávalo, a tragické i smiešne okamžiky sa stále striedajú. Absurdita je základnou rekvizitou rozprávania a nabáda zamyslieť sa nad vecami, ktoré, keby sme boli trochu vnímavejší, by sme nemuseli ani zažiť (až na niekoľko schválností). Sympatické kino s návodom: neber všetko vážne.
Kandidát na jednu z cien – dieťa z babyboxu
Ruský režisér Ivan I. Tverdovský nás, ako už pred rokmi, opäť zaskočil. Pred dvomi rokmi to bol film Zoológia, v ktorom narástol hrdinke chvost. Teraz nikomu nič nenarastie, len mladá matka vo filme Skokan odnesie do babyboxu svojho syna. Po rokoch o chlapca, ktorý trpí zvláštnou chorobou, napríklad necíti bolesť, začne javiť záujem. Nechcú jej ho vydať, ale spolu utečú. Denis je nadšený, až kým nezistí, do akého svinstva ho mamička zamočila. Sudkyňa advokátka, prokurátor, lekárka a polícia sú jedna ruka a potrebujú len mladíka, ktorého využijú.
Skokan patrí zatiaľ k najlepším filmom festivalu, lebo je vynikajúco vyrozprávaný aj zahraný a nevnucujúco odhaľuje situáciu v krajine – najmä korupciu. "Chcel som osloviť generáciu, ktorá vyrastala v politickej realite Putinovho Ruska. Majú 18 rokov, nikdy nezažili iného lídra. Zaujímalo ma, ako vidia priestor a čas, v ktorom žijú. Ale prihováram sa aj staršiemu publiku,“ zdôraznil Tverdovský.
Cesta do Florianópolisu argentínskej režisérky Any Katz je nenáročné rozprávanie o rodine, ktorá sa vydá z Portugalska na starom aute na dovolenku do Brazílie. A práve na dovolenke sa riešia spletité vzťahy v rodine. Milé, ale nenáročné kino.
Čakajú nás ešte dva súťažné filmy hlavnej súťaže, a to Miriam klame tandemu dominikánskej režisérky Natalie Cabral a katalánskeho filmára Oriola Estradu a snímka rakúskeho režiséra Petra Brunnera Do noci. Ako zasiahnu do súťaže, ťažko predvídať. Isté sú však čestné ocenenia. Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii udelia oscarovému režisérovi Barrymu Levinsonovi, Cenu prezidenta MFF Karlove Vary za umelecký prínos českej kinematografii si prevezme Jaromír Hanzlík a úplne na záver dostane britský herec Robert Pattinson Cenu prezidenta MFF Karlove Vary, prostredníctvom ktorej sa ocení jeho výrazná herecká spolupráca na zásadných filmoch súčasných režisérov autorského filmu.
AUTORKA JE FILMOVÁ PUBLICISTKA