Nakrútili spolu filmy ako Rašómon (1950), Žiť (1952), Sedem samurajov (1954) či Krvavý trón (1957). A takisto snímku Traja zločinci v skrytej pevnosti (1958), o ktorej George Lucas neskôr vyhlásil, že slúžila ako hlavná inšpirácia pri písaní dnes stále populárnych Hviezdnych vojen.
Hašimotovým vstupom do sveta filmu bol Rašómon. Pravdepodobne nečakal, že jeho debut bude ešte aj dnes ospevovaný mnohými súčasnými tvorcami ako obrovská inšpirácia a vyzdvihovaný kritikmi ako jedno z najzásadnejších diel svetovej kinematografie. Hašimoto spolupracoval okrem Kurosawu aj s ďalšími japonskými filmovými velikánmi ako Tadaši Imai (Adauči), Kihači Okamoto (Zbesilosť) alebo Masaki Kobajaši (Harakiri).
Hašimotova cesta k scenáristike nebola jednoduchá. Nechýbalo veľa a jeho príbeh by sa skončil skôr, ako sa vôbec stihol začať. Keď sa zaregistroval v japonskej armáde v roku 1938, dostal tuberkulózu a strávil štyri roky v nemocnici pre veteránov. Práve tam sa však podľa jeho životného príbehu zverejnenom na portáli criterion.com dostal k filmu.
Počas hospitalizácie sa Hašimoto zoznámil s vojnovým veteránom, od ktorého dostal časopis o japonskej kinematografii. Ten obsahoval vzorový scenár a Hašimoto si povedal, že napísať takýto scenár dokáže aj on. Tak sa aj stalo, vytvoril jeden vlastný. Následne ho poslal režisérovi a scenáristovi Mansaku Itamiovi. Uznávaného tvorcu scenár natoľko zaujal, že Hašimotovi poslal detailný rozbor scenára s návrhom na revíziu. Netrvalo dlho a stal sa jeho mentorom.
Itami však zomrel v roku 1946 a Hašimoto sľúbil, že sa bude riadiť poslednou radou svojho mentora a pokúsi sa vytvoriť adaptáciu literárneho diela, namiesto vytvorenia pôvodného scenára. Hašimoto tak napísal krátky scenár podľa predlohy Rjúnosuke Akutagawu V háji. Scenár poslal práve Kurosawovi ešte v časoch, keď nemal taký veľký úspech.
Keď sa stretli, rozhodli sa, že krátky príbeh rozdielnych pohľadov na rovnaký zločin by mohol byť doplnený ďalším príbehom od Akutagawu s názvom Rašómon. Tak vznikol film, ktorý sa stal celosvetovým hitom a v roku 1951 vyhral tiež Zlatého leva na filmovom festivale v Benátkach, čo bola úplne prvá cena pre japonský film vôbec, uviedol portál deadline.com.
„Pán Kurosawa mal svoju filozofiu, ako tvoriť scenár. Vravel, že pri tejto práci nemožno odpočívať ani deň. Podľa neho práca na písaní scenára bola ako beh maratónu. V srdci som neskôr pochopil, že držať hlavu dole a byť vytrvalý, bola naozaj jediná možnosť,“ napísal o spolupráci s Kurosawom Hašimoto vo svojej knihe s názvom Zložená kinematika: Akira Kurosawa a ja, ktorú vydal v roku 2006. Portál AiraKurosawa info knihu opísal ako fascinujúcu zmes scenára, novely, memoárov, závetu či názorov na kinematografiu.
Keďže Hašimoto bol súčasťou generácie poznačenej vojnou, zostal skeptický a kritický voči autoritám a ideológiám, čo sa odrazilo aj v jeho scenároch (vojnový film Chcem byť sebecký z roku 1959 si aj sám zrežíroval). Práve to je hádam najzreteľnejším znakom jeho tvorby. Napriek tomu, že Hašimoto bol vždy viac-menej v tieni Akira Kurosawu, nepochybne mu patrí nenahraditeľné miesto nielen v japonskej, ale aj vo svetovej kinematografii.
