Recenzia: Reality show? Smutnokrásna freska o utópii

Niektoré filmy sa divákovi prihovárajú priamočiaro od prvých sekúnd, iné si ho pomaly omotávajú okolo prsta, až kým ho úplne nepohltia. Garroneho Reality show je ten druhý prípad. Režisér necháva diváka nejakú chvíľu bezradne tápať v množstve prízemnosti a gýču, aby postupne zistil, že ich len rafinovane paroduje. Obľúbené, pre kameru vždy vďačné divoké oslavy, svadby, dobre známe aj zo Sorrentinových či Felliniho filmov, najlepšie zobrazujúce taliansky temperament, strieda žiar reflektorov a nablýskané, farebné televízne kulisy.

Luciano je tak chorobne fascinovaný televíznou reality show, až stráca zmysel pre skutočnú realitu. Je ochotný obetovať všetko len pre víziu, že práve on vyhrá súťaž a bude zrazu slávny, uznávaný a bohatý. Jeho potreba byť dôležitým, byť stredobodom pozornosti a byť, čo i len na chvíľu, v televízii sa dostáva na prvé miesto pred rodinu, pracovné povinnosti a zodpovednosť. Taktiež zrazu nepomáha druhým preto, lebo im skutočne chce pomôcť, ale preto, aby v očiach druhých bol čo najlepší.

Dobrovoľne sa stáva akousi figúrkou v moci druhých, doslova po tom túži. Jeho snaha vymaniť sa zo všednosti však prerastá k budovaniu povrchných, falošných hodnôt, čo má fatálne následky. O jeho minulosti divák nevie nič, ale ani nepotrebuje. Vie ho presne charakterizovať, aj bez nejakého vedľajšieho príbehu. Stačí na to kamera Marca Onorata, ktorá Luciana dlho a dôkladne sleduje najmä v detailoch, a tiež neuveriteľný výkon spočiatku nenápadného Aniella Arenu. Dalo by sa povedať, že ide o akúsi one man show.

Kompozícia scény, choreografia postáv a vnútrozáberová montáž niekedy pôsobia až tak prirodzene a nenápadne, až si ich geniálnosť divák uvedomí väčšinou až v poslednej chvíli, alebo ich najskôr úplne prehliadne a potom si na ne s úžasom spätne spomenie. Atmosféru tiež skvele dotvára aj hudba oscarového Alexandra Desplata. Všetko vskutku dokonale ladí. Cítiť, že Garrone ako režisér naplno dozrel a skúša tiež nové možnosti – z jeho posledných filmov Rozprávka rozprávok (2015) a Dogman (2018) cítiť snahu byť akýmsi žánrovým chameleónom.

Reality show je nenápadný, ale výborný film, ktorý počas sledovania prekvapuje čoraz viac, až vás naplno dostane a položí na lopatky svojou fantastickou réžiou. Garrone podáva pomerne melancholickú sociálnu drámu nesmierne milým, zábavným a pútavým spôsobom, pričom jej obrovskú silu zachováva a nedegraduje. Cítiť ju naozaj hádam v každom zábere hneď od prvej až do poslednej minúty. Jeho sonda do života strednej triedy plnej nenaplnených snov a utópie sa hlboko zaryje do hlavy a nebude chcieť odísť.