Recenzia: Whitney. Hviezda, ktorá pomaly vyhasla

Nechcela ani jednu z možností. Jej vízia šťastného a krásneho života plného lásky, obdivu aj úspechu bola silná, no bohužiaľ sa časom rozplynula a premenila na skutočnú nočnú moru. Dokument Whitney, ktorý zamieril do našich kín, rozpráva mimoriadne smutný príbeh o jednej z najpopulárnejších speváčok 20. storočia.

Nenápadný či nekonformný. Tak možno asi najpresnejšie charakterizovať najnovší film oscarového Kevina Macdonalda. Ten po dokumente Marley (2012) o legendárnom jamajskom hudobníkovi opäť priniesol silný, „zimomriavkový“ portrét o ceste na vrchol a následnom páde, aký sa nevidí každý deň.

Prečo nenápadný? Dokument sa začína veľmi konvenčne úryvkami zo speváčkiných klipov či z vystúpení a pokračuje chronologicky detstvom. Divák dostáva množstvo informácií o tom, aká bola Whitney, keď bola najmenšia, no pomocou mierne chaotickej a iritujúcej montáže. Miestami ide o fádne výroky, inokedy o zbytočné archívne materiály neposúvajúce film ďalej, akoby použité len do počtu, nech je toho čo najviac. Nechýba ani glorifikácia z každej strany.

Po chvíľke však nastáva zlom, pri ktorom divák postrehne, že všetko je inak, a neskôr si počas sledovania filmu uvedomí, ako do seba vlastne všetko krásne zapadá. Aj ten mierne rozporuplný začiatok. Zlom nastáva, keď sa zrazu prvýkrát nezhodnú výroky členov speváčkinej rodiny, respektíve keď do výpovedí zasiahne priamo Macdonald a nečakane prekvapí, rozruší či nahnevá daných respondentov.

Ich výber je síce veľmi rozsiahly, ale o to viac dôsledný a presný, keďže ide o ľudí z najbližšieho kruhu rodiny speváčky, jej priateľov či pracovníkov (ochrankár, pestúnka) alebo spolupracovníkov z hudobnej a filmovej brandže. Často ide o protichodné pohľady, názory a tiež spomienky. Macdonaldova práca tu je maximálne citlivá. Dáva si veľký pozor na to, aby spravil čo najkomplexnejší obraz o Houstonovej, bez prikrášľovania a glorifikácie.

Práve tu sa najviac ukazuje nekonformnosť dokumentu. Napriek tomu, že je režisér miestami až mrazivo tvrdý výberom záberov a výpovedí, pracuje s odstupom, no neskrýva ani obdiv. Analyzuje speváčkinu osobnosť z mnohopočetných fragmentov, až pokým nevytvoria mozaiku, ktorá bez strachu odhaľuje aj tie najtemnejšie zákutia a tajomstvá jednej rodiny, na aké sa nepozerá ľahko. Zvlášť niektorým jej členom, ktorým nastavuje zrkadlo.

Otvorenosť respondentov však tiež svedčí o skvelej práci režiséra, keďže práve on je ten, čo raz s ľahkosťou, inokedy opatrne a inokedy zase rafinovane a priamočiaro kladie otázky. Napriek emocionálne vypätým scénam necítiť žiaden pátos, naopak, majú správnu údernú silu. Miestami tiež veľmi nepríjemne, až brutálne šokujú diváka. Na odľahčenie či posun v deji, respektíve presun z jednej dekády do druhej, skvele slúži rapidmontáž (sled rýchlo za sebou idúcich záberov), ktorá výstižne charakterizuje dejinné obdobie a badať v nej určitú snahu o spoločensko-politický presah.

Whitney je bezpochyby vydarenou a bohatou dokumentárnou kolážou, ktorá nerozpráva povrchne s cieľom urobiť čo najpriaznivejší obraz, ale volí si ťažšiu cestu. Ide do hĺbky, až ku koreňom a nezobrazuje Whitney Houstonovú ani ako speváčku, ani ako herečku či modelku, ale v prvom rade ako človeka, ktorý nebol neomylný, no nemal to ani jednoduché. Jediné, čo však filmu škodí, je mierne natiahnutá minutáž.