Neskrýva len vynaliezavosť a improvizačné schopnosti budúceho komika, ale aj jeho životnú filozofiu, v duchu ktorej sa namiesto plaču vždy radšej oddával smiechu. Ani ten však nemohol poraziť ťažkú chorobu, s ktorou dlhé roky zápasil a ktorá ho pripravila o zrak. Stanislav Dančiak, ktorý si získal srdcia divákov vďaka nezameniteľnému hereckému prejavu, ale aj hlasu, zomrel v noci zo soboty na nedeľu vo veku 75 rokov.
Dančiakovou doménou bola tragikomédia. Mysleli si to nielen zostavovatelia Encyklopédie dramatických umení Slovenska, ale aj herec sám. „Klaun je podľa mňa vyššia forma komika. Klaun je vlastne tragikomik, myslím, že to je moja najvlastnejšia herecká poloha. Klaun rozosmieva, ale divák cíti, že ten človek má v duši smútok. Aj smútok,“ prezradil Jánovi Štrasserovi v už spomínanej knihe Stano „Alf“ Dančiak (2011), v ktorej sa okrem iného rozhovoril o svojom detstve, mladosti, hereckej kariére či názoroch na svet.
Humor mu zostal, aj keď o čosi trpkejší. Už začiatkom nového milénia začali herca trápiť problémy so zrakom, ktoré súviseli s jeho cukrovkou. Napokon oň definitívne prišiel. Aj keď ponúk z televízie a divadla výrazne ubudlo, mračná chmúrnych myšlienok sa rozhodol svedomito rozháňať. „Depresie odháňam. Možno som mal jednu. Išla po mne, ale ja som ju neprijal. Keď cítim smútok, hneď začnem niečo robiť, o niečo sa zaujímam a depresia je preč. Nie som ten typ, čo otvorí depresii dvere,“ povedal ešte v roku 2007 denníku Pravda.
Keď je reč o dverách, ktoré Stano Dančiak držal radšej zatvorené, treba spomenúť aj množstvo tých, do ktorých počas života najskôr nakukol, no neskôr sa rozhodol vycúvať. Nechýbalo veľa a Dančiakov talent by si užívali pacienti v zubnej ambulancii. Mohol byť aj hudobníkom, keby jeho otec nezistil, že namiesto huslí dáva prednosť futbalu. V mladosti to skúšal aj s hokejom, trénoval ho aj Vladimír Dzurilla, napokon sa však jeho kroky vybrali celkom iným smerom. Svoju zásluhu na tom určite má aj Emília Vášáryová, ktorá ho vraj po tom, čo na prianie rodičov absolvoval strednú zdravotnícku školu, prehovorila, aby to skúsil na VŠMU.
Slávne roky korza
Na škole stretol Stano Dančiak aj Mariána Labudu či Pavla Mikulíka, s ktorými si dobre rozumel nielen na divadelných doskách, ale aj v osobnom živote. Po škole nastúpil do Činohry SND, kde pôsobil až do roku 1968. Vtedy sa s niekoľkými priateľmi a kolegami rozhodol odísť z prvej scény a položiť základy slávneho Divadla na korze, kde zažiaril napríklad ako Vladimír v kultovej absurdnej dráme Čakanie na Godota.
„To divadlo sme volali divadlo pravdy, lebo sme tam sedeli oproti divákovi, ktorý bol od nás možno len 15 cm vzdialený. Díval som sa mu do očí a videl som v tých očiach, či mi rozumie. Musel som mu všetko hovoriť oveľa jemnejšie, než sa hovorí na veľkom javisku. Keď som videl, že ma chápe, bol som rád. Tam sme sa naučili hrať divadlo pravdy. Nič sme nekamuflovali, všetko, čo sme hrali, bola pravda,“ spomínal herec pre Pravdu v roku 2010 na éru, ktorá však trvala veľmi krátko. V roku 1971 divadlo zrušili a hercov prevelili na Novú scénu. Dančiak skončil v spevohre, hoci nevedel spievať.
Aj tu si však poradil. „V spevohre Loď komediantov som hral nemú postavu. Keďže som nemal text, tak som hral telom. Používal som gestá, mimiku. Skrátka, robil som opičky. Divákom sa to páčilo, tlieskali ako diví, mal som také veľké potlesky, že speváci sa začali cítiť dotknutí,“ povedal herec Štrasserovi. Na Novej scéne hral Dančiak neskôr veľmi veľa, ale podľa vlastných slov nič také, čo by vošlo do dejín. Ďalšie pamätnejšie úlohy ho čakali po revolúcii, keď sa vrátil do SND, medzi nimi napríklad Adolf Hitler v hre Mein Kampf Georgea Taboriho. Členom Činohry SND bol aj v čase, keď mu život znepríjemňovali aj problémy so zrakom. Naposledy sa na divadelných doskách predstavil ako reverend Oskar v hre Aj kone sa strieľajú (2012). Bolo to pri príležitosti jeho 70. narodenín.
James, dones mi klavír
Diváci si však výraznú charakterovú osobnosť Stana Dančiaka môžu pamätať aj z televíznych obrazoviek. Už v roku 1965 si zahral v snímkach ako Námestie svätej Alžbety alebo Kým sa skončí táto noc. V roku 1975 sa objavil v populárnej komédii Sebechlebskí hudci, divácke bránice však poriadne otestoval aj s Mariánom Zednikovičom, s ktorým tvoril pamätnú dvojicu Lorda Nortona a sluhu Jamesa. S Miroslavom Nogom zase zbierali ceny so sériou nemých grotesiek Bud Bindi (1996). Čo sa týka televízie či filmu, Stana Dančiaka si musí divák automaticky vybaviť aj podľa hlasu. Ako dabingový herec vdýchol život nielen obľúbenému mimozemšťanovi Alfovi, ale aj inšpektorovi Derrickovi či kreslenému zbojníkovi Jurošíkovi.
Ďalším klenotom, ktorý Dančiak ukrýval v rukáve, bol tiež talent fabulátora, ktorý z neho robil mimoriadne obľúbeného spoločníka. Podobným spôsobom vystupoval aj Vladimír Menšík, ktorý mal v každej veselej príhode iný počet rodinných príslušníkov. Sám herec to na seba priznal aj v Štrasserovej knižke: „Rád som bavil ľudí tým, že som si nehorázne vymýšľal. Fabuloval som. Barón Prášil je dodnes moja obľúbená literárna postava. No dôležité je, aby si tomu, čo si práve vymýšľaš, v tej chvíli veril.“
