Režisér Michal Blaško: Dostať sa do Cannes je otázka šťastia

Tento rok ste absolvovali réžiu na VŠMU a už počas štúdia ste vynikali nad priemer. Ako týchto päť rokov hodnotíte?

Mal som šťastie, že som na univerzitu nenastupoval hneď po strednej škole. Pred VŠMU som si vyskúšal štúdium histórie v Bratislave a scenáristiku a dramaturgiu v Česku. Ani v jednom odbore som sa však necítil komfortne. Chvíľu mi trvalo, kým som sa našiel. Škola bola veľmi dobrým spúšťačom nápadov, usmerňovania v rozprávaní príbehov a zdokonaľovania sa v štruktúrach filmov. Obaja vedúci môjho ročníka, Róbert Šveda a Peter Bebjak, kládli dôraz na príbehovosť a na to, aby bol výsledný film univerzálne pochopiteľný. V tomto ohľade bolo štúdium určite veľmi prospešné.

S Róbertom Švedom a Petrom Bebjakom ste spolupracovali aj na seriáloch Za sklom či Rex. Aké to bolo pracovať so svojimi pedagógmi?

Išlo o skvelú skúsenosť, za ktorú som veľmi vďačný. Už počas školy som si tak mohol vyskúšať pozíciu režiséra v profesionálnej výrobe a z hľadiska možností, ktoré tieto seriály ponúkali, išlo o dobré projekty. Pred časom som dostal ponuku od českej Nutprodukce pracovať na minisérii pre Českú televíziu, na čo sa osobne veľmi teším. V súčasnosti je to vo fáze písania scenára, no vzhľadom na to, že pôjde o tri diely, ide zároveň aj o beh na dlhšiu trať.

Foto: FAMU

Atlantída Film Atlantída, 2003, ktorý sa premietal aj na festivale v Cannes.

Pracujete teraz na nejakom filme?

So scenáristom Jakubom Medveckým a producentom Jakubom Viktorínom pracujeme na celovečernom filme Obeť. Práve sme v štádiu finalizovania scenára a celkovej prípravy na fázu produkcie. Ak všetko pôjde dobre, o rok by sme mali začať s nakrúcaním. Ide o slovensko-česko-ukrajinsko-francúzsku koprodukciu, pričom dej filmu sa odohráva, v drvivej väčšine, v malom českom meste. Bolo pre mňa veľmi dôležité ukončiť školu s vedomím, že nápad na celovečerný film existuje a pracuje sa na ňom. S Kubom Medveckým sme si sadli a téma, ktorej sa venujeme, je nám obom blízka. Na jednej strane venujeme pozornosť komplikovanému a nearchetypálnemu vzťahu matky a syna, na strane druhej cez tieto postavy reflektujeme spoločnosť a jej vplyv na dvojicu a ich spoločný konflikt.

Ste však skôr typ autorského režiséra, keďže si sám píšete aj scenáre.

Súvisí to s tým, ako je nastavená výučba na škole. Nielen u nás, ale aj na českej FAMU sú študenti réžie vedení k tomu, aby tvorili autorské filmy, aby sami prichádzali s nápadmi a témami. A tiež k tomu, aby sa s nimi vo svojich filmoch konfrontovali. Myslím si, že je to v niečom určite správne a je len na študentoch, či sa rozhodnú ísť touto cestou, alebo si k spolupráci prizvú scenáristu. Povolené sú obe možnosti. Dramaturgia na škole fungovala na báze spolupráce s pedagógmi, no išlo v podstate skôr o rady a usmerňovanie do fázy realizácie, ako o čistokrvnú dramaturgiu. Osobne som sa spolupráci so scenáristami nikdy nevyhýbal, ale nenarazil som na nikoho, kto by so mnou zdieľal podobné videnie rozprávania. Som preto veľmi rád za spoluprácu s Jakubom Medveckým, s ktorým to funguje veľmi dobre.

Vaším dosiaľ najúspešnejším filmom je Atlantída, 2003. Čím podľa vás dokázal osloviť filmovú verejnosť?

Išlo o súhru okolností. Film vznikol v čase, keď začala téma migrácie vo filmoch pomaly ustupovať, ale zároveň ešte úplne neupadla. Ďalším faktorom bolo šťastie. Keby sme film neodpremiérovali na festivale v Cannes, zrejme by sa neobjavil ani v Karlových Varoch. Nekúpila by ho francúzska televízia ARTE, možno by nezískal Českého leva. A dostať sa do Cannes je naozaj o šťastí. Takáto súhra náhod sa pri študentskom filme objaví veľmi zriedka, preto môžem byť vďačný, že sa to stalo práve pri Atlantíde. Netvrdil by som, že je to len zásluhou tohto filmu, ale práve hľadanie koproducentov, zháňanie financií alebo účasť na festivaloch je vďaka Atlantíde o niečo ľahšia. Veľkou výhodou tiež bolo, že je film česko-slovenský. Trh jeho domácej pôsobnosti bol teda širší než pri ostatných študentských alebo krátkometrážnych filmoch.

Či už ide o film Atlantída, 2003 alebo iné vaše snímky, väčšinou sa venujete vážnym témam. Aj keď sú často melancholické, zároveň sú silné a úderné. Kde čerpáte inšpiráciu?

Všetko závisí od príbehu. Strach, Kamion aj Atlantída sú v podstate inšpirované správami alebo videami, ktoré sa ku mne dostali. Rád pracujem so silnými príbehmi. Na intímnom portréte tak viem pracovať aj so sociálnym presahom. Vždy záleží na tom, čo daný príbeh v sebe nesie. Mal by byť čímsi jedinečný vo svojej jednoduchosti, zároveň by mal byť univerzálne pochopiteľný. Problém mnohých študentských filmov je to, že sú regionálne a bez akýchkoľvek presahov, preto nie sú pre divákov a festivaly atraktívne.

Ako vnímate súčasnú slovenskú kinematografiu vo všeobecnosti?

Lepší sa to. Slovenská kinematografia sa dostala do bodu, keď je bez akéhokoľvek hendikepu porovnateľná s tou českou. Považujem to za obrovské pozitívum. Je preto dôležité, aby ľudia, ktorí kinematografii nerozumejú, nemenili v jej fungovaní veci, ktoré sa konečne ako-tak zabehli a fungujú. Trvalo to naozaj dlho, kým sme sa dostali do súčasnej situácie.

Aký slovenský film vás naposledy najviac zaujal?

Z vlaňajších filmov ma veľmi zaujala Špina Terezy Nvotovej, teším sa na jej nový film. Piata loď bola tiež nápaditá a zaujímavá.

A zo zahraničnej produkcie? Sú nejaké filmy, ktoré preferujete?

Nedávno ma veľmi zaujal Donbas od Sergeja Loznicu, ktorý som mal možnosť vidieť v Uherskom Hradišti. Skvelý film. Dlho som nevidel toľko nápadov sústredených do jedného filmu. Zároveň ide o jasný a silný autorský postoj. Nevyhýbam sa žiadnemu žánru. Sú určite filmy, ktoré si pozriem radšej ako iné, ale ak fungujú v súvislosti so žánrovým zaradením a prinášajú niečo originálne, nemám skoro s ničím problém. Sám napríklad viem, že nikdy neurobím vyloženú, stopercentnú komédiu, preto dokážem oceniť, ak sa niekomu podarí natočiť takú, ktorá si zachová svoju tvár, má presah a funguje.

Vplýva na vás ako filmára aj súčasná spoločensko-politická situácia na Slovensku?

Dotýka sa ma veľmi intenzívne, pretože v tejto krajine ešte stále žijem a pracujem. Mám tu rodinu. Každý deň sa na verejnosť dostane informácia taká absurdná, že by ju nevymyslel ani najlepší scenárista, pritom je to realita okolo nás. Trvá to už príliš dlho a my sme stále nenašli spôsob, ako to stopnúť. V tomto som ale optimista a viem, že sa to raz skončí. Tak ako všetko.