Recenzia: Dôverný nepriateľ je hravým letným osviežením

Programátor Andrej (Vojtěch Dyk) a sochárka Zuzana (Gabriela Marcinková) sa nasťahujú do prototypu inteligentného domu s maximálnou bezpečnosťou a dych berúcim luxusom. Ukáže sa však, že dom je ešte inteligentnejší a tiež prefíkanejší, ako sa predpokladalo, čo zrazu vyvolá mnoho problémov. Všadeprítomné kamery, obrazovky a tajomný hlas domu nabúrajú súkromie, prinesú nepokoj, neistotu či paranoju. „Zábava“ sa tak môže začať.

Dobré žánrové filmy v českej aj slovenskej kinematografii rozhodne chýbajú, aj keď ich v novom miléniu vzniklo už niekoľko. Preto je fajn, že pribudol ďalší. Téma, s ktorou film pracuje, napriek tomu, že bola už veľakrát spracovaná inde, je v našich končinách pomerne nová a neopozeraná. Aj keď zďaleka ešte nejde o prvotriedny a plnohodnotný zážitok, Karel Janák (Snowboarďáci, Rafťáci) si po nešťastnom Cuky Luky Filme (2017) predsa len napravil reputáciu. Vidno, že svoje remeslo má v malíčku. Predviedol veľmi slušnú réžiu. Naratív je pútavý a napínavý, vďaka čomu sa napriek dvom hodinám divák vôbec nenudí. Práve to je asi najväčším plusom filmu. Pomáha mu aj pôsobivá impresionistická kamera Martina Šáchu.

Herecké výkony film tiež posúvajú vyššie, pričom najdôslednejšia je hlavná dvojica – Dyk a Marcinková. Tá už má s podobnými žánrami skúsenosti (Attonitas, M is for malnutrition). Aj dialógy sú napísané dobre, i keď sa stane, že miestami iritujú alebo pôsobia silene. Najviac rozhodne prekážajú postsynchróny, keď najmä v detailoch alebo polodetailoch vidíme, že postava vraví niečo iné, ako počujeme. Rušivo miestami pôsobí aj príliš predramatizovaná či gýčová hudba.

Najrozporuplnejším je však scenár. Hoci prekvitá nápaditosťou, hravosťou aj nepredvídateľnos­ťou, na druhej strane padá na tom, že sa snaží až príliš prekombinovať príbeh. To má za následok niekoľko logických dier a zbytočne hlúpych, dramaturgicky zle vystavaných momentov. A to najmä v gradujúcej záverečnej polhodine filmu. Darí sa ich síce občas zakryť svižným, rýchlejším tempom, ktoré však nenecháva diváka príliš premýšľať. Cieľom je maximálne ho ponoriť do deja a prinútiť ho zabudnúť na to, že niečo nesedí. Ale keď dynamika opadne, divák si všetko spätne uvedomí. Zamrzí trocha aj horkosladký záver, kde sa skvelá, ambiciózna hlavná myšlienka filmu explicitne polopatisticky vysvetlí. No je natoľko silná, že sa k nej divák vracia aj po skončení titulkov.

Dôverný nepriateľ ponúka viacero zapamätateľných scén. Je príjemným sympatickým letným osviežením, no k dokonalosti mu toho chýba ešte veľa. Pekný vizuál a motív hry síce potešia, no nie sú všetko. Podobných filmov by sa však predsa len mohlo nakrúcať viac. Možno by sa tak divák konečne dočkal aj výborného, nielen dobrého trileru.