Režisérka Anna Kryvenko: Na určité veci sa ťažko spomína

, 21.08.2018 14:00
Môj neznámy vojak Anna Kryvenko
Režisérka Anna Kryvenko je rozprávačkou filmu Môj neznámy vojak, ktorý 21. augusta odvysiela Dvojka. Autor:

Nebojí sa venovať dôležitým historickým témam, pričom k nim pristupuje citlivo aj experimentálne. V kinách je jej dlhometrážny debut Môj neznámy vojak, zaoberajúci sa vpádom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do bývalého Československa 21. augusta 1968. Keďže aj jej prastrýko vtedy stál na strane okupantov, rozhodla sa vyrozprávať rodinný príbeh práve pomocou filmu, ktorý v utorok o 20.35 h odvysiela Dvojka. Aj o jeho nakrúcaní porozprávala pre Pravdu sympatická a talentovaná dokumentaristka z Ukrajiny Anna Kryvenko, ktorá sa po absolvovaní FAMU usadila v Prahe.

Film je pomerne experimentálnou kolážou, inšpirovali ste sa niekde či to prišlo prirodzene?

Skôr prirodzene, keďže som robila už predtým dva filmy, ktoré boli zložené z archívnych materiálov. Prvý bol Potichu ako kométa (2014), zameraný na Majdan na Ukrajine. Bola som vtedy v Prahe a nevedela som, čo robiť. Zbierala som tak rôzne materiály zo správ a urobila som z toho 10-minútové video, pričom som sa snažila dať dôraz na pár segmentov, ktoré mi pripadali najzaujímavejšie. Potom som mala druhý, 20-minútový film Počúvnuť horizont (2015), a je to podobne nenaratívna koláž z rôznych archívov. Mala som aj zábery z toho, čo sa dialo na východe Ukrajiny, ale neboli to úplne vojnové zábery. Pre mňa bolo skôr dôležité zachytiť, ako sa cítia ľudia v rôznych udalostiach a ako istá „zlá sila“ v podobe vojny ovplyvňuje ľudské životy bez toho, že by to bolo presne, vyslovene o tej vojne a o tom, kto je dobrý a kto je zlý. Myslela som, že budem na tomto celovečernom filme pracovať podobným spôsobom, ale potom som pochopila, že keď už mám nejakú nosnú tému a naratívnu linku, nemôžem si dovoliť k tomu vložiť úplne hocijaké zábery z archívov.

Je vidno, že s archívnymi materiálmi vo filme narábate veľmi citlivo a precízne. Koľko času ste strávili v strižni?

Zabralo nám to kopu času, na filme sme pracovali dva a pol roka. Na začiatku to však mal byť len asi 30-minútový film. No čím viac bolo materiálu a tiež tém, motívov, vravela som si, že tam chcem mať aj to, aj tamto. V pláne nebolo ani to, že budem rozprávačkou príbehu. Bol to veľmi dlhý proces. Zistila som, že keď ide o príbeh rodiny, niekto ju musí predstaviť, z čoho vyplynulo, že to musím byť asi ja. Sama som to všetko však nezvládala, tak som prizvala na pomoc Dariu Chernyak, ktorá je strihačka filmu. Sme najlepšie kamarátky, takže sme sa o filme veľa rozprávali.

Vo filme často spomínate aj svojich rodičov. Videli film?

Ešte nie. A som veľmi zvedavá, čo povedia, keďže vedeli, že robím film, ktorého príbeh je spojený s našou rodinou.

Ako reagovali, keď sa to dozvedeli? Vo filme to vyzeralo, akoby šlo u vás o mierne tabuizovanú tému.

Úplne v pohode, podporili ma. Brali to tak, že ide o dôležitú tému. Nepovedala by som, že šlo o niečo tabuizované, skôr išlo o to, že človek si veľa vecí už ani nepamätá, a tiež niekedy sa na určité veci ťažko spomína. Moja mama nie je uzavretý človek, ale o istých veciach nehovorí tak otvorene, a viem, že musela spomínať aj na iné, ďalšie veci spojené s danou udalosťou. Čiže to tiež nebolo jednoduché a trvalo dlho dostať to z nej. Nechcela som, aby to pre ňu bolo nepríjemné. Pretože to, čo cíti moja rodina, je pre mňa dôležitejšie než film. Snažím sa teda s takýmito témami pracovať veľmi opatrne.

V Prahe ste sa stretli s viacerými negatívnymi reakciami, boli ste osočovaná, urážali vás pre váš pôvod. Stáva sa vám to ešte stále? Ako vnímate momentálne protimigračné nálady v Česku?

Stáva sa to. A ani by som nepovedala, že sa to stáva menej, ale skôr, že niektoré veci už radšej ani nevnímam. Alebo vidím veci, ktoré sa ani netýkajú mňa, ale pripadajú mi strašne absurdné, keď počujem napríklad niečo na ulici a podobne. No vždy keď sa s niekým zoznámim, nerieši, či som z Ukrajiny, alebo z Ruska, nerozlišuje to. Stalo sa mi iba raz, a to keď som začala bývať v Prahe, že sa so mnou nechceli ľudia baviť alebo so mnou spolupracovať, pretože som z Ukrajiny, čo som absolútne nedokázala pochopiť. A to boli mladí ľudia, ktorí napríklad s rokom 1968 nemajú nič spoločné. Ale vôbec tie protiislamské a proticudzinecké nálady v Česku stále sú. Xenofóbiu tam cítiť. Aj moji kamaráti, ktorí sú napríklad z Brazílie alebo z Mexika, mi vraveli, že to tiež pociťujú a je to, samozrejme, veľmi nepríjemné.

O čom bude váš ďalší film?

Mám tému, ktorá ma veľmi zaujíma, ale ešte som neprišla na to, ako s ňou pracovať. Zaujíma ma väzenie a trest smrti. Takže opäť to bude niečo „optimistické“ (smiech).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #rozhovor #Okupácia 1968 #50 rokov od okupácie Československa #Môj neznámy vojak #Anna Kryvenko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku