Recenzia: Môj neznámy vojak ponúka pohľad druhej strany

August 1968 bude už navždy bolestivou spomienkou pre celé Česko-Slovensko. Kryvenko však ukazuje, že traumatizujúci zážitok to mohol byť aj pre vtedajších okupantov. Jedným z nich totiž bol jej prastrýko, ktorý po príchode na Ukrajinu spáchal samovraždu. Jeho príbeh dokumentaristka približuje a snaží sa v divákovi evokovať jeho pocity. Tento pohľad „z druhej strany“ je v našich končinách pomerne netradičný, no práve vďaka tomu je taký silný a úderný. Humanistický, empatický a citlivý postoj režisérky má tak na svedomí to, že jej film nie je iba akousi spomienkou na určitú konkrétnu udalosť, ale je tiež až desivo výstižným obrazom o stále aktuálnej xenofóbii a krutosti zakorenenej v našich národoch či celkovo v človeku ako takom.

Môj neznámy vojak je kolážou poskladanou z bohatého množstva videných aj ešte nevidených archívnych záberov, autoportrétu režisérky a tiež z inscenovaných (najviac experimentálnych) záberov. Ich radenie a striedanie na niekoho tak môže pôsobiť chaoticky. No je až fascinujúce, že, práve naopak, poradie a výstavba jednotlivých záberov a skákanie z jedného motívu do druhého dramaturgicky fungujú a rezonujú. S archívnymi zábermi sa pracuje dôkladne a rafinovane, pričom ich skvele dopĺňa minimalistická komorná, často znepokojivá hudba či ruchy. Komentár hlavnej rozprávačky, ktorou je sama dokumentaristka, je maximálne autentický a dojímavo úprimný. No a inscenované pasáže sú zase príjemnou zmenou a ozvláštnením.

Ide vskutku o ponurú, smutnokrásnu dokudrámu o veciach, na ktoré sa ťažko spomína a o ktorých sa ešte ťažšie točia filmy. Dokument však tiež jasne dokazuje, že podobné témy ešte zďaleka nie sú poriadne prebádané a je dobré sa k nim vracať, i keď to nemusí byť vôbec príjemné. A tiež svedčí o tom, že na vyrovnanie sa s minulosťou, či už osobnou alebo spoločensko-politickou, treba mať istú dávku sebareflexie a kritického myslenia.