Recenzia: BlacKkKlansman príliš tlačí na pílu. Bez efektu

Po tom, čo sa mladý Ron Stallworth (John David Washington) rozhodne nastúpiť ako policajt v Colorade, napadne mu na prvý pohľad pomerne šialený nápad. Infiltrovať sa v utajení do Ku-klux-klanu. Keďže je Afroameričan, s členmi klanu môže jedine telefonovať, a tak potrebuje kolegu, ktorý by sa zaňho pred členmi vydával. Je mu pridelený Flip Zimmerman (Adam Driver), ktorý je zhodou okolností zase židovského pôvodu. Začína sa tak hra na mačku a myš.

Sedemdesiate roky, afro účesy na každom kroku rovnako ako fanatici v bielych kostýmoch páliaci kríž vraviaci, že Židia zabili Ježiša. Jedna skupina kričí „čierna sila“, druhá „biela sila“. Lee polemiku na tému rasizmu a xenofóbie doviedol k dokonalosti vo filme Konaj správne (1989), no tu už len recykluje a nevraví nič nové, pričom sa odkláňa od surového zobrazenia viac k hollywoodskej­šiemu, „prečačkanejšiemu“. Cítiť tak akúsi umelosť a prehnanú, násilnú snahu o odovzdanie posolstva, ktoré dnes už každému inteligentnému človeku odovzdávať netreba. Aspoň nie tak explicitne.

Výsledok môže mať totiž opačný efekt a bohužiaľ v tomto prípade aj má. Leeho vsuvky a dôvetky miestami iritujú a sú zbytočné. Film je rozťahaný a má množstvo hluchých pasáží. Irituje aj mierne patetický hudobný leitmotív. Celkovo sa tu s hudbou narába pomerne necitlivo až nevkusne. Film akoby balansoval na hranici dobrej politickej satiry a údernej, silnej drámy. Režisérovi sa však nedarí skĺbiť ich dohromady, čo je veľká škoda. V tomto je silnejší napríklad Quentin Tarantino s filmami ako Nehanební bastardi (2009) alebo Divoký Django (2012), kde obe roviny krásne fungujú a dopĺňajú sa. Tu cítiť len akýsi náznak, ktorý necháva diváka chladným, čo je vina najmä dramaturgie.

Na drámu je film totiž málo emotívny a charakterovo nedotiahnutý, na komédiu málo vtipný. A na rafinovanú provokáciu príliš mäkký a bojazlivý zájsť trocha ďalej za hranicu. Akoby Leemu chýbal väčší odstup od látky a tiež ten správny autorský talent, keďže scenár písal spolu s Davidom Rabinowitzom, Charliem Wachtelom a Kevinom Willmottom. Práve tento mix má asi najviac na svedomí, že film padá na spomenutých veciach. Na druhej strane, režisér predsa len sympaticky dotvára naozaj kuriózny skutočný príbeh afroamerického detektíva v utajení Rona Stallwortha, ktorého knihu z roku 2014 adaptoval.

Nechýbajú u Leeho tradične pokrivené statické zábery charakterizujúce pokrivené charaktery či nepokoj a napätie v danej scéne. Poteší aj hravá montáž vytvárajúca situačný humor. Milým prekvapením je určite tiež John David Washington, syn Denzela Washingtona, známy najmä zo seriálu Hráči. Tiahne film hore. Vidno, že po otcovi zdedil nielen charizmu, ale aj herecký talent. Štandardne dobrý je aj Adam Driver, ale napriek silnej téme, nejde o úlohu, v ktorej by naplno vynikol a ukázal, čo všetko v ňom je. Banda neonacistov sa tiež nenechala zahanbiť. Tam zase vyniká najmä Paul Walter Hauser (Ja, Tonya), ktorý je v úlohách tupých amerických „redneckov“ ako doma.

Najrozpornejším faktorom je záver filmu. Náhle a nečakané spojenie dokumentárnych a hraných pasáží má opäť opačný efekt. Viac škodí, ako prospieva, i keď z daných záberov cítiť hádam najväčšiu silu. Naratív filmu však tento „experiment“ nefunkčne rozbíja. Ak šlo o snahu šokovať a byť trocha nekonvenčný, ide o príliš prvoplánovú a naivnú myšlienku, pretože tiež cítiť, akoby daná sekvencia bola vo filme iba nasilu. Akoby musel jednoducho Lee bodku na konci vety, ktorá je už dosť veľká, zdôrazniť a ešte zakrúžkovať. Po veľkých očakávaniach prišlo schladenie a zmiešané pocity.