Režisér Robert Sedláček: Palach sa neupálil pre ruské tanky

, 30.08.2018 12:02
Viktor Zavadil
Viktor Zavadil stvárnil vo filme Jana Palacha. Autor:

Rád ticho pozoruje ľudské osudy, aby ich mohol neskôr čo najlepšie preniesť do filmovej podoby. Nakrútil viacero dokumentárnych aj hraných televíznych filmov reflektujúcich pálčivé historické spoločensko-politické témy. Dnes prichádza do kín jeho najnovší film Jan Palach, o mladíkovi, ktorý sa v januári 1969 upálil na protest proti režimu.

O filme aj jeho názore na Palacha či plánoch do budúcna porozprával pre Pravdu český režisér Robert Sedláček.

Režisér Robert Sedláček na tlačovej besede k...
Režisér Robert Sedláček na tlačovej besede k filmu Jan Palach. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Kedy ste si povedali, že nakrútite film o Janovi Palachovi?

Posledných šesť rokov života som obetoval histórii a nevlastným projektom, ako bol napríklad seriál České storočie (2013). Obetoval som ich autorom, ktorým som veril a ktorí ma tiež dosť potrápili, pretože sú v histórii vzdelanejší než ja. Inscenoval som ich veľmi sofistikované texty. S históriou som chcel skončiť a venovať sa vlastným projektom typu Rodina je základ štátu a podobne. No zrazu za mnou prišli Eva Kantůrková a producent Jan Maxa a položili predo mňa tento scenár. V živote by mi nenapadlo, že niečo také budem nakrúcať, lebo Palach patril medzi ikony, na ktoré sa nesiaha, ktoré sú sväté. A ja som známy tým, že aj keď v kostole sa ikonám a svätým obrazom v podstate tiež klaniam a neposmievam sa viere druhých, sám odmietam veriť v tieto ikony. A Jan Palach je film o viere, o ikone.

Čo vás na jeho príbehu zaujalo najviac?

Keď som začal čítať scenár, začal som si to všetko predstavovať a nakoniec som dospel k tomu, že príbeh tohto chlapca patrí do portfólia vecí a tém, ktoré ma celý život zaujímali. Inakosť a trest za tú inakosť, že ste iný než ostatní. Bol tiež romantik, blúznivec ako napríklad Jaroslav Hašek alebo Karel Hynek Mácha. Ale Palach bol najmä tulák. Chlapec bez kamarátov, ktorý nepatril do žiadnej partie. Nepatril nikomu, ako to aj vo filme sám povie. V tomto smere ma téma začala istým spôsobom vzrušovať. V živote sa stáva, že niektorým témam, ktoré vám dávajú, sa musíte vyhnúť a nevziať ich, aby ste nerušili svoju tvorivú karmu. Za to máte neskôr šťastie a príde projekt, ktorý vás vnútorne obohatí, a dovolím si povedať, že aj zmení či polepší.

Bolo pre vás ťažké nakrútiť tento film?

Áno, je to určite najťažší film, aký som kedy nakrútil.

Prečo? Pre takú silnú tému?

Nebolo to ani tak kvôli silnej téme, ale preto, že Palach nemal protihráčov. Palach sa neupálil pre ruské tanky. To bral ako fakt. My sme vtedy neboli žiaden samostatný štát, bol to protektorát – Čechy, Morava, Slovensko. On to toľko neriešil. To, čo však Palach neuniesol, bolo, ako rýchlo sa s tým všetci vyrovnali. Ako rýchlo sa z čiernej stala biela. Ako rýchlo sa z okupácie stala bratská pomoc. Patrí medzi tých neuchopiteľných jedincov, medzi tých bláznov, tie Johanky z Arku, ktorí to neuniesli. Akurát on na svoju stranu nestrhával davy, ale dal na oltár obeť najväčšiu, obetoval sám seba, neobetoval druhých. Vďaka tomu zostane v českých dejinách ako istý prorok. To som zistil, až keď som nad tým začal hlbšie premýšľať. Predtým pre mňa bol len legendou z učebnice.

Keď už sme pri učebniciach, má dnešná generácia o okupácii, respektíve celkovo o socializme a roku 1968 dosť informácií?

Film je koncipovaný tak, aby bol najmä pre mladých. Určite im chýba viac znalostí o kontexte a týchto dejinách. V prvom rade dúfam, že sa niečoho podobného nikdy nedožijú. Že raz budú cudzie tanky jazdiť v uliciach a stavať barikády. No čoho sa dožijú, a o tom som presvedčený, lebo vidím prípady zo Španielska, Francúzska, Rumunska, že policajti zase budú mlátiť deti v uliciach a nikomu to nebude prekážať. To sa v Palachovej ére stalo. U nás úplne brutálne mlátila polícia ľudí, študentov, aj keď sa niekde iba tak zišli bez transparentov. Tie 60. roky boli naozaj zvláštne obdobie. Myslím si, že budúcich študentov to v najbližšom čase čaká znova, lebo história sa opakuje.

Čím vás zaujal Viktor Zavadil? Prečo ste práve jeho vybrali do roly Palacha?

Videl som ho v divadle. Považujem to za základ, vidieť herca najskôr v divadle. Nemám rád kastingy, pretože pri kastingu sú režiséri, ktorí sa chvália, že mali na výber 500 hercov a vybrali si toho správneho. Ja keď mám na výber desať hercov, o chvíľu stratím prehľad, kto je kto a tiež si pripadám ako Mengele v Osvienčime, ktorý vraví, ty si dobrý a ty si zlý. Na kastingy mám odborníkov, kastingovú režisérku, ale najmä chodím do divadla a pozorne sledujem, čo a ako herci hrajú. Behajú tam po javisku, tie kulisy sú oproti filmu smiešne, kostýmy sú za pár šupov. Práve tu sa krásne objaví charizma herca. Vždy veľmi spozorniem, keď príde niekto podobný na javisko vo vedľajšej úlohe. Vtedy si poviem, aha, presne jeho alebo ju do filmu potrebujem. Tak som našiel Viktora Zavadila. Vyšiel na javisko a bol niečím iný. Keď sa naňho dobre pozriete, uvidíte, že je to chlapec s tajomstvom. Neviem akým, nerád sa rýpem v duši človeka, no má v sebe niečo. Keď sa prejde po miestnosti, keď si s vami sadne, ako tu sedíme teraz my, blízko seba, máte pocit, že by ste chceli o ňom vedieť niečo viac.

Aký bude váš ďalší film?

Mám viacero námetov, ale zvyšok závisí od viacerých vecí. Neviem totiž, aká bude situácia u nás v krajine. Vládne nám váš úspešný finančný žralok. Nie je to síce Gustáv Husák, ale je to žralok. Ak sa žralokovi moje reči nebudú páčiť, nadlho sa odmlčím, s tým počítam. Som však rád, že Jan Palach môže byť zatiaľ mojím posledným filmom.

Znamená to, že ak ten film vznikne, bude opäť zameraný na spoločensko-politickú situáciu v Česku?

Áno. Už môj prvý film bol o manipulácii, hierarchii, na ktorej stojí celá spoločnosť. O tých, čo rozdeľujú a panujú. O správaní sa jedinca v tomto systéme. Či sa doň zaradí, alebo nie. Takýmto témam sa venujem stále, akurát vždy hľadám nové filmárske prístupy. V každom prípade, tentoraz by som sa chcel venovať už novodobej histórii, posledným desiatim rokom od pádu Petra Nečasa k vzostupu Andreja Babiša. To je úplne dokonalý fenomén, ktorý je potrebné opísať a reflektovať. Myslím si, že som celkom vyškolený, dobrý pozorovateľ ľudských typov a interakcií medzi nimi, a to chcem zúročiť. Keď dostanem dôveru, nakrútim niečo, čomu sa vraví politická dráma. Myslím si, že tento typ filmov chýba v českej kinematografii a televízii.

Robert Sedláček (45)

Vyštudoval katedru dokumentárnej tvorby na FAMU. Po niekoľkoročnej práci v televízií v roku 2006 debutoval autorskou psychologickou drámou Pravidlá lži, za ktorú získal aj Českého leva za najlepší scenár. Ďalšie ocenenie – Cenu českej filmovej kritiky – získal v roku 2011 za film Rodina je základ štátu. Jeho najnovší film Jan Palach dnes prichádza do kín.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ján Palach #Robert Sedláček
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku