Vladimír Minarovič sa umeleckému prednesu začal venovať už počas štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Jeho pedagógmi boli Viliam Záborský a Ladislav Chudík. Po krátkom angažmáne v Krajovom divadle Nitra a Divadle Petra Jilemnického v Žiline pochopil, že jeho doménu je hlas, a tak sa v roku 1963 začala jeho práca v rozhlasovom hereckom súbore.
"Pán Minarovič vždy patril k osvedčeným autoritám z radov našich rozhlasových hercov. Pamätáme si ho ako nonšalantného profesionála, bez zaváhania pripraveného interpretovať, čo bolo treba – žánrovú pestrosť mal dokonca rád. Priateľský, srdečný a kolegiálny – tak sa javil nielen bezprostredným spolupracovníkom zo súboru, ale aj každému jednému režisérovi či dramaturgovi, ktorý s ním prišiel počas dlhých rokov jeho práce v rozhlase do kontaktu. Bolo skvelé vymieňať si s ním názory na poéziu. Mal ju nefalšovane rád. Svojho času povedal: „Som presvedčený, že tak ako túži človek v betónovom meste po kúsku zelene, tak túži aj po kúsku poézie, ktorá je akousi zeleňou pre jeho dušu. Okysličuje ju a skrášľuje,“ priblížila vedúca Odboru vlastnej tvorby SRo Zuzana Belková.
Viac než štyridsať rokov takmer denne znel z rozhlasových prijímačov jeho sýty, príjemný hlas v rôznych kreáciách. Popri náročných úlohách v rozhlasových hrách sa systematicky venoval i umeleckému prednesu poézie a prózy. Bol niekoľkonásobným laureátom Neumannových Poděbrad – Poděbradských dní poézie. Literárny fond mu za jeho prínos k rozvoju slovenského rozhlasového umenia udelil Cenu za celoživotné dielo.
V umeleckom prednese bola jeho doménou poézia Pavla Országha Hviezdoslava a súčasnej slovenskej poézie Jána Kostru, Jána Smreka a Miroslava Válka. Dominantné umelecké výkony dosiahol v interpretácii poézie a esejí Milana Rúfusa. V prednese prózy patrila jeho interpretácia prozaických diel Ladislava Ťažkého, Vincenta Šikulu či Jozefa Cígera-Hronského k majstrovským výkonom v oblasti umeleckého prednesu.
