Herec a režisér Jiří Havelka: Keď chýba humor, niekde je chyba

Seriál o strastiach a slastiach partnerského života vznikol na motívy knihy Kristíny Farkašovej-Tormovej. Kristína si zahrá aj ústrednú hrdinku seriálu, ktorej život obráti naruby práve postava v podaní Jiřího Havelku. Rozhovor sa však od seriálu rozbehol aj ku knihám, k divadlu a politike.

Ako ste sa ocitli v slovenskom seriáli? Vlani ste v SND režírovali politickú hru o eštebákoch Elity, začínate teraz viac pôsobiť na Slovensku?

Nie, nie, nie je to žiadna pomsta za Babiša. Producentke Miši Čobejovej a režisérovi Honzovi Novákovi som síce hovoril, že nemám čas, ale prišli do Prahy a vyvinuli na mňa taký nátlak, teda boli takí milí a presvedčiví, až som nakoniec súhlasil. A, samozrejme, nadchli ma aj slovenskí herci, ktorí v seriáli hrajú.

Koho ste poznali?

Trošku Adyho Hajdua, trochu aj Kristínu Farkašovú-Tormovú, o nej som vedel, že študovala na DAMU, tiež som poznal Aničku Šiškovú… to boli dobré referencie.

Čítali ste Kristíninu knižku Som mama? Asi nie ste celkom typickým čitateľom takýchto kníh…

To asi nie, predsa len je to ženský seriál, takže pre trochu inú cieľovku ako som ja. Knihu som nečítal, ale po prečítaní scenára som bol spokojný, smial som sa občas aj nahlas, takže sme hľadali cestu, ako to urobiť. Nakrúcanie je časovo veľmi náročné, už len dať dokopy všetkých hercov stojí obrovské úsilie – stále sa nám čosi presúva.

Bude sa seriál niesť v podobnom duchu ako Hřebejkov Až po uši, kde ste hrali partnera Anny Geislerovej?

Až po uši riešil klasický vzťahový mnohouholník, zatiaľ čo seriál Som mama je viazaný viac na Kristínu. Tá rozoberá, čo znamená čakať dvojčatá s niekým, s kým si vôbec nerozumie…

Viete si predstaviť takú situáciu v reálnom živote?

No hej, ja už si dokážem predstaviť čokoľvek. Vždy mi pripadalo skvelé získať počas jedného tehotenstva dve deti…

Ale vy sa podľa scenára s budúcou mamičkou nepoznáte dlho, však?

Je to tak, poznáme sa kratučko, ja zastupujem slovenskú predstavu o Čechoch a českých mužoch…

A tá je aká?

Že Čechom chýba spontánnosť, sú veľmi racionálni a zarábajú peniaze. A pijú pivo. Či je to pravda, neviem, ja som na všetky generalizácie opatrný. Veľké nebezpečenstvo dnešnej doby vidím v tom, keď človek prestane posudzovať individuality a začne ľudí vnímať skupinovo – to je cesta do pekiel. Ale základná predstava asi taká bude – čím ďalej na východ, tým sú ľudia spontánnejší a hysterickejší… Samozrejme, žartujem a nemyslím si to.

Je slovenský humor iný ako český? Alebo uvidíme v seriáli Som mama skôr ženský humor?

Keby som to posudzoval podľa Adyho Hajdua, tak je slovenský humor asi trocha sprostejší. Ale myslím, že nie je. Je pravda, že tu cítim väčšiu živosť a etnické bratstvo – hlavne pri žúrkach, keď sa slope.

Zdá sa, že pre vás je humor dosť dôležitý – mal by byť aj v divadle…

Humor je integrálna súčasť ľudskej bytosti. A len čo chýba, zdá sa mi, že je niekde chyba. Vidíme to aj na našich – aspoň českých – politických vodcoch. Len čo tam nie je možnosť nadhľadu nad sebou, a to je humor, demaskovanie nejakých mechanizmov a stereotypov, tak je tam chyba.

Už vo vlaňajšom divadelnom predstavení Elity sme videli, že sa zaujímate o politických vodcov.

To ku mne prichádza samo, nie je to žiadny plán. Keď sa na to pozriem spätne, je to tak – dosť to riešime aj v Čechách, je to asi aj mojou divadelnou skupinou Vosto5, s ktorou sa vždy vraciame k nejakým historickým momentom, ale skôr v alternatívnych realitách či persiflážach. Ponuky divadiel sa často samy spoja s tým, čo ma práve zaujíma. Práve Elity sú pre mňa hrou o svedomí, ktorá je všeplatná bez ohľadu na to, či sa agent volá Bureš, alebo nejako inak. Samozrejme, ľudia si z toho berú tú aktuálnu politickú linku, ale to je pre mňa len tá prvá vrstva. Aj keď som robil hru o Mašínovcoch alebo teraz v Dejvickom divadle hru o agentovi Litvinenkovi, tak osud tej konkrétnej osoby je pre mňa len základná platforma, ktorá divákov pripúta a potom sa azda dostaneme aj niekam hlbšie.

Popri vašich divadelných aktivitách moderujete už niekoľko rokov aj ceny Magnesia litera. Vraj niekedy máte rozčítaných aj 60 kníh naraz – je to pravda?

Šesťdesiat? Fakt? Je pravda, že si vždy niečo kúpim, rozčítam, položím na nočný stolík a o deň neskôr pridám niečo ďalšie, takže mi tam vznikajú haldy… Aj teraz mám so sebou rozčítanú takú hrubú knižku – volá sa O povaze předsudku od Gordona W. Allporta, to bol sociológ. Už je dávno mŕtvy, kniha vyšla prvýkrát v 50. rokoch.

Čo ste sa tam dozvedeli?

Je to šialené, fakt sociologická štúdia o tom, prečo má človek predsudky a prečo má nutkanie vytvárať skupiny, ktorým hovorí „my“, či už ide o rodinu, národ, rasu alebo futbalový klub. Je zaujímavé, že funguje akýsi mechanizmus – všeplatný od doby, keď sa Homo sapiens začal združovať do celkov okolo 150 ľudí, aby prežil – čo však znamenalo aj nepriateľstvo voči inej skupine…

Máte čas čítať popri všetkom vašom vyťažení?

Rád spájam čítanie s tým, čo práve robím – keď som napríklad pripravoval Elity, čítal som donekonečna spisy Ústavu pamäti národa…

…to sa nedá označiť veľmi ako literatúra, nie?

To nie, ale doplnil som to napríklad o knižku Morálka ľudskej mysle. S prácou sa mi vždy spája nejaká zaujímavá literatúra. Niečo prečítam len do polovice, niečo ma naozaj chytí. Musím veľa čítať aj kvôli škole, kde učím. Že by som sa pustil do beletrie, to sa mi cez rok skoro nepodarí. Teraz cez prázdniny som však čítal Sen letící želvy od Nory Eckhardtovej, čo je debut mojej kamarátky, ktorá chcela, aby som jej knihu krstil – a to sa mi veľmi páčilo. A potom som čítal knihu rozhovorov o pohybe s fyzioterapeutom Pavlom Kolářom – Labyrint pohybu. Kolář je odborník na ortopédiu a kniha má ohromný presah do psychosomatiky.

Súvisí to aj s tým, že režírujete aj tanečné predstavenia?

Trochu áno, lebo moja partnerka je tanečnica – čítala to hlavne ona, vidíte. Moje čítanie vždy súvisí s prácou. Teraz čítam životopis Karola Duchoňa, lebo chcem robiť predstavenie o Duchoňovi. Mal by to byť bizarný muzikál v Martine.

Čo hovoríte na Duchoňove pesničky?

Preto som to navrhol – Duchoňa som spoznal až pred 4–5 rokmi vďaka Standovi Majerovi, a keď som tu režíroval Elity, tak som Duchoňovi prepadol. Zistil som, že aj medzi mladými vypukla nejaká duchoňovská éra. Ja som o to ako malý nezavadil – tak som sa pre to nadchol a osud, keď sa Duchoň v 35 rokoch upil, mi tiež pripadá nejaký signifikantne slovenský. Aj režisér Lukáš Brutovský mi povedal, že je zvláštne, že žiadnemu Slovákovi nikdy nič také nenapadlo robiť. Jemu sa to veľmi zapáčilo. Ale neviem, či sa to dá vôbec spracovať. Mám o tom ešte dosť málo informácií, vyšla o tom za socializmu jedna malá knižka poplatná dobe…

Ale znie to tak bláznivo, že by na ten muzikál ľudia možno aj chodili.

Keď zistíme, ako to urobiť. Človek sa často nadchne pre nejakú tému, ale najťažšie je nájsť adekvátny divadelný jazyk. Aby to nebolo len odrozprávaný príbeh.

V mnohých rozhovoroch hovoríte, že vykresať výsledný tvar je dlhé hľadanie…

Permanentné. Málokedy mám na začiatku scenár, skôr rôzne kúsky, úryvky, knižky, filmy…

Tak ako teraz – nápad, urobme niečo o Duchoňovi?

Niekedy áno. Ale napríklad Litvinenkov príbeh, ktorý sme robili v Dejvickom divadle, nesiem v hlave odvtedy, čo ho v roku 2006 v Londýne otrávili. Začali sme to skúšať ako niečo úplne iné, viac taký kabaret o histórii Dejvického divadla a dopadlo to celkom inak. Mám rád, keď ma skúšky prekvapujú, vtedy ma to baví. Keď sa človek urputne drží svojej prvotnej vízie, tak to väčšinou neskončí dobre.

Vy ste o divadelnej skúške napísali aj svoju dizertačnú prácu. Dali ste jej skvelý názov – Zmrazit čerstvé ovoce, takže sa dobre predávala…

… lebo si ľudia mysleli, že je to kuchárska kniha. Hovoril mi to niekto z nakladateľstva. Napísal som to kvôli titulu PhD. a bol som rád, že je to už za mnou. Keď som bol teraz na festivale Dotyky a spojenia v Martine, zastavili ma tam študenti z VŠMU a hovorili mi, že tú knihu nevedia zohnať. Vraj ide z ruky do ruky. Ja už by som ju radšej nechcel čítať, asi by som sa hanbil. Vyšlo to v roku 2012.

Pred štyrmi rokmi ste v nejakom rozhovore upozorňovali, že ako herec máte jeden a pol polohy a schopnosť zahrať hrocha alebo opicu. Čo sa za ten čas zmenilo?

To bola narážka na Vosto5ku, pretože moje herectvo sa dlho zužovalo na stredoškolský spolok Hobit a potom divadelné združenie Vosto5 a improvizácie. Tam dosť často dochádzalo k tomu, že človek hral minerálku…

Ako sa hrá minerálka?

Tak zvláštne. Raz som hral minerálku, čo je natlakovaná a vybuble. Tie naše kabarety, to je „bizár“ piatich chalanov, ktorý je niekedy vtipný len pre nás a pre nikoho iného. Keďže na škole sa zaoberám herectvom z pedagogickej stránky, tým horšie sa mi to pozoruje na sebe.

Akí sú študenti?

Dobrí, skvelí. Jasné, že staršie generácie na DAMU nadávajú, ale ja to tak nemám. Záleží aj na tom, kto vyberá študentov na prijímačkách. Ja už tiež nie som na všetkých. Nepovedal by som, že študenti sú horší než bývali. Na našej katedre je to špecifické, pretože vznikla v 50. rokoch ako bábkarská a potom sa rozšírila aj na alternatívne divadlo. Dostala zjednodušujúci výklad, že už sa tam nerobí bábkové divadlo, len alternatívne „hovadiny“. Za posledné roky však naozaj nastala zmena a robíme tam zaujímavé progresívne bábkové divadlo – nie figuratívne s bábkami, ale venujeme sa postdramatickým formám, ktoré nie sú založené na klasickom texte. Pôsobiť tam ako pedagóg znamená neustály boj so svojou neoriginalitou a osobnými klišé. To je super a študenti dávajú parádnu spätnú väzbu. Niektorý ročník je lepší, iný slabší. Mení sa však spektrum ľudí, ktorí sa nám hlásia. Záujmy sa posúvajú a divadlo sa stáva výlučnejším, exkluzívnejším médiom. Na činohru sa hlási trebárs 600 ľudí, čo asi spôsobujú aj seriály. Ľudí, ktorí majú skutočný záujem o divadlo, ubúda. O to viac je divadlo výnimočné médium, ktoré má ešte vplyv na ľudí – lebo k nim prehovára naživo ako k polis, k svojim ľuďom. Študentov, ktorých to zaujíma z tohto pohľadu, máme, takže ma to baví.

Na Slovensku sa už stáva, že študent herectva nečítal Hamleta a povie, že si to vygoogli. S tým sa nestretávate?

Je pravda, že za tých desať rokov, čo na škole učím, sa na dekanáte stále rieši klesajúca úroveň študentov na celofakultných prednáškach z histórie divadla. Ale nevinil by som z toho len študentov. Treba prispôsobovať systém výučby. Roky presadzujem, že by prednášky mali byť natočené od expertov. Napríklad prednáška Martina Hilského, odborníka na Shakespeara, by mala byť dostupná na e-learningovom systéme a potom by sa s konkrétnym pedagógom viedol seminár, kde by sa ľudia bavili na určitej úrovni. A kto by to nesplnil, tak končí. Ale ja mám ročník režisérov, a tí majú taký prehľad v súčasných postmoderných teóriách, že som občas pred nimi až zahanbený.

Keď ste pred troma rokmi boli v Show Jana Krausa, spomínali ste, že vám stačí spať tri hodiny. To je pravda? Preto stíhate robiť toľko vecí?

Nie, už dávno nie. To závisí len od organizácie práce – a keby človek nepil, mal by ešte oveľa viac času. Čo by sme s ním robili?

Hovoríte, že seriály ovplyvňujú vnímanie divákov v divadle. Ako?

Zásadne. S obrovským boomom internetových médií už herec nevstupuje k divákom len cez televíznu obrazovku a plátno v kine, ale je to každodenná záležitosť. Tým sa všetko mení. V Dejvickom divadle sme to nedávno tiež zažili pri skúšaní Litvinenka. Divadlo totiž slávilo 25 rokov a pôvodne chceli urobiť nejaký kabaret z pesničiek, ktoré sa nedostali do predstavení. To sa mi zdalo dosť škoda – keď divadlo začne bilancovať, ukazuje, že už je vlastne tak trochu za horizontom. Divadlo musí byť vždy živým organizmom. Ale čím je súbor spolu dlhšie a čím je slávnejší, tým je to samozrejme ťažšie. Pôvodne bol v Dejvickom divadle slávny len Ivan Trojan, ale postupom času sa preslávili úplne všetci. Samozrejme, aj do tohto divadla chodia ľudia, ktorí chcú vidieť originál herca, ktorého majú napozeraného z reklamy. Tých obrazových kópií tváre existuje vo verejnom priestore toľko, že to má obrovský vplyv na vnímanie človeka ako originálu na javisku. To je pre mňa zaujímavé. Keď som nastúpil do Ypsilonky, bol tam Kaiser a Lábus a Dejdar. Rozdiel v možnostiach komunikácie s divákom bol zásadný. Sú herci, ktorí tomu podľahnú a stačí im splniť očakávania diváka, a potom iní herci, ktorí si ponechávajú kúsok živosti a prekvapenia pre divadlo. Ale nehovorím, že je to všetko len negatívne.

Keď režírujete, poviete si, že niektorého herca neobsadíte, lebo bol priveľa v seriáloch?

Nie, naopak ma bude zaujímať, či to nejako reflektuje a je schopný pracovať s tým, že je taký známy. V Dejvickom divadle napríklad skúšal Tomáš Jeřábek, ktorý je známy z reklám na Airbank – a Tomáš sa tým vôbec netrápi. Niekomu to komunikačný potenciál zužuje a inému naopak, rozširuje. Záleží na osobnosti človeka.

A čo u vás? Aj vy hráte.

To je vždy ťažké, na sebe to človek pozoruje najťažšie. Poznáte to: Triesku v oku druhého vidíte, ale brvno vo svojom vlastnom si ani nevšimnete.

Som mama je koľký váš seriál v poradí?

Len druhý – prvý bol Až po uši.

Ale hrali ste aj vo filme Jitky Rudolfovej Zoufalci…

… a v Teórii tigra, to bolo dobré. A ešte kedysi dávno v seriáli Zázraky života s Janou Plodkovou, to bolo o reprodukčnej klinike. Asi som tam hral nejakého sympaťáka. Jasné, že aj takéto veci majú vplyv na vaše hodnotenie vo verejnom priestore, toho som si plne vedomý. Človek sa stále učí, na čo kývnuť a na čo nie.

Už ste museli veľa vecí odmietnuť?

Zo seriálov celkom hej. Kriminálok dosť. Ale pre mňa je to ľahké, lebo len čo chce niekto beh na dlhú trať a znamenalo by to záväzok na pol roka, tak prosto nemôžem z časových dôvodov. Keď však chce niekto šesť dní do filmu, tak paráda.

Kriminálky sú vám protivné?

Nie, ale buď to bolo nadlho, a ja som nemal čas, a na druhej strane, byť niekde len zabitý už ma nebaví. Viete, kriminálok je trebárs 25 a tvorcovia potrebujú veľa hercov, ktorí tam účinkujú len jeden diel, maximálne diel a pol, pretože mŕtvol je málo.

Ešte ma zaujal jeden váš výrok: Súčasná kríza nie je nič strašné, dokonca divadlu nahráva, pretože všetko okolo je virtuálne a ľudia sa začínajú upínať zasa k autenticite, bezprostredným zážitkom živých s živým.

To platí stále – ako sme sa bavili, že „krusta“ ikonicky známeho herca je prekážkou. Nielen pri skúšaní, ale aj na predstavení však cítim, že divadlo je výlučné médium. Nie je to masmédium, takže sa prirodzene bráni bulvarizácii. Stále sa mi zdá neuveriteľné, že mi niekto ponúkne ísť do národného divadla s takýmito hercami, priniesť si svoju tému, začať skúšať bez textu a ešte mi verí, že to dobre dopadne. To je taká sloboda a zázrak.

Tak to bolo s Elitami v našom SND?

Vlastne hej, prišli za mnou dramaturgovia Dano Majling a Mirka Kičiňová a rozhovor s nimi bol taký parádny, že som vedel, že to chcem absolvovať. Divadlo sa ťažko narubuje na trhový systém. Samozrejme, keby prestalo mať dotácie pražské Národné divadlo a trebárs deväť pražských divadiel, tak to možno spadne, ale bude to fungovať kdesi v podhubí, pretože na divadlo potrebujete len divákov a hercov. Alebo bábky. Nič viac. Tým sa divadlo vzpiera cenzúre alebo teraz trhovým mechanizmom kapitalizmu. Divadlo vo svojej základnej podobe ako zážitok z komunikácie podľa mňa prežije všetko.

Dnes veľa ľudí priznáva, že ich život sa odohráva hlavne na sociálnych sieťach. Nie je to strašné?

Ono to tak bude, ale keď sa ich podarí dostať do divadla, tak je to zázrak a človek s nimi môže hovoriť hodinu a pol jeden na jedného. Aj keby sa tam prišli len pozrieť na Ivana Trojana, stále je to skvelé. Niekto mi nedávno ukazoval Instagram – to je šialené.

A vy nie ste na sociálnych sieťach?

<A>Som na Facebooku, lebo ma o to požiadala Vosto5ka kvôli propagácii. Sme tam všetci a niečo zdieľame, ale o sebe tam nikdy nepíšem. Ale kamarátka herečka mi hovorila, že je tam len chvíľku a okamžite dostáva ponuky, že keď sa s niekým odfotí, dostane 15 000 korún… Trhový mechanizmus je schopný speňažiť privátny svet každého z nás, je to neuveriteľné.

Nebol by to námet na divadelnú hru?

Nie je to až taká objavná téma. Sú o tom filmy a dokumenty. Ale je pravda, že divadlo zasahuje ľudí inak ako dokument.