Recenzia: Utøya - Pozvánka do pekla

, 17.09.2018 13:00
Andrea Berntzen
Andrea Berntzen vo filme Utøya. Autor:

Vnútri strach a zúfalstvo, všade navôkol panika, krik a streľba, ktorá neutícha, ale je, naopak, ešte hlasnejšia. Nórsky ostrov Utøya sa 22. júla 2011 zmenil na peklo na zemi.

Peklo, z ktorého niet úniku, kde neprichádza žiadna pomoc a kde je človek odkázaný len na zázrak. No ani ten akosi nechce prísť.

Po tom, čo Anders Breivik v osudný deň zmasakroval na ostrove desiatky účastníkov letného pobytu mládežníckej organizácie Nórskej strany práce, dalo sa čakať, že filmári a umelci z celého sveta sa budú chcieť k danej udalosti určitým spôsobom vyjadriť. Všetko však chce čas, odstup a tiež cit. Sedem rokov od nešťastnej tragédie tak prichádza do kín film Utøya, 22. júla v réžii Erika Poppeho, na ktorý sa nebude pozerať ľahko, no je potrebné ho vidieť.

Pravicový extrémizmus v Európe totiž stále rastie a Breivikov čin je názornou ukážkou, aký môže byť nebezpečný, chladnokrvný a krutý. Film však nesiaha až do tejto kontextuálnej roviny. Nejde teda o žiaden politicky ladený film. Je "len“ fragment, ale zastupujúci celok. Fragment veľmi dôsledne vybraný, aby čo najpresnejšie ukázal drvivý dosah daného činu. Fiktívny príbeh inšpirovaný výpoveďami tých, čo masaker prežili, sa zameriava na jednu postavu – mladú Kaju. Tá sa po vypuknutí chaosu snaží nájsť svoju mladšiu sestru.

Na základe Kajinho príbehu divák nielen sleduje, ale aj prežíva všetky hrôzy. To prežívanie má na svedomí kamera Martina Otterbecka, keďže celý film je jedným nepretržitým záberom podobne ako napríklad pár rokov stará nemecká Victoria (2015). Kamera je akoby treťou osobou, teda nemým pozorovateľom bez možnosti zásahu – divákom. Vraha vidno len ako malú figúrku niekde v diaľke možno raz, maximálne dvakrát po celý čas. Pôsobí zámerne ako skryté, neviditeľné zlo. Divák ani postavy tak nechápu jeho motivácie. Kaja pochopiteľne nerozumie tomu, čím sa previnila, že je zrazu terčom nejakého psychopata podobne ako ostatní.

Poppeho film je ťažký, nekompromisný, brutálny a nepríjemný. Musí však taký byť, aby mal potrebnú silu. A tú silu má. Nejde o žiadnu hru na city s prehnaným pátosom, srdcervúcou hudbou (i keď občas cítiť mierne tlačenie na pílu), ale o surovú, naturalistickú rekonštrukciu danej udalosti, respektíve pokus o ňu. Pokus o čo najtvrdšie vyobrazenie strachu zo smrti či strachu o svojho blízkeho či priateľov, ktorý prichádza tak náhle a nečakane, že to zamáva aj tým najcynickejším jedincom.

Drámu posúva o priečku vyššie aj predstaviteľka Kaje, len dvadsaťročná Andrea Berntzenová. Maximálne suverénny a bezchybný herecký výkon je vzhľadom na to, že ide o jej filmový debut, priam neuveriteľný. Naplno ukázala svoj herecký potenciál a nasadila latku tak vysoko, že ju pravdepodobne sama bude mať problém neskôr prekonať. Plusom je aj zdrvujúci záver filmu, prekážajú len občasné príliš dlhé hluché momenty či miestami príliš prvoplánové žánrové barličky. Stále však ide o vysoko nadpriemerné, pôsobivé, formálne úchvatné a silné dielo, ktoré bezpochyby zarezonuje.

Hodnotenie Pravdy

  • 4 hviezdičky z 5
  • Utøya, 22. júla / Nórsko 2018 / réžia: Erik Poppe / scenár: Anna Bache-Wiig, Siv Rajendram Eliassen / kamera: Martin Otterbeck / hrajú: Andrea Berntzen, Aleksander Holmen, Brede Fristad, Elli Rhiannon Müller Osbourne, Sorosh Sadat a ďalší / slovenská kinopremiéra: 6. septembra

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Utøya #recenzia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk