Návštevníci majú za sebou nezabudnuteľný zážitok, najmä vďaka dosiaľ najbohatšiemu a najsilnejšiemu programu. Divákov najviac zaujala snímka Studená vojna oscarového Pawla Pawlikowského, ktorá okrem Ceny divákov získala aj Cenu európskej kritiky.
Týždeň trvajúca oslava filmu sa skončila. Divákov tešila, bavila, no aj desila a dávala im zabrať, keďže tohtoročnému programu dominovali výborné, no ťažké drámy. Často sa tak stalo, že ľudia z kinosály odchádzali nie práve usmiati a naradostení, ale emočne zdrvení a uplakaní. Rozhodne najviac zarezonovali snímky ako Utøya, 22. júla (r. Erik Poppe), Climax (r. Gaspar Noé) či už spomínaná úspešná Studená vojna. Našťastie Cinematik ponúkol aj nemálo filmov na „odľahčenie“. Medzi nimi boli napríklad komédie ako Stratili sme Stalina (r. Armando Iannucci), The Distaster Artist (r. James Franco) alebo najnovší film Terryho Gilliama Muž, ktorý zabil Dona Quijota. O zábavu sa postarali aj sprievodné podujatia ako filmový kvíz Petra Konečného či večerné koncerty kapiel King Shaolin, Puding Pani Elvisovej a Billy Barman. Tie návštevníkov roztancovali a opäť rozveselili.
Keď to doma škrípe
Akýmsi ústredným motívom, ktorý sa niesol celým festivalom a bolo ho cítiť v prevažnej väčšine filmov, a to nielen v drámach, ale napríklad aj v žánrovej sekcii Za hranicou kultu, bol rodinný konflikt. Snímky Striedavá starostlivosť (r. Xavier Legrand) a Čo len ľudia povedia (r. Iram Haq) ukázali naplno a bez servítky, ako vyzerá rodičovský teror. Najnovší film Asghara Farhadiho (Rozchod Nadera a Simin) Všetci to vedia, ktorý zároveň uzatvoril celý festival, zase poodhalil rodinné tajomstvá eskalujúce do fatálnych rozmerov, rovnako ako dráma Hlasnejšie než bomby nórskeho režiséra Joachima Triera. No a Trierov ďalší film Thelma si spolu so snímkou Prevýchova Cameron Postovej (r. Desiree Akhavan ) posvietili na nepochopenie a nedostatok empatie zo strany tých najbližších.
Intímna spoveď aj sympatický portrét aktivistu
Cinematik ponúkol aj nemálo výnimočných slovenských dokumentov a príjemným prekvapením bol určite Posledný autoportrét Marka Kuboša. Ten získal aj cenu primátora mesta Piešťany. Okrem akéhosi experimentálneho autoportrétu ide v Kubošovom filme aj o hlbokú výpoveď o súčasnom stave krajiny. „Akoby vždy po období slobody prichádza v našich dejinách opäť k obdobiu neslobody a spoločnosť sa začína báť. Ja som zažil socializmus, vyrastal som vtedy a bolo to naozaj akési dvojtvárne. Jedno sa hovorilo doma v kruhu rodiny a druhé, ,oficiálne', na verejnosti. Mám pocit, že dnes k tomuto opäť spejeme, že táto forma strachu sa zrazu vracia,“ povedal režisér na diskusii po filme. S dokumentárnym filmom Kuboš podľa vlastných slov končí a chce nakrútiť hraný. O čom bude, však neprezradil. „Zatiaľ je to tajomstvo. Bude to však určite film zasadený do súčasnosti. Zatiaľ mám k nemu napísané len dve stránky,“ dodal.
Cenu za najlepší slovenský dokument získal na Cinematiku portrét aktivistu a performera Petra Kalmusa Prípad Kalmus v réžii Adama Hanuljaka.
Festival, ktorý rastie
Piešťanský festival ukázal, že je každým rokom vyspelejší, učí sa z chýb, je stále ambicióznejší a lepší. No v prvom rade si ctí svojich návštevníkov. A tí mu to následne s radosťou vracajú. V rámci organizácie, okrem zopár technických problémov počas premietania a zrušenia projekcie Frankensteina (1931) v piešťanskej elektrárni, všetko vyšlo. Rovnako ako aj ťah zakomponovať do víkendového programu tie najzaujímavejšie filmy. V sobotu tak bol Dom umenia štyrikrát vypredaný a ľudia sedeli ešte aj na schodoch. Pohľad na takmer 700 ľudí v najväčšej sále na Slovensku bol vskutku neobyčajný.
Vyhlásenia zo strany hostí, že piešťanský Cinematik patrí medzi najvýznamnejšie a najlepšie filmové podujatia na Slovensku, majú svoje opodstatnenie. Tento rok sa festival špičkovo postaral aj o to, aby návštevníci mali dostatok jedla a tekutín či kávy na prebratie výrazným doplnením stánkov s občerstvením hneď pri Dome umenia. To ušetrilo cestu do mesta a zvýšilo komfort. „Tento rok to bolo skvelé a výnimočné najmä pre atmosféru a špičkové filmy,“ zhodnotil člen organizačného tímu Peter Konečný a nedá sa s ním nesúhlasiť.
Foto: Cinematik
Foto: Cinematik
Foto: Cinematik
