Recenzia: Milá aj bolestivá autoterapia Marka Kuboša

, 04.10.2018 09:00
Posledný autoportrét Marek Kuboš
Režisér Marek Kuboš vo svojom najnovšom filme Posledný autoportrét. Autor:

Neobyčajný, zarážajúco intímny, nostalgický, smutný, ale aj nesmierne vtipný. Presne taký je Posledný autoportrét Marka Kuboša, ktorým sa režisér lúči s autorským dokumentárnym filmom. Aj napriek tomu, že je v ňom ako ryba vo vode.

I keď sa Kubošovi od filmu Taká malá propaganda (2001) nepodarilo dokončiť žiaden projekt, podarilo sa mu lepšie spoznať seba samého a rozlúštiť na životnej križovatke, ktorým smerom sa vybrať. A to je to najpodstatnejšie. Posledný autoportrét už nie je žiadnym školským praktickým cvičením, ktoré dostávajú študenti na VŠMU ako zadanie aj dnes, ale vyzretou a komplexnou spoveďou. Tá chytá za srdce. Máloktorý dokumentarista je totiž taký úprimný, otvorený a vie vážne témy podať tak hravo a s humorom ako Marek Kuboš.

Ako to už v živote umelca niekedy býva, práve zo životných útrap a problémov vznikajú neskôr tie najlepšie diela. Nebyť teda Kubošovej osobnostnej a autorskej krízy, nevzniklo by ani toto milé, sympatické a v jeho doterajšej kariére asi aj najlepšie dielo. Kuboš svojím filmom pozýva diváka na akúsi cestu poznania tými najtajnejšími kútmi, pričom sa lepšie spoznáva aj on sám. Odhaľuje sa až na kosť a hľadá odpovede na otázky, ktoré ho už dlho zožierajú. Hľadá ich u tých najbližších a tiež spôsobom, aký mu je najbližší. Kamerou. Až si tak človek pomaly uvedomuje, že lepšia forma autoterapie hádam ani neexistuje.

Tá nie je bez výsledku. Spolu so svojimi kolegami – Jaroslavom Vojtekom, Zuzanou Piussi, Mirom Remom a ďalšími naozaj režisér prichádza ku koreňu problému, prečo za posledných 16 rokov nedokončil žiaden svoj projekt. Film síce zobrazuje obyčajnosť, všednosť života, ale vďaka svižnému tempu, humorne ladenej montáži a skvele odhadnutej minutáži, nie je ani trocha pomalý či nudný. Do veľkej miery je to však tiež vďaka Kubošovej osobnosti. Cítiť z neho obrovskú ambicióznosť, životaschopnosť, bezprostrednosť a tiež empatickosť. No paradoxne práve tá mu akoby bránila, aby bol ako dokumentarista drzejší, tvrdší a zároveň úspešnejší. Jeho strach o to, čo bude po zverejnení filmu s jeho postavami, ktoré nie sú fiktívne, ale reálne, ho zahnala do kúta a prinútila ho v ňom ostať na pomerne dlhý čas.

Pomocou tohto faktu sa v dokumente dostáva aj k ďalšiemu, väčšiemu problému. Problému spoločenskému. Ťah snímať rovnakých ľudí ako v deväťdesiatych rokoch aj dnes sa spočiatku javil nezaujímavo a rozpačito, ale ukázal sa ako veľmi vydarený a dôležitý. Vďaka nemu je totiž poodhalená ďalšia vrstva filmu. Posledný autoportrét nie je iba Kubošovou spoveďou, ale tiež silnou výpoveďou o súčasnom stave krajiny, presnejšie o strachu ľudí žijúcich v nej. O strachu prísť o zamestnanie či byť šikanovaný kvôli svojmu názoru, nesúhlasu. Práve táto spoločensko-kritická rovina posúva film na ďalšiu úroveň a je najzaujímavejšia. Je preto trocha škoda, že danú tému Kuboš len načrtol, no hlbšie neanalyzoval. Napriek tomu ide stále o veľmi príjemné osvieženie v rámci slovenskej kinematografie, a už teraz je jasné, že Kuboš bude na poli autorského dokumentu rozhodne chýbať.

Hodnotenie Pravdy

4 hviezdičky z 5

  • Posledný autoportrét / Slovensko, 2017 / réžia: Marek Kuboš / scenár: Marek Kuboš / kamera: Marek Kuboš / hudba: Marek Kuboš / hrajú: Zuzana Piussi, Peter Kerekes, Martin Šulík, Miro Remo, Robert Kirchhoff a i. / premiéra: 6. septembra v rámci Projektu 100

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#recenzia #Posledný autoportrét #Marek Kuboš #film #dokument
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk