Recenzia: Studená vojna ako závan jesennej melanchólie

Wiktor (Tomasz Kot) je tichý nadaný skladateľ, Zula (Joanna Kulig) vznetlivá, drzá a nesmierne očarujúca speváčka. Vždy, keď vojde spolu s davom ľudí do miestnosti, všetky oči pristanú na nej. Cesty týchto dvoch osamelých duší sa musia nevyhnutne pretnúť, no rovnako aj nevyhnutne rozdeliť. Nielen totalitný režim a studená vojna, ale aj ich komplikované a rozdielne povahy im totiž bránia žiť v symbióze bez problémov, šťastne až do smrti. Ide o dva sebadeštrukčné charaktery bojujúce so svojimi démonmi. Aj keď sú spolu, musia sa rozdeliť, keď už spolu nie sú, chýbajú si tak, až je to neznesiteľné.

Pawlikowského najnovšie dielo sa bude ťažko chápať ľuďom, ktorým sú podobné veci na kilometre vzdialené, pretože sa s postavami a ich konaním pravdepodobne budú ťažko stotožňovať a prinajlepšom nad nimi krútiť hlavou. Práve vnútorný rozpor Wiktora a Zuly je však tým najsilnejším motívom. Je svet, v ktorom žijú, naozaj taký čiernobiely alebo ho tak len silou-mocou chcú vidieť? Po tejto otázke je nutné sa tiež spýtať – je plnohodnotný a šťastný život v neslobode naozaj možný bez toho, aby človek stratil tvár? Režisér podáva pomocou správne vybraných fragmentov veľmi presnú štúdiu danej doby.

Chlad, ktorý cítiť z filmu, je zámerný a poukazuje na chlad spoločnosti. Totalita je vo filme ako istá mýtická sila hýbajúca so všetkým a všetkými naokolo neobzerajúc sa za následkami. Sila, ktorá mení ľudí na zvery a núti ich k nechcenej premene, čo má na svedomí stratu hodnôt, empatie a chuti do života. Všetko je podané maximálne surovo až to divák cíti priam na vlastnej koži. Tiež bez pátosu a bez klišé, napriek tomu, že ústrednými motívmi sú infiltrácia ideológie do kultúry, propaganda či rodinkárstvo. Absentuje vata v dialógoch aj prvoplánové moralizovanie. Plusom je aj to, že vďaka častému striedaniu lokácií film skvele odsýpa a v porovnaní s Idou je omnoho dynamickejší.

Je fascinujúce, že za 84 minút dokázal režisér veľmi dôsledne dostať do filmu všetko najpodstatnejšie bez toho, aby mal divák pocit, že je tam niečo navyše alebo niečo chýba. Šesťdesiatjeden­ročný Poliak ukazuje, že je na vrchole svojej kariéry a naplno si to užíva. Jeho citlivú réžiu cítiť v každom zábere. Veľmi mu pomáha aj geniálna ústredná herecká dvojica. Zámerne ju necháva vyniknúť v hudobných sekvenciách tvoriacich veľkú časť filmu. Choreografie a predvedenie sú na najvyššej úrovni, a tak je film zároveň akousi oslavou umenia a všetkých jeho foriem. Už po prvých minútach si divák uvedomí, že sleduje niečo iné, mimoriadne, čo sa zďaleka vymyká sivému priemeru.

Studená vojna je tvrdá romanca bez príkras o večnej láske, ktorá musí zomrieť, aby prežila. Ťažká, no vizuálne strhujúca a podmanivá. A Pawlikowski je typ režiséra, ktorý bude raz vo filmových učebniciach rovnako ako Bergman či Tarkovskij. Jeho talent je odzbrojujúci.