Od Dámy s malou nôžkou dokráčala k Hitchcockovi

, 08.10.2018 09:00
Anny Ondráková
Anny Ondráková na snímke z roku 1936. Autor:

Storočnica Československa je aj storočnicou československej kinematografie. Na tomto mieste vám každý týždeň pri príležitosti výročia pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme Anny Ondrákovou, prvou českou herečkou, ktorej sa podarilo presadiť sa aj vo svete.

To si tak vyjdete na korčule, vaše ladné pohyby zaujmú filmárske oko a o pár rokov je z vás európska filmová hviezda. Či je príbeh o tom, ako filmári objavili Anny Ondrákovú, iba legendou, alebo sa zakladá na skutočnosti, sa už dnes s istotou nedozvieme. Iná legenda vraví, že mimoriadne pekné dievča sedelo v parku na lavičke a odmietalo ustúpiť filmárom, ktorí tu potrebovali nakrúcať. Filmári tak dievča zahrnuli do filmu a spravili z neho jednu z postáv. K mýtom, o ktoré sa zaslúžil aj krátky prológ snímky Dáma s malou nožkou (1919) s názvom Jak byla Anny Ondráková získaná pro film (1921), rekonštruujúci jej prvú kamerovú skúšku, podáva Dorothea Friedrichová v životopisnej knihe Anny Ondráková a Max Schmeling aj prozaickejšiu verziu udalostí.

Stretnutia s Lamačom a Kolowratom

Rodina Ondrákovcov mala podnájomníka, ktorý dostal od režiséra Přemysla Pražského a scenáristu Gustáva Machatého za úlohu, aby zlomil mamu Ondrákovú. Tej sa nepáčilo, že jej sedemnásťročná dcéra by sa po prvých úspechoch v divadle mala stať aj filmovou atrakciou. Rudolf Myzet, o ktorom je reč a ktorý neskôr pracoval v Hollywoode po boku najväčších hviezd, sprevádzal matku s dcérou po večeroch z divadla. Až sa mu vraj matku budúcej hviezdy podarilo zlomiť. Anny sa tak mohla objaviť vo vedľajšej úlohe svetákovej priateľky v už spomínanej snímke Přemysla Pražského a Jana Stanislava Kolára Dáma s malou nožkou. V bláznivom príbehu detektív s bujnou fantáziou a jeho pomocník pátrajú po zlodejovi, ktorý ukradol tašku s peniazmi. Na mieste činu nájdu stopy veľmi malej nohy, a tak začnú pátrať po jej majiteľke.

Film Dáma s malou nožkou a niekoľko úloh, ktoré v sezóne 1919/1920 stvárnila Ondráková vo Švandovom divadle, prilákali pozornosť filmárov. V jednej z úloh si ju všimol Karel Lamač a obsadil ju do svojej snímky Gilly poprvé v Praze (1920). Tu sa začalo ich dlhoročné umelecké, obchodné aj niekoľkoročné intímne partnerstvo. Čoskoro začali milencov stvárňovať aj na plátne. Dorothea Friedrichová uvádza, že na konci éry nemého filmu nakrútila Ondráková v priebehu desiatich rokov 46 filmov, z toho 27 v Lamačovej réžii, dve tretiny v Česku a zvyšok v Rakúsku a Nemecku.

V zahraničí zaujala Ondráková veľmi skoro. V roku 1920 nakrútila šesť československých filmov. Ako uvádza diplomová práca Markéty Nedvědovej z Ústavu filmu a audiovizuálnej kultúry na Masarykovej univerzite v Brne, dve z týchto snímok sa nakrúcali v berlínskych ateliéroch, kde sa Ondráková zoznámila s grófom Kolowratom. Vďaka nemu zamierila do Rakúska, kde sa k nej neskôr pripojil aj Karel Lamač.

V rokoch 1921 – 1922 nakrútila vo Viedni štvoricu filmov. V groteske Dievča z Tinglu-Tanglu (1921) účinkovala po boku komikov Cocla a Seffa, tamojšej dodnes populárnej obdoby Laurela a Hardyho. Stvárnila dievča žiarlivého milenca, ktoré však udržuje vzťah aj s jedným z komikov, a vďaka nemu sa ako kankánová tanečnica dostane na javisko pred publikum. „Už v tomto filme je teda možné nájsť materiál neskôr taký typický pre hviezdny obraz Anny Ondrákovej. Dievčatá alebo ženy, ktoré sa túžili dostať na javisko, hrala Anny Ondráková až do svojho povojnového comebacku,“ uvádza Nedvědová, ktorá pripomína, že súčasťou snímok s pohybovo nadanou Ondrákovou bývalo často športové alebo tanečné číslo.

Veľká štvorka českého filmu

Okrem práce v Rakúsku, kde v druhej polovici 20. rokov už ako Anny Ondra účinkovala v snímkach Cigánska láska (1926) a Tanečnica s maskou (1926), nakrúcala aj v Nemecku a neskôr aj vo Francúzsku. Ďalej však točila aj v Československu. S Lamačom založila najskôr spoločnosť KALOS, neskôr berlínsku Ondra-Lamač Film. Spolu s Lamačom, scenáristom Václavom Wassermanom a kameramanom Ottom Hellerom tvorila Ondráková v 20. rokoch takzvanú silnú štvorku českého filmu. „Bez Lamačovej vytrvalosti a tvrdošijnosti by totiž český film v dvadsiatych rokoch vôbec nemal šancu, bez Anny Ondrákovej tvár, bez Wassermana dej a bez Hellera človeka, ktorý by to všetko dokázal uviesť do správneho svetla,“ píše Friedrichová. V tejto kompletnej zostave nakrútili filmy ako Chyťte ho! (1924) či Pantáta Bezoušek (1926). K ďalším československým filmom s Ondrákovou patria Příchozí z temnot (1921), Velbloud uchem jehly (1926), Milenky starého kriminálníka (1927), On a jeho sestra (1931) či Kantor ideál (1932).

V berlínskych štúdiách, kde Ondráková tiež pôsobila, si herečku všimol aj Alfred Hitchcock. Zatiaľ čo inde dostávala príležitosti najmä vo veselohrách, Hitchcock ju obsadil do dramatickej úlohy najskôr vo filme … a neuveď nás do pokušenia (1929) a neskôr vo svojej nasledujúcej snímke Jej spoveď (1929). Stvárnila v nej Alice flirtujúcu s mužom, ktorého v sebaobrane pri pokuse o znásilnenie ubodá. Vyšetrovanie vraždy dostane na starosť Alicin snúbenec. Ondráková sa tak stala jednou z prvých Hitchcockových blondín.

Doteraz najlepší zvukový film

Jej spoveď mal byť pôvodne nemý film. V priebehu nakrúcania sa však Hitchcock rozhodol, že bude mať aj zvuk. Podľa niektorých informácií mu producent navrhoval, nech iba do filmu dokrúti niekoľko scén so zvukom, to sa však Hitchcockovi nepozdávalo. Zvukový film bol na jednej strane horúcou novinkou, na druhej strane množstvo kín nebolo na novú technológiu pripravených. Nakoniec vznikli dve verzie filmu. V tej so zvukom Ondrákovú nahovorila Angličanka Joan Barryová.

Hoci išlo o prvý britský zvukový film, podľa dobového článku v The New York Times z roku 1929 ho tvorcovia pred premiérou propagovali ako „doteraz najlepší zvukový film, ktorý bude Američanov šokovať“. Dobová britská tlač, z ktorej New York Times cituje, odporúčala, aby vo filme pribudol záber, v ktorom by Alfred Hitchcock „predstavil Joan Ondra Anne Barry (sic)“. Novinári si tiež kládli otázku, ktorá z dvoch herečiek dostala za úlohu viac peňazí a či je vhodné, aby tvár vynášala viac ako hlas. Tiež sa pýtali, či je správne podvádzať verejnosť, aby verila, že ľúbezná tvár ide ruka v ruke s ľúbezným hlasom.

Zatiaľ čo pre mnoho hviezd nemého filmu bol hlas naozaj problém, mali ho príliš piskľavý či inak sa nehodiaci, nebol to prípad Anny Ondra. Ako pripomína Nedvědová vo svojej práci, problémom bolo to, že so zvukovým filmom sa v Londýne Ondráková stretla príliš skoro na to, aby dokázala hrať v angličtine. „Ale pokiaľ mala dostatok času a okolo seba zázemie svojich stálych spolupracovníkov, debutovala v kontinentálnej Európe postupne nemecky, česky a francúzsky natoľko úspešne, že vo všetkých týchto jazykoch začala nahrávať tiež piesne na platniach.“

V roku 1933 sa Ondráková vydala sa Maxa Schmelinga, slávneho nemeckého boxera a jedného z najslávnejších športovcov sveta. „Max Schmeling sa vracia do Nemecka, aby sa oženil s dievčaťom, do ktorého sa zamiloval iba prostredníctvom pohyblivých obrázkov. Je to Anny Ondra, 23-ročná (sic) hviezda muzikálových komédií a filmov,“ citovali v júni 1933 americké noviny agentúru Associated Press. Prominentný manželský pár – herečka, ktorá vyzerala ako árijský ideál, a majster sveta v boxe – sa nevyhol stykom s najvyššími pohlavármi Tretej ríše. Po vojne ich neprávom obvinili z kolaborácie s nacistami. Po mnohých rokoch vyšlo najavo, že počas Krištáľovej noci zachránili dvoch židovských chlapcov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Anny Ondráková #Alfred Hitchcock #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk