Recenzia: Balada o smútku a nádeji

Neil Armstrong je aj dnes ospevovaný ako skutočný americký hrdina. O pozornosť médií a toľké chvály však nikdy nestál. Bol tichým a pokorným introvertom držiacim sa radšej v tieni. Je veľké šťastie, že o spracovanie jeho príbehu sa postaral práve Chazelle. Už po tretíkrát potvrdzuje, že je naozaj majstrom svojho remesla. V najnovšom kúsku sa však odkláňa od dynamickej montáže a epickosti. Prvý človek je pomalá, lyrická, komorná čistokrvná dráma na kilometre vzdialená veľkolepým dielam ako Gravitácia (2013) či Interstellar (2014). Na svedomí to má pravdepodobne aj skúsený scenárista Josh Singer (Spotlight, The Post: Aféra v Pentagone), ktorému nechal Chazelle voľnú ruku a zameral sa len na réžiu.

Napriek tomu, že hlavná línia filmu je zameraná na jednu z najväčších a najodvážnejších výprav v dejinách – cestu na Mesiac, veľký priestor dostáva aj línia rodinná. Práve vďaka nej sa divák dostáva bližšie k pochmúrnemu a stoicky pokojnému astronautovi, ktorého nemohol stvárniť nikto iný než Ryan Gosling – kráľ neverbálnej komunikácie. Ten už vo filmoch Drive (2011) či Blade Runner 2049 (2017) ukázal, že postavy mlčiacich hrdinov s kamennou tvárou mu sedia najlepšie. Armstrongov vzťah s manželkou Janet (Claire Foy) nebol jednoduchý. Cítiť medzi nimi po celý čas napätie, potláčanie a zamlčiavanie emócií. Práve táto rovina je na filme najpútavejšia a tiež najsilnejšia. Do veľkej miery aj vďaka skvelým výkonom hlavnej dvojice. Je veľmi pravdepodobné, že obaja vo februári zabojujú o sošku Oscara.

V ďalšom pláne vyniká Chazellova analýza dobového kontextu – detinské súperenie medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi, éra hippies, zbytočné úmrtia astronautov. Všetko je tam zahrnuté a v správnej miere. Režisér sa tiež nesnaží odsudzovať, ale len dôsledne pozoruje a necháva diváka urobiť si vlastný názor. Problémom môže byť pre niekoho pomerne dlhá dvaapolhodinová minutáž. Tá pravdepodobne rozdelí divákov na dve skupiny, no je opodstatnená. Pomalé tempo odzrkadľuje Armstrongovu rozvážnu povahu a tiež poukazuje na skutočne zdĺhavý proces misie s cieľom dostať sa na Mesiac.

Chazelle dobre vedel, že príbeh Apolla 11, ktorý pozná takmer každý a pozná aj jeho koniec, musí vziať z opačného konca. Preto ponúka najmä citlivú detailnú cestu poznania. Poznania neľahkej a tvrdej profesie, keď pri každej ceste za hranicu atmosféry vládne neistota z príchodu naspäť. A tiež poznania muža, o ktorom sa toho veľa porozprávalo, ale málokto bol taký odvážny, že mu nahliadol do duše a pocítil jeho bolesť. Prvý človek je totiž v prvom rade silným príbehom o nevypovedanom smútku a vyrovnávaní sa so smrťou dieťaťa. No tiež o nádeji prežiť a vrátiť sa z tajomného, nepredvídateľného a nebezpečného vesmíru. Chazelle ako režisér stále zreje a ľahkosť, s akou spracúva silné témy, je vskutku fascinujúca. Jeden z najlepších filmov roka.