Recenzia: Predátorov už naozaj bolo dosť

Sequely s kultovými postavami sú čoraz populárnejšie a vždy majú istých divákov. Najmä ak ich režírujú kultoví režiséri. To, čo však nikdy isté nie je, aj keby sa to na prvý pohľad tak mohlo zdať, či sa tieto filmy podaria. Napriek veľkým očakávaniam je totiž Predátor: Evolúcia podobným sklamaním ako minuloročný Votrelec: Covenant v réžii poväčšine neomylného Ridleyho Scotta (Blade Runner, Gladiátor). Status viac-menej neomylného tvorcu si za posledných tridsať rokov vybudoval aj Shane Black. A tak sa človeku až nechce veriť, že práve človek, ktorý kedysi napísal Smrtonosnú zbraň (1987) a Posledného skauta (1991) či nakrútil Kiss Kiss Bang Bang (2005) alebo Iron Mana 3 (2013) je tvorcom tohto nefunkčného a zbytočného nepodarku.

Blackova snaha inovovať pôvodnú látku má však úplne opačný efekt. Režisér totiž robí z temného a drsného science fiction hororu hlúpu a prvoplánovú (ne)akčnú komédiu. Až na to, že dialógom aj hláškam chýba humor. Sú väčšinou trápne, zúfalé až úbohé. A postavy svojimi extrémne nasilu drsnými výrazmi tiež skôr iritujú, ako bavia, pričom Boyd Holdbrook ako Quinn McKenna ešte zďaleka nie je hercom, aký by zvládol utiahnuť hlavnú úlohu. Najzaujímavejšou postavou, o ktorej by divák chcel vedieť viac, ale bohužiaľ sa nedozvie, je mladý autistický chlapec Rory McKenna (Jacob Tremblay). Jeho postava je autentická, funkčná, dobre napísaná. Ako jediná má v sebe isté čaro a tajomno.

Škoda len, že tajomno sršiace z mohutného „dredatého“ mimozemšťana už nenávratne zmizlo. Rovnako ako „coolovosť“ postáv a podmanivá atmosféra nepredvídateľnej džungle z prvého dielu v réžii Johna McTiernana. Práve atmosféra je to, čo filmu najviac chýba. Ide len o rýchly tok chaotických scén, na ktoré si divák po odchode z kinosály už nikdy nespomenie. Vyfučia z hlavy totiž skôr, ako vôbec začnú dávať zmysel. To, že ide o absolútnu rezignáciu na ambicióznejší viacvrstvový príbeh, by sa v prípade Blacka dalo akceptovať, pretože on je jedným z tých, čo presahy vo filmoch nepotrebujú. Ak však táto rovina chýba, je nutné ju niečím vykompenzovať. Konkrétne špičkovou dych berúcou formálnou stránkou. Aj tá však absentuje. Akčné scény sú odfláknuté, klišéovité a v závere už úplne pritiahnuté za vlasy a končiace sa fiaskom. Cítiť len samoúčelnú brutálnosť pre efekt.

A vzhľadom na odľahčenú komediálnu rovinu tiež pôsobia nesúrodo a nelogicky patetické scény podfarbené ešte patetickejšou hudbou. Tú mimochodom počuť hádam v každom zábere, čo pôsobí pomerne rušivo a nevkusne. Predátori (2010), Votrelec vs Predátor (2004), Votrelec vs Predátor 2 (2007), Predátor: Evolúcia. Predátorov už naozaj bolo dosť a je smutné, že niektorí režiséri žijú stále v naivnej a utopickej predstave, že prekonajú či sa aspoň priblížia kvalite pôvodného McTiernanovho filmu. Najnovší prírastok do série filmov o trojmetrových kreatúrach s desivou tvárou pod maskou je opäť len nudným, nezáživným, no hlavne prázdnym výkrikom do tmy. A najhoršie je, že určite nie posledným.