„Režisér Mac Frič sa týmto filmom zase ocitá v popredí. Nielen v jeho filmovej tvorbe, ale celej našej kinematografii nájdeme málo filmov, ktorých filmová reč by bola tak vzácne vyrovnaná, plynulá a rytmická ako v tomto filme,“ písal v recenzii na film Kristián (1939), ktorú cituje kniha Miloša Fialu o Martinovi Fričovi, A. M. Brousil. Fiala dodáva, že rovnaká chvála patrí hlavnému predstaviteľovi – Oldřichovi Novému. „Výborne napísané dialógy spolu so základným dejovým pôdorysom umožnili Oldřichovi Novému uplatniť všetky jeho prednosti. Preto bol predovšetkým jeho filmom. Umožnil mu budovať výkon na protiklade dvoch polôh postavy: na konflikte ušliapnutého úradníčka a svetáka, ktorý akoby sa narodil vo večernom gala,“ píše Fiala s tým, že Nového postava z tohto filmu splynula nielen pre jednu divácku generáciu s jeho herectvom.
Aj podľa rozprávania pamätníkov bol Nový aj v súkromí elegantným švihákom a pravou filmovou hviezdou. „Hovorili sme, že je to frakman, stále ste ho videli, akoby mal na sebe frak,“ spomínala jeho herecká kolegyňa Zita Kabátová v dokumente Českej televízie z cyklu Příběhy slavných. „Po tom, čo sa objavil ako Kristián, diali sa neuveriteľné veci. Keď vstúpil niekam do nejakej sály, kde hral veľký orchester, tak orchester prestal hrať a nasadil Jen pro ten dnešní den…,“ povedal v rovnakom programe spisovateľ Ondřej Suchý spomínajúc slávnu skladbu z filmu.
Uchovával predstavu Oldřicha Nového
„Chodil veľmi vzpriamene, elegantne. Vždy mal v saku vreckovku. Veľmi dbal na zovňajšok. Dával si záležať na tom, aby uchovával Oldřicha Nového pre ľudí takého, akú o ňom mali predstavu. Možno ho aj to ,uchovávanie sa' držalo,“ spomínala herečka Daniela Kolářová pre Českú televíziu. S Novým sa stretla pred kamerou v seriáli Taková normální rodinka (1971), v ktorom stvárnil noblesného účtovníka a ženícha pre tetičku (Jiřina Šejbalová).
Oldřich Nový sa narodil v Prahe v roku 1899. Jeho otec bol hlavný hasič a syna často brával so sebou na kontrolu do pražských kín. Príbuzný Miloš Nový, herec a režisér, zase Oldřicha brával do Národného divadla. Oldřich mal čoskoro jasno v tom, čím chce byť, ale otec trval na tom, aby mal v rukách remeslo. Hneď po vyučení za typografa však začal pôsobiť v karlínskom varieté, neskôr prešiel do Ostravy a odtiaľ do Národného divadla v Brne. Postupne sa tu stal šéfom spevohry. Z Brna odišiel v roku 1935 naspäť do Prahy, kde sa stal šéfom Nového divadla.
„Oldřich prišiel do Prahy z Brna, kde mal vynikajúce meno ako herec aj režisér, ale v Prahe nemohol spočiatku zabrať. Urobil niekoľko filmov a bol v nich veľmi dobrý, lenže námety boli pod jeho úroveň,“ spomína vo svojej autobiografii Dneska už se tomu směju Adina Mandlová. Nový debutoval v nemom filme Přemysla Pražského Neznámá kráska (1922), ďalšiu filmovú príležitosť dostal až v nasledujúcom desaťročí. Divákov aj kritiku zaujal v epizódnej úlohe komorníka v Haasovom a Vávrovom filme Velbloud uchem jehly (1936) a v niekoľkých populárnych komédiách sa objavil o rok neskôr (Advokátka Věra, Důvod k rozvodu, Falešná kočička).
A potom prišiel Fričov Kristián. V ňom stvárnil tuctového úradníka, ktorý sa raz za mesiac v Orient bare mení na elegantného svetáka a zvodcu, hoci doma ho čaká manželka (Nataša Gollová). Zvedené dámy opúšťa s ikonickou hláškou Zavřete oči, odcházím… Sľubuje, že ich počká vonku pred barom, namiesto toho však odchádza za manželkou. Jeho hra mu vychádza, až kým ju neprekukne pôvabná Zuzana (Adina Mandlová). Zaujímavosťou je, že hoci Adina Mandlová bola od Nového vyššia, keď sú v Kristiánovi bok po boku alebo spolu tancujú, nie je to poznať. Bolo to preto, že Novému kládli pri nakrúcaní rekvizitári pod nohy tehličky, na ktorých stál alebo po nich kráčal.
„Až v Kristiánovi našiel prvýkrát plné uplatnenie nielen pre svoj elegantný a sofistikovaný zjav, ale najmä pre svoj civilný a ľudský prejav v komických scénach. Bol jednoducho senzačný a hrať s ním bol ohromný pôžitok. Film mal veľký úspech a v roku 1939 mi vyniesol národnú svätováclavskú cenu za filmový prejav. Myslím, že Oldřich ju nedostal iba preto, že jeho žena bola Židovka,“ spomína Mandlová v pamätiach. Kvôli tomu Noví často čelili antisemitským útokom.
Od Svetákov až k Trierovej Tanečnici v tme
Po Kristiánovi účinkoval Nový v snímkach ako Dědečkem proti své vůli (1939), Eva tropí hlouposti (1939), Dívka v modrém (1939), Přítelkyně pana ministra (1940) či Roztomilý člověk (1941). Koncom roku 1944 roztočil s režisérom Vladimírom Slavínskym komédiu Jenom krok, nakrúcanie však nedokončili. Nového totiž zatkli a previezli najskôr do internačného tábora v Hagibore a potom do koncentračného tábora Osterode, kde zostal až do apríla 1945. Dôvodom bolo, že sa odmietal rozviesť s manželkou, umeleckou fotografkou Alicou, ktorá bola židovského pôvodu. Skončila v koncentračnom tábore v Terezíne. Prežila, zahynula tam však časť jej rodiny.
Po vojne sa Nový objavil napríklad vo Fričovej paródii na červenú knižnicu Pytlákova schovanka (1949). Mnohí diváci to, že ide o paródiu, nepochopili. „Martin Frič je filmár, ktorý vždy prekračoval hranice. Napríklad Pytlákova schovanka je film, ktorý bol o dvadsať rokov popredu. Spomínam si, ako nás vtedy niektorí starší diváci okrikovali – my sme sa totiž bavili, oni to brali vážne,“ povedal v roku 1967 pre Rudé právo režisér Hynek Bočan.
Nový sa v prvej polovici 50. rokov venoval aj dramaturgii a pôsobil v Československom štátnom filme ako vedúci tvorivého kolektívu zameraného na veselohry. V tomto období sa objavil aj v komédii Slovo dělá ženu (1952), jednom zo svojich najhoršie hodnotených filmov. Ako vo svojej dizertačnej práci píše Šárka Gmiterková z Masarykovej univerzity v Brne, čas postupne túto komédiu zredukoval na obraz ušpineného Oldřicha Nového v montérkach, čo je škoda. „Niektoré hlasy poukazujú na skutočnosť, že aj pod sivý pracovný úbor si herec obliekal košeľu so šatkou a práve táto kostýmová operácia prerastá vo výstižnú metaforu celej snímky rozkročenej medzi zastrenými reminiscenciami doby minulej a kŕčovitým optimizmom prvej polovice 50. rokov,“ píše Gmiterková.
Z Nového povojnovej filmografie spomeňme ešte snímky Hudba z Marsu (1955), Kde alibi nestačí (1961), Fantom Morrisvillu (1966) a jeho posledný film Světáci (1969). V ňom stvárnil výraznú vedľajšiu úlohu bývalého profesora tanca Dvorského, ktorá zreteľne odkazuje na jeho hviezdny obraz a opäť sa tu zotiera rozdiel medzi hercom Novým a jeho postavou. Ako Gmiterková výstižne cituje Nového repliku z filmu, keď vyprevádza svojich žiakov fasádnikov: „Úspech dnešného večera je dovŕšením môjho násilne preťatého diela.“ Toho diela, ktoré po mnohých rokoch ocenil aj režisér Lars von Trier. Pri jednej z postáv svojho muzikálu Tanečnica v tme (2000) sa inšpiroval práve Oldřichom Novým, ktorého meno speváčka Björk vo filme šarmantne vyslovuje ako „Oldrič“.
