Recenzia: Koreedovi Zlodeji kradnú srdcia divákov

Dráma, ktorá získala tento rok Zlatú palmu na festivale v Cannes, rozpráva príbeh jednej, na prvý pohľad šťastnej, milujúcej, no tiež chudobnej rodiny. Osamu (Lily Franky) a Nubijo (Sakura Andó) žijú v malom dome pod jednou strechou s babičkou Hatsue, dospievajúcim Šotom a mladou Aki. Čoskoro k nim pribúda aj maličká Juri. Tú nájde Osamu v jeden večer mrznúť v susednom bloku vonku na balkóne. Po tom,čo zistí, že rodičom malá Juri príliš nechýba, s Nubijo sa rozhodnú, že si ju potajomky privlastnia. Toto rozhodnutie však nezostane bez následkov.

Tí, čo už majú s japonskou kinematografiou skúsenosti, vedia, že je vskutku odlišná. Občas sa vymyká chápaniu bežného európskeho diváka svojou spirituálnosťou, náročnosťou či pomalým tempom. Pri Zlodejoch je to trochu inak. Ide totiž o prívetivý divácky film s pomerne rýchlym tempom a štandardným chronologickým naratívom, pričom typickú japonskú poetickosť a filozofiu si ponecháva. To, čo robí film neobyčajným, je scenáristická rafinovanosť, vrstevnatosť, ale aj maximálna režijná precíznosť. Vďaka nim si režisér s ľahkosťou získava srdce diváka.

Koreeda je majster vo vykreslení charakterov a tiež v gradácii deja. Všetky podstatné postavy majú dokonale premyslený a uveriteľný príbeh. Motivácie im divák verí, a keď sa náhodou spätne snaží akokoľvek nájsť nejakú chybu, nemá šancu. Akoby si režisér dával pozor aj na ten najmenší detail. A práve detaily hrajú vo filme pomerne dôležitú úlohu. Dávajú divákovi malé náznaky, vďaka ktorým dokáže odčítať isté veci, skôr než mu ich film na rovinu prezradí. Koreeda skvele pracuje so zamlčiavaním a dávkovaním informácií, drží diváka neustále v napätí aj vďaka kriminálnej línii, a dáva si pozor na to, aby nebol dej príliš predvídateľný.

Keď už dôjde k zvratom, ktoré vôbec nepôsobia rozpačito či naivne, ale, naopak, majú presne silu, ktorú treba, divák zrazu musí prehodnocovať predošlý dej a svoj vybudovaný vzťah k jednotlivým postavám. Koreeda tak nastavuje zrkadlo a prehovára priamo do duše, keďže diváka núti spýtať sa sám seba, ako by sa v danej chvíli zachoval on, alebo či je dané konanie postavy v poriadku. Rozohráva prefíkanú hru, ktorá nesmierne baví. Vážne momenty grandiózne odľahčuje milým situačným humorom, inokedy je zase zámerne chladný, aby neskĺzol do pátosu. Nesnaží sa ani moralizovať, ale v pátraní po motiváciách postáv ide až do hĺbky.

Problematika, ktorú Koreeda vo filme rozoberá, má širší presah a je až desivo aktuálna po celom svete, nielen v Japonsku, čo je len ďalším plusom filmu. Zlodeji nie sú iba štúdiou jednej rodiny, ale celého spoločenského systému a jeho charakteru. Ide o nesmierne silnú výpoveď o dobe preplnenej nešťastnými, neúplnými, rozvedenými rodinami no aj o tom, čo tomu predchádza a aký to má dosah. Najnovší Koreedov počin je tak smutnokrásnou baladou o osamelých outsideroch vyhnaných na okraj spoločnosti, ktorí však tiež potrebujú niekoho pri sebe a potrebujú si dokázať, že nie sú na svete zbytoční.