Michal Kollár: Vyrastal som na bondovkách a Hitchcockovi

Čo všetko ste nakrúcali na prvú kameru?

Asi pred dvoma rokmi sa mi prisnilo, že musím niekde na povale nájsť prvú dedovu kameru, na ktorú som nakrúcal ako dvanásťročný. Nakoniec sa mi ju podarilo objaviť, mal ju strýko pod posteľou. Bola to Admira 8, z Meopty. Nakrúcal som na ňu svoje prvé filmy, najmä grotesky. Zvyčajne preexponované alebo podexponované. Raz, písal sa rok 1992, sme s kamarátom točili grotesku o stroskotancovi v Senci, keď sme zazreli okolo plávajúceho pána Chudíka. Hanbili sme sa ho požiadať, aby sa pozrel do kamery. Nakoniec nám herec odplával a my sme, navyše, kameru utopili.

Vaše ďalšie pokusy boli úspešnejšie?

Vyskúšal som si všetky formáty kamier, cez VHS až po digitálnu DV, ktorú som mal ako jeden z prvých. Niečo som si na ňu našetril ja, zvyškom prispela mama. S ňou som nakrútil trojdielny kriminálny seriál Blava, už s profesionálnymi hercami, napríklad s Mariánom Geišbergom. Na projekt som si zohnal peniaze a ponúkol som ho v roku 1997, ako osemnásťročný, Markíze. Televízia do projektu skutočne „naoko“ vstúpila, mohol som v jej strižniach po nociach robiť postprodukciu aj zvuk. Keď došlo na schvaľovanie do vysielania, nastali problémy…

Seriál sa teda nikdy nevysielal?

Odvysielala ho VTV, pretože som mal zazmluvnených sponzorov. So sledovanosťou, za akú by sa o štvrtej popoludní nemusel hanbiť podobný program ani dnes. Najmä v priamej konkurencii majstrovstiev sveta vo futbale.

Stredoškolské štúdium ste dokončili v americkom Michigane. To už bolo so zameraním na film?

Nie, ale práve tam som nakrútil smutno-smiešny dokument Exchange Student. Sám o sebe a o tom, ako ma terorizuje hostiteľská rodina na svojej farme. Bolo tam dvetisíc kráv, z každej strany pole a sneh do marca! Žiadna veľká Amerika sa nediala. S filmom som vyhrával festivaly a dostal som sa do pozornosti FAMU v Prahe.

Na vysokej škole ste napriek tomu neštudovali ani kameru, ani réžiu.

A som na to hrdý. Študoval som filmový strih. Ovplyvnený Svěrákom, pôvodne dokumentaristom, ktorý získal Oscara za celovečerný film, som sa pokúšal dostať na réžiu dokumentu. Aj preto, že „pozerateľné“ české filmy v tom období robili najmä dokumentaristi. Režiséri Marko Škop, Jaro Vojtek či Peter Ostrochovský sú dôkazom toho, že silná línia hraných filmov od dokumentaristov funguje aj na Slovensku. Lenže ja hlupák som vyrastal na disneyovkách, bondovkách a Hitchcockovi. A keď sa ma komisia opýtala, aký film som naposledy videl, začal som rozprávať niečo o záberoch Hitchcockovho Na sever severozápadnou linkou… Pozerali sa na mňa ako na blázna. Nemal som šancu. Zmenil som teda prístup a začal rozmýšľať nad školou, ktorá by ma naučila remeslu, čo bol strih na VŠMU. Moja alma mater je však Fakulta managementu UK, kde som študoval ľudské zdroje. Rodina mi nedovolila ísť na nejaký pofidérny film, pokiaľ nebudem mať normálnu školu.

Dnes nielen nakrúcate, ale aj produkujete. Aké ťažké je nájsť financie na film?

Prvý hraný film som nakrútil film v čase, keď podpora Audiovizuálneho fondu nebola samozrejmá, vtedy ešte neexistoval. Dnes už má fond európske parametre – pravidlá aj systém kontroly. Pri financovaní projektu je tradične prvou zastávkou producenta, nie však u mňa. Prvé menšie či väčšie peniaze do vývoja, scenáristom či za práva a materiál dávam zvyčajne z vlastných zdrojov. U nás je to stále výnimka.

Aká je druhá zastávka?

Druhým zastavením je televízia a do tretice sú to súkromné financie, tiež častokrát vlastné. S názorom, že film by mal byť zaplatený skôr, ako ide do kina, sa nestotožňujem. V takom prípade by som pripustil, že film bude oklamaný vo viacerých aspektoch – narážam na kvalitu jednotlivých zložiek, nie nutne na úspech. Aj ja som na začiatku urobil zopár chýb. Výsledkom bolo, že „Jožo Párkar“ chcel za svoje peniaze, ktoré venoval projektu, vo filme vidieť ten svoj párok. No keď ho tam „kreatívne“ zakomponujeme, s veľkou pravdepodobnosťou stratíme svoj názor. V našich podmienkach nemožno dať všetky financie do projektu a čakať len na výnos. Sila trhu a menšinový jazyk to nedovolia. Európsky štandard je ten, že desať percent z financií ide na režijné náklady.

Vaším prvým celovečerným filmom bol Červený kapitán. Prečo ste siahli v tom čase z dostupných dánoviek práve po ňom?

Pôvodne som sa uchádzal o prvú knihu Popol všetkých zarovná, ktorá sa už mala nakrúcať, ale režisér ešte nebol istý. V období mečiarizmu, ktoré zachytáva, som mal sedemnásť rokov. Chodili sme do podnikov, kde sa po mafiánoch utierala zakrvavená podlaha, policajti boli – ak nie horší, tak rovní s mafiánmi… Oslovovali ma detaily doby, miesta, ktoré som mohol rozvinúť. Ďalší, a mne napokon bližší práve spomenutým obdobím, bol Červený kapitán. Kniha mapuje unikátne obdobie v našej histórii – necelé tri roky po nežnej revolúcii, prevrat systému, pol roka pred rozdelením Česko-Slovenska. Príbeh sa odohráva v lete, v čase mojej ranej puberty. Do toho je zasadená kriminálka na základe pravdivých udalostí. Pri zháňaní financií som sa nemusel skrývať za to, že chcem robiť žánrovú vec. Scenár podľa populárnej knihy bol originálny. Pri voľbe Červeného kapitána bolo aj niečo osobné – môj nevlastný otec bol policajtom, do filmu som mohol dostať detaily, ktoré som odpozoroval.

V novom filme Villa Lucia, ktorý plánujete nakrúcať, spájate dva na prvý pohľad nespojiteľné žánre – kriminálku a komédiu.

Používam všetko, čo ma formovalo – pubertálnu love story v spojení s kriminálkami, na ktorých som vyrastal. Začal som nakrúcať grotesky a naháňačky, lebo som chcel formovať svoj vlastný svet, ale zároveň svet formoval mňa. Vzletne povedané, je to moja Smrtonostná pasca a Felliniho Amarcord v jednom. Z pôvodne bláznivého, spontánneho vtipného príbehu, pri ktorom sa divák nemal nudiť, však vzniklo niečo vážnejšie, aj o duši dnešných tridsiatnikov.

Kedy prišlo k takému posunu?

Keď sme sa snažili vysvetliť bláznivé, zdanlivo nelogické konanie postáv, zašli sme za forenzným psychológom Antonom Heretikom. Ku každej situácii nám poslal správu, za ktorou bol skutočný príbeh. To nám scenáristom dodalo sebavedomie – že je to skutočne možné, že sa to často deje. Film je generačnou výpoveďou tridsiatnikov, ktorí žijú ako pätnásťroční. Majú problém dospieť a čeliť zodpovednosti. To sa občas týka aj mňa. Verím, že bude vtipné pozerať sa aj na to, akí sú muži sebastrední a pritom smiešni. Dlhodobo som sledoval ešte väčších ego-expertov, ako som ja, a dá sa povedať, že som v tom „odborník“. Naša profesia je na to ako stvorená.

Všetko alebo nič bol vlani najsledovanejší film v slovenských kinách. Romantika cielená na ženy v strednom veku bola stávkou na istotu. Vy ste sa zamerali na mužov, rátate s podobným úspechom?

Náš film bude do istej miery antitéza. Neviem predpovedať rovnakú návštevnosť, viem sa o ňu len poctivo zabojovať. Pri dámskej jazde ide žena na film trikrát a do kina privedie vždy ďalšie tri kamarátky. Je super robiť filmy typu Sex v meste, kde nikto nemá problém a každý býva na Manhattane. To však nie je úplne pravda. Naše postavy vychádzajú z reálnych existenčných pomerov a azda sú divákovi bližšie. Samozrejme, nie „existenčných“ v zmysle, že každý je chudobný a chce sa obesiť.

Komediálny žáner nemá na Slovensku tradíciu. Na čo ste nadväzovali?

Mojím vzorom sú francúzske komédie a britský humor. Hoci tieto filmy vyzerajú jednoducho, sú náročné na realizáciu. Ak má tento žáner fungovať, musí v ňom byť trochu, ale zase nie veľmi veľa, staromilskej filmovej reči. Príliš „moderný“ spôsob rozprávania komédiu do istej miery zabíja.

Myslíte skratkovité rozprávanie?

Skratkovité rozprávanie alebo ohurovanie diváka stále novými zábermi a vizuálnymi nápadmi, ku ktorým ja osobne veľmi inklinujem.

V čom spočíva filmové staromilstvo?

V tom, že komediálne tempo, tak ako v divadle, nesie herec. Znásilňovanie strihom nemusí vždy fungovať. To je moja pozitívna skúsenosť zo seriálu Hotel.

Máme dobrých komediálnych hercov?

Máme výborných komediálnych hercov. Ich divadelný humor s presným načasovaním sa však v slovenských filmoch veľmi nevyužíva. Herci v seriáloch nehrajú naplno a sústredene, šetria svoje sily na večer, keď to „rozbalia“ na divadelných doskách. Samozrejme, česť výnimkám, a nie je ich málo. Nechcem haniť komerčnú sitkomovú scénu, sám sa v nej pohybujem. Televízia hercov naučila prísť a nejako sa tváriť, pretože zachraňujú scenár. Svojím výrazom divákovi dávajú informáciu – telegrafujú, že scéna má byť smiešna. Je to vlastne ekvivalent zvukovej stopy so smiechom. Ale moment! Postava v komédii nevie, že je v komédii. Teda, v kvalitnej komédii. To neznamená, že sa nemôže správať ako hlupák. Len o tom nevie. A keď mu to niekto povie, tak tomu neverí. To je ten rozdiel.

Bude mať film Villa Lucia niečo spoločné so seriálom Hotel?

Rád by som spolupracoval s niektorými hercami z Hotela, napríklad s Martinom Meľom či Zuzkou Konečnou. V hlavnej úlohe si však viem predstaviť Vlada Černého. Myslím si, že by to preňho bola ikonická filmová rola, ktorú si určite zaslúži. Má v sebe niečo z postavy drsného chlapa, ktorému sa nedarí byť drsný, a to považujem za kvalitu.

Pri Hoteli bolo vašou ambíciou získať aj nie typicky „seriálových” divákov. Podarilo sa to?

Podľa ohlasov to vyzerá tak, že áno. Hoci sme nakrúcali seriál pre komerčnú televíziu, snažili sme sa na to ísť inak. Základom boli herecké skúšky, nie plnohodnotné skúšky, ale intenzívne čítačky. Robili sme úpravy dialógov, aby aj insitné štylizácie, pretože Hotel je insitný kus v najlepšom zmysle slova, zneli prirodzene. Aby herci nerobili niečo, čo diváka zabaví, ale k postave to nepatrí. Skrátka, aby nemal všetky sitcomové neduhy, ktoré som už opísal. K seriálu som pristupoval ako k celovečernému filmu. Čo bolo, samozrejme, niekedy za hranicou únosnosti a fyzických možností štábu. Často som ostal v Budmericiach sám s kamerou. Nebolo mojím cieľom odlíšiť sa, ale mať pokoj v duši. Televízia seriál odvysiela, facebook o ňom napíše, ale ja s výsledkom budem musieť žiť. Najhoršie slovo pri nakrúcaní je výroba. Ja ho nepoznám. Možno to znie namyslene, ale ja tvorím, nevyrábam.

Viete už pri pilotnej časti seriálu odhadnúť, či bude dobrý?

Nie a obdivujem scenáristu Mira Šifru, ktorý na svojom blogu hodnotí aktuálne seriály. Pozrie si pilot a hneď vie. No ja neviem. Preto on je Šifra. Ja si musím pozrieť tri až štyri diely, aby som vedel povedať, či sa mi seriál páči, alebo nie. Na druhej strane, mám pred ním desať rokov náskok v pozeraní filmov…

Ako tvorca myslíte na to, že treba chytiť diváka v prvých častiach seriálu?

Určite áno. To je alfa a omega. Pri obrovskej televíznej ponuke divák nebude čakať päť hodín na to, až ho seriál zaujme. Ak máme osemdielny seriál, až vo štvrtej časti môže trochu zvoľniť, spoľahnúť sa na dialógy. Cieľom však je, aby to tak nebolo.

Keby ste sa mohli odosobniť od producentov, financií a vrátili sa do toho bezstarostného veku dvanásťročného chlapca, čo by ste nakrúcali?

Asi to, čo práve pripravujem – film Villa Lucia. Nedávno som videl rozhovor s Nicolasom Cageom, ktorý nakrútil s bratmi Coenovcami film Raising Arizona. Nazývajú to supereight feeling, osmičkový pocit – pocit nevinnosti, pri ktorom tvorcov nakrúcanie baví. S pribúdajúcim vekom je to čím ďalej ťažšie, ale treba si to pripomínať. Preto robím na filme Villa Lucia už pätnásť rokov.

Koľkú verziu scenára máte?

Scenáre sa nepíšu, scenáre sa prepisujú. Máme generáciu X, teda desiatu.

Nie je pri takých dlhých projektoch riziko, že téma zostarne?

Je to prirodzené, téma sa vyvíja. Čím dlhšie látku destilujeme, tým jemnejšiu chuť bude mať. Niečo ako čučo verzus dobrý koňak. Vďaka bohu za to. Lebo chvíľu trvalo, než som si ujasnil mne najbližšiu tému, že život nie je nevyhnutne o vyhrávaní, ale o tom, že si ho možno doje… Dôležité však je, že podľa seba. A v tom je ten pokoj v duši.