Recenzia: Pomsta nie je vždy sladká

Matteo Garrone (Reality show) sa opäť vrátil k tichému pozorovaniu ľudských nešťastí a odvrátenej strany Talianska. Jeho najnovší film Dogman síce už nie je krvilačnou gangsterkou, akou bola jeho slávna Gomora (2008), ale je nemenej drsnou, nihilistickou a depresívnou štúdiou ľudskej jednoduchosti, prízemnosti, hlúposti a naivity.

Tentokrát sa režisér zameral na chudobné, zanedbané a pochmúrne predmestie plné pochybných indivíduí, menších aj väčších kriminálnikov, zlodejíčkov, narkomanov, gangstrov, ale aj dobrákov, akým je napríklad hlavná postava filmu Marcello (Marcello Fonte).Ten je útlym, nekonfliktným, zodpovedným, mierumilovným, dobrosrdečným a vždy nápomocným majiteľom salónu pre psov. Tiež starostlivým otcom. S dcérou z rozvedeného manželstva sa snaží tráviť všetok voľný čas, úprimne ju miluje a snaží sa jej dať aj to posledné, čo mu ostalo. Jeho najväčším problémom však je prostredie a ľudia, ktorými je obklopený.

Tí ho ťahajú do akejsi pomyselnej čiernej diery, z ktorej sa už ťažko šplhá znova nahor. Jeho najväčšou prekážkou v pokojnom i keď skromnom živote je tak najmä bývalý boxer Simoncino (Edoardo Pesce). Ten Marcella zapletá do svojich nelegálnych kšeftov, pričom ho len využíva a šikanuje. Akákoľvek snaha o vzdorovanie je spočiatku neúspešná, no všetko sa mení v momente, keď Marcello začne plánovať sladkú pomstu. Garrone patrí spolu s Paolom Sorrentinom k najzaujímavejším tvorcom v rámci súčasnej talianskej kinematografie. Napriek tomu, že obaja svojimi filmami podávajú veľmi kritický pohľad na vlastnú krajinu, každý to robí z iného pohľadu.

Sorrentina zaujíma extravagantný, avšak prázdny svet bohatých, ktorí sú síce inteligentní, ale majú výrazne pohnuté charaktery. Garrone na druhej strane skúma svet trápiacich sa vydedencov na okraji spoločnosti žijúcich obyčajný, stereotypný život. A najviac ho zaujíma buď ich primitívnosť a nevzdelanosť, alebo ich úprimnosť a dobrosrdečnosť, ktorá však do veľkej miery hraničí s hlúposťou a naivitou. Marcello nie je výnimkou a práve na tieto dve veci najviac dopláca. Najväčším plusom Dogmana je, že či už Marcellovi, alebo ostatným postavám, ktoré Garrone v spolupráci s Ugom Chitim a Massimom Gaudiosom napísal, divák verí úplne každý detail. Ide o maximálne precíznu štúdiu charakterov.

Nejde totiž len o postavy na plátne, ale plnokrvné ľudské bytosti, v ktorých sa možno nejeden divák aj nájde, alebo sa budú až desivo podobať na jeho známych, priateľov či dokonca rodinu. Režisér sa svojím prístupom k látke vracia ku koreňom a starej škole majstrov neoralistov, akými boli kedysi Roberto Rossellini, Vittorio De Sica či Luchino Visconti. Je však ešte explicitnejší, tvrdší a autentickejší. Nedáva si pred ústa servítku, násilné scény sú šokujúce a fyzicky výslovene nepríjemné, až diváka nútia odvracať zrak. Garrone všetko umne mixuje so skvelou hudbou a podmanivými kontemplatívnymi zábermi Nicolaia Brüela. Len čo sa človek nad Dogmanom zamyslí viac do hĺbky, zisťuje, že mu vlastne naozaj nie je čo vytknúť. Zážitok, ktorý bude rezonovať ešte dlho po projekcii.