„Mal som asi šesť rokov, keď som videl prvé kreslené filmy zvané grotesky. Najlacnejší lístok stál osemdesiat halierov a ja som zúfalo zháňal peniaze, aby som mohol vidieť grotesku,“ spomínal Viktor Kubal na koniec dvadsiatych rokov, keď mu pohyblivé kreslené obrázky nedali spávať. Neraz ho z dedinského kina vytiahol za ucho biletár, keď prekĺzol načierno. Doma potom skúšal nakresliť, čo videl.
Mágia filmu z neho urobila vzorného žiaka, pretože v opačnom prípade hrozil trest – „ostať po škole“. Radšej utekal domov a pokúšal sa oživiť svoje kresbičky. Mal dvanásť, keď si vyrobil prvé filmy. Za pár nájdených halierov si kúpil kúsok filmového pásu – neskôr zistil, že bol z Krížnika Potemkin. „V teplej vode som zubnou kefkou zoškrabal emulziu a na čistý priesvitný pás som tušom nakreslil tank v pohybe a lietadlo v lete. Mimochodom, tá kefka sa už potom nedala použiť,“ spomínal v rozhovore s kolegom a priateľom Rudolfom Urcom, autorom reprezentatívnej publikácie o zakladateľovi slovenského animovaného filmu.
Svoje prvé „filmíky“ premietal kamarátom na vlastnoručne vyrobenom kinematografe, až si vyslúžil prezývku Kinár. Ukázal ich aj o dva roky neskôr Karolovi Plickovi. Ten ho hneď prijal do filmovej školy, ktorá vznikla pri Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Lenže Viktor Kubal mal iba štrnásť a otec zavelil: Musíš mať maturitu. Zvolil si staviteľskú školu, lebo „sa tam kreslilo“. V deň, keď zmaturoval, nastúpil do Školfilmu (Ústav pre školský a osvetový film) ako výskumník v odbore kresleného filmu. Písal sa rok 1943.
Disneyho zvieratká mu neučarovali
„Tam som sa ocitol priamo vo filmovom raji,“ spomínal Kubal. K dispozícii tam boli filmové kamery, surovina, kopírovačky, vyvolávacie automaty, zvukové zariadenie, strihacie stoly, premietačka, trikový stôl aj bohatý archív filmov. Hneď sa pustil do práce. Netrvalo dlho a začal uvažovať o vytvorení prvého skutočného kresleného filmu. Lenže Únos o zbojníkovi, čo unesie krojovanú dievčinu, ktorú vyslobodí šuhaj superman, ostal nedokončený.
„Zaujímavé, že mi nikdy neučarovali disneyovské personifikované zvieratá tak ako Fleischerove ľudské figúry. Pepek, Abu Hassan a jeho Indiáni. Preto som automaticky siahol po ľudských figúrach vtedy populárneho románu Joža Nižnánskeho Studňa lásky a s vedomosťami, ktoré som mal, som sa pustil do práce,“ vysvetľoval. Nadrel sa vraj ako kôň, pracoval aj cez Vianoce a na Silvestra, aby stihol termíny. Keď film premietol zamestnancom Školfilmu, všetci sa smiali. V jednej figúrke spoznali vtedajšieho šéfa propagandy Tretej ríše Goebbelsa. „Za chvíľu bola premietačka prázdna. Vypadli, asi sa báli. Takýto film nemohol ísť von,“ pridal perličku.
Navyše sa blížil front a ústav mal ekonomické problémy. „Kubal sa pokúša vo vlastnej produkcii film dokončiť, aby sa dal premietať na školách, ale práve tam už nie je záujem, lebo dielo tematicky nezapadá do vyučovacích osnov,“ píše Rudolf Urc v booklete k dvoj-DVD Best of Viktor Kubal. Vo výbere, ktorý vydal Slovenský filmový ústav minulý rok, prvý slovenský animovaný film Studňa lásky nechýba.
V Školfilme vytvoril ešte Tajomného deda, rozprávkovú agitku o dôležitosti elektrifikácie krajiny. V povojnovom chaose sa síce materiál roztratil, po rokoch sa však podarilo objaviť negatív v archíve Západoslovenských elektrární a vyrobiť nové kópie. Na Slovensku sa kreslený film robiť nebude, oznámili Kubalovi v roku 1946 a dali mu dekrét na miesto režiséra dokumentárneho filmu. S novou pracovnou náplňou nespokojný filmár a výtvarník po troch rokoch Slovenskú filmovú spoločnosť opustil. Vtedy už dostával za svoje karikatúry prvé honoráre z Roháča, humoristicko-satirického časopisu, ktorý v roku 1948 spoluzakladal. Odtiaľ ho v polovici šesťdesiatych rokov závistliví kolegovia „vyštvali“. Mal ženu, dve deti a ostal bez peňazí.
S filmom sa nadlho rozišiel
„V roku 1966 ho prijali ako interného zamestnanca do funkcie umeleckého vedúceho tvorivého kolektívu, ktorému prischol hrdý názov Skupina kresleného filmu. Viktor Kubal sa súčasne stal prvým a jediným režisérom tejto skupiny,“ citujú Rudolfa Urca Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969. Na Kolibu prišiel aj s desiatimi rozkreslenými vtipmi, ktoré hneď zaradili do Žurnálu. Po dvadsiatich rokoch absencie sa tak vrátil do kresleného filmu už ako vyhranený autor s originálnym rukopisom a jasnou víziou.
A nesmierne plodný aj všestranný filmár. Za jediný rok dokázal vytvoriť najmenej šesť krátkych animovaných filmov. Nielen úsmevných, ale aj provokatívnych. Napríklad Zem, v ktorej sa vynikajúco zhostil komplikovanej témy o zaberaní úrodnej pôdy panelákmi. Alebo Šach – veľká univerzálna téma o človeku, podriadenom vláde mocných, z ktorej sa nevie dostať. Získaval za ne medzinárodné ocenenia – Zlatý slon, Strieborný kromeřížsky toliar, Bronzový drak, Cena Karla Zemana, Cena Dunaja…
Práve Rudolf Urc, ktorého normalizátori za trest „vykopli“ z dokumentu do kresleného filmu, odbremenil Kubala od šéfovských povinností. O majstrovi takmer všetkých remesiel okolo animácie zlé jazyky šírili, že na Kolibe trhá normy. „Za jeden deň dokázal napísať námet, na druhý doniesol scenár a už išiel film do výroby. V jeho pohotovosti bol svojím spôsobom aj hendikep slovenského animovaného filmu. Šéfovia ho dávali za príklad. Tvrdili, keď to vie Kubal, tak sa to musí dať. Nikoho nenapadlo, že on je jediný, jedinečný a široko-ďaleko nemá konkurenciu,“ povedal Urc v rozhovore pre Pravdu.
Z Koliby ho prepustili ako dôchodcu
Kubalov sen o celovečernom kreslenom filme sa začal napĺňať 24. mája 1974, keď nakrútil prvý záber Zbojníka Jurka. Uvedomoval si, že legenda cez roky pôsobí až pateticky. „Záchranou môže byť – rozprávka. Jurko by síce mal pôsobiť hrdinsky, ale nie nadľudsky. Jurko je taký, aký v živote hrdina býva. Nič mu nejde ľahko,“ povedal Kubal. Na filme pracoval dva a pol roka, nakreslil viac ako 45-tisíc obrázkov a ďalších 600 pre pozadie. Zbojník Jurko získal niekoľko medzinárodných ocenení aj Cenu Jiřího Trnku. Kubalovu verziu jánošíkovskej legendy vyhlásili v roku 2000 za najlepší slovenský animovaný film storočia.
O štyri roky neskôr dokončil ďalší kreslený „celovečerák“. „V jednom zahraničnom hoteli som našiel na stole hotelový časopis. V rubrike Čo je naj- na svete písali o najväčšej vrahyni všetkých čias Elizabeth Bathory z Čachtíc. Vyše 600 mladých žien nechala zavraždiť. Vtedy mi napadlo, že nie je možné, aby to vykonal zdravý človek. Začal som spriadať námet na film Krvavá pani,“ spomínal Kubal. Svojrázne vyrozprával legendárny príbeh, ktorý je mixom romantiky a hororu. „Najprv som nechcel robiť film o strachu. Ale vyšiel mi vlastne horor. Ľudia sa asi radšej boja, ako milujú. Hlavne vtedy, keď sa ich to bátie bezprostredne netýka. Sedia v teple, v prítmí kina. A stálo ich to pár korún,“ pripomenul. Krvavá pani bola trhákom v celom Československu.
Bodku za kresleným filmom – nakrútil ich viac ako dve stovky – musel dať Kubal ešte pred privatizáciou Koliby. Prepustili ho spolu s ďalšími ako dôchodcu. O jeho karikatúry bol záujem, stále kreslil, vystavoval po svete. Ako populárny, erudovaný a vtipný rozprávač začal chodiť na besedy. Estráda sa mu nakoniec stala osudnou. Pred vystúpením v Nitre odpadol, mozgová príhoda ho pripútala na lôžko a o osem mesiacov – v apríli 1997 – zomrel. Skúsenosti sformulovali jeho životné krédo. „Život nie je jednoduchý. Usiluj sa byť vždy slušný a nikomu neubližuj. Ak sa ti stane krivda či ťa niekto podrazí, zatni zuby a začni znova. Všetko zlé je na niečo dobré. Mne sa to v živote viackrát potvrdilo,“ zhrnul Viktor Kubal.
