Herečka Kristýna Boková: Viem sa biť za pravdu

Je po druhej svetovej vojne, všade chaos, boj o moc. Mladá sekretárka rýchlo pochopí, že v takomto svete sa dá ľahko niečo získať. Ona ide cez pôvaby. Pomáha si aj decentným striptízom v kancelárii. Hoci režisér Ondřej Trojan dal Kristýne Bokovej vo svojej novinke o politikovi bez škrupúľ pikantnú úlohu, v reálnom živote je herečka celkom iná.

Nakoľko poznáte Slovensko? Napríklad východné končiny, odkiaľ šéf zahraničnej rozviedky Toman so sekretárkou Miladou prišli do Prahy? Boli ste v Sobranciach, kde sa skutočný Zdeněk Toman – pôvodne maďarský Žid Zoltán Goldberger – narodil?

Nebola som tam, ale ten kraj by ma zaujímal. Myslím si, že film Toman vzbudí aj v mnohých ďalších ľuďoch záujem o východ a pôjdu sa tam pozrieť. Možno aby lepšie pochopili vtedajšiu dobu. Udalosti sa totiž opakujú a súvisia spolu. Stále umožňujeme, aby sa diali hrozné veci.

Foto: Ctibor Bachratý

KRISTINA BOKOVA Herečka Kristýna Boková.

Aj vy po stvárnení postavy Milady viac uvažujete o dianí?

Asi nie, lebo ja to poznám z domu. Som vychovaná otcom, ktorý sa politicky angažoval, bol disident (John Bok – pozn. red.). Ako malé dieťa som dobu (síce neskoršiu než vo filme, ale tiež dramatickú) veľmi emocionálne vnímala. Cítili sme strach, keď mal otec domáce väzenie alebo keď ho prišli zatknúť. Rodičia chodili demonštrovať a u nás sme strážili aj deti priateľov. Vždy sme mali o rodičov strach. Takže mne sa morálne hodnoty filmom nezmenili. Nebolo pre mňa nič nové, že sa dejú nehoráznosti. Viem odjakživa, že minulosť nebola taká, ako si ju ľudia neraz idealizovali.

A dnešná doba? Myslíte si, že príbeh rafinovanej Miládky by sa mohol odvíjať aj dnes?

Ženy sa určite odvtedy zmenili. Ak majú pocit, že je niečo zle, dajú to najavo, ale určite sú aj také ženy, ako bola Milada. Mňa sa na ňu pýtali aj v súvislosti s kauzou MeToo. Milada zneužívala ženské zbrane. Využila svoju pozíciu. Zistila, že cez sexuálny styk je schopná dosiahnuť postup a ťažila z toho. S Tomanom išla do Prahy a tam postupovala ďalej. Videla, že sa chlapom páči. Predtým si to tak neuvedomovala, ale v Prahe už zneužíva svoje pôvaby a má pocit, že si tým zabezpečuje istotu a bezpečie. To je však klamné, lebo to sa nedá, najmä nie v dobe tretej Československej republiky.

Vo filme hráte Miladu ako neviniatko, pôsobí skôr pasívne. Je to vlastne tiež taký Toman, alebo je predsa aj obeť?

Ona nie je pasívna. Jej pasivita bola len zdanlivá. Ja si myslím, že nie je obeťou. Je to jej rozhodnutie, že si k nej chlapi môžu dovoľovať. Ona vedela využiť svoje telo, vedela, čo robí.

Vo filme Toman presedlá Milada na komunistického prokurátora Karola Vaša, ktorého hrá Marián Mitaš. Tým sa filmový príbeh končí. Poznáte jeho pokračovanie? Ako dopadla Miládka Třískalová v skutočnosti?

Nie dobre. Skončila v manželstve s Vašom a ten bol násilný. Rád mlátil v práci aj doma.

Zisťovali ste na počiatku, či sa na Miladu aj fyzicky podobáte?

Myslím, že sa úplne nepodobáme, ale niečo tam je. Aj ona mala okrúhlu tvár. Necítim sa však s ňou totožná.

Spomenuli ste už svojho otca disidenta Johna Boka. Na Slovensku nie sú vaši rodičia – Jitka a John Bokovci – takí známi ako v Čechách. Priblížte trocha vašu rodinu – kde máte korene?

Mama bola študentka a otec chodieval na internát. Stretol tam anjela. Zamilovali sa, potom sa dlho nevideli, ale nakoniec sa znova stretli. Narodila som sa v Hradci Králové, kde žili rodičia mojej mamy. Mama išla do Hradca porodiť, lebo tam poznala pôrodnú babu. Strávila tam aj šestonedelie, potom sa vrátila do Prahy. V Hradci však stále žijú babička s dedom a zdá sa, že sú tam šťastní.

Bodaj by nie, keď majú bábkové divadlo!

Áno, starí rodičia Věra Říčařová a František Vítek sú bábkari. Môj dedo je aj rezbár a s babičkou majú divadlo, ktoré stále funguje, hoci deduško má už deväťdesiat rokov. Stále sú aktívni a stále tvoria. Veľa cestujú.

Vaša mama Jitka je zasa výtvarníčka. V čom ste si podobné?

Inšpirovala ma najmä tým, že hoci mala deti, vždy robila ešte niečo iné. Nestala sa len maminkou, vždy musela niečo vytvárať, žiť vo svojom svete, maľovať. Doteraz to tak je. Keď tieto podmienky nemá, znervóznie a cítiť, že nie je spokojná. Sebarealizácia, možnosť vyjadriť sa umelecky sú pre ňu podstatné. To máme spoločné.

Aký je ten jej svet? Máte doma jej obrazy?

Mám jej obrazy. Páči sa mi, že ani vo svojom veku nikde neuviazla, nemá maniere, stále sa o niečo nové pokúša a posúva sa ďalej. Má svoju zvláštnu techniku, ktorou si vytvára neuveriteľné obrie svety. Mne sa jej obrazy veľmi páčia, ale ona je ostýchavá – ani často nevystavuje. Má problém s vernisážami, lebo sa nechce konfrontovať s okolím. Nie je uzavretá, ale jej umenie vychádza natoľko z jej vnútra, že nepotrebuje počuť názor okolia.

A vy potrebujete ohlas na svoju činnosť, na svoje umelecké vyjadrenia?

Nedávno som hovorila mame, že jej závidím. Môže robiť to, čo miluje, a nepotrebuje na to ľudí. Stačí jej plátno, farby, čas… A my herci, nech robíme tanec, divadlo alebo film, sme odkázaní na niekoho iného. Či nás niekto osloví, či to vyjde, ako to vyjde? A potom zasa čakáme, ako to zhodnotia a čo bude ďalej. Je to otázka čakania a odovzdania sa do cudzích rúk. To je pre mňa ťažké. Niekedy by človek chcel tvoriť aj v momente, keď nie je žiadna ponuka ani výzva. Aj ja by som si chcela nájsť niečo také, ako robí mama. My deti sme išli spať a ona kreslila alebo maľovala. Ja sa nemôžem večer zavrieť v kuchyni a točiť si svoj súkromný film.

Okrem herectva sa však venujete aj iným činnostiam. Známa je vaša pražská kaviareň Divoké matky. Robíte aj iné podobné projekty?

Kaviareň máme s kamarátkou už šesť rokov. Je to naša vysoká škola, ktorú si platíme. Spomínam si, ako sa mi triasli ruky, keď som niesla prvú kávu k stolu. Na začiatku sme o podnikaní nič nevedeli, bol to naivný dievčenský nápad. Už sme však robili aj viac spoločných projektov. Práve máme nový projekt Barák. Od magistrátu máme požičaný dom s pavlačami a krásnym dvorom. Je to Na Florenci a chodia tam „feťáci“. My skúšame priestor obnoviť, aby sa tam dalo žiť. Mali sme tam v lete malý bar, boli tam koncerty, divadelné predstavenia. Leto sa vydarilo, budeme v projekte pokračovať.

Otec je známy aj tým, že má drsný slovník. Vraj ste to po ňom zdedili? Taká nežná deva?

Ja len mätiem telom. Keď sa rozčúlim alebo sa chcem uvoľniť, tak som dosť „sprostá“. Tie silné slová mi proste pomáhajú. Práve že mám cit pre slová. To nie sú v pravom zmysle slova vulgarizmy. Myslím si, že niektorí ľudia, ktorí hovoria slušne, sú vulgárnejší ako ja. Ja len používam tie „sprosté“ slová na iné účely, nie aby boli vulgárne!

Akú vlastnosť máte ešte po otcovi?

Po ňom mám urputnú potrebu hovoriť pravdu a za tú pravdu sa aj biť. Dve takéto povahy pokope, to nie je celkom ideálne. Moja maminka je s ním v harmónii. Ona je víla, ktorá si žije v tom svojom svete, a veci, s ktorými nesúhlasí, vie pustiť jedným uchom dnu a druhým von. V tom sa dopĺňajú.

Chodia rodičia na vaše filmy?

Myslím, že maminka našu prácu pozoruje, ale nie urputne, že by všetko, čo ja a sestra Jenovéfa urobíme, musela vidieť. Asi chce vidieť kvalitné veci, ktoré robíme. Tie ju zaujímajú. Napríklad má rada Ondřeja Trojana, tak na Tomana sa chcela ísť pozrieť. Ale inak nemá rada premiéry.

Ako rodičia prijali film Toman?

Myslím, že ich zasiahol, ale my to doma nerozoberáme. Ponechávame si svoj priestor. Zaujíma ma však ich názor. Keby bol negatívny, tak by mi ho povedali. Film však považujú za dôležitý a páčil sa im.

Vedeli ste predtým, kto bol Zdeněk Toman?

Nie. Mama o ňom tiež nevedela, a otec hovoril, že niečo málinko vedel, lebo sa o tieto veci zaujíma. O Tomanovi mnoho ľudí nevie, ani z tých, čo sa v politike pohybovali neskôr. Bol to utajený človek.

Ako sa začínal film nakrúcať? Vysvetľovali vám, o čo pôjde?

Ondřej Trojan vždy pošle scenár, aby si ho herci mohli prečítať. Potom sme sa stretli a on rozprával, ako to vidí, čo cíti a pýtal sa, čo si my myslíme o scenári. Moja postava je malá, so mnou ten filmový čas nebol taký intenzívny ako trebárs s Jirkom Macháčkom, ktorý má hlavnú rolu. Pri mojej postave záleží mnohé na kostýmoch a na maske, aby sa v skratke ukázalo, kam Milada smeruje.

Vraj ste rafinovane vymysleli scénu s tým, že Milada si vyzlečie len nohavičky, no ostane v kombiné, aby ste nemuseli robiť ozajstný striptíz. Naozaj by ste sa neukázali nahá pred kamerou? Ste taká cudná alebo zásadová?

To vyplýva asi z toho, že som mala syna v 23 rokoch. Preto som si veľmi skoro uvedomila, že moje telo patrí mojej rodine, mojím deťom. Nechcem, aby sa im niekedy stalo, že budem niekedy na obrázku úplne nahá a že im spolužiak povie: ja som videl tvoju mamu a bola „taková a maková“… Môj syn má 13 rokov, je to citlivý vek, takže som rada, že som ho od takej situácie uchránila. Nebude v bulvári vidieť moje nahé telo, keby si niekto zastavil film a dal to tam. Ak mám byť vo filme nahá, mám dablérku. Asi dva razy som ukázala chrbát so zadkom, ale to sa mi nezdá také závažné.

Keď ste navrhli Ondřejovi Trojanovi, aby zmenil „nahú scénu“, hneď súhlasil, alebo ste ho museli presviedčať?

Dávam si do zmluvy, že niektoré partie nesmú byť vo filme vidieť a režisér s tým počíta. Dá sa to natočiť vkusne, ale aj tak by na pľace bol človek nahý. On chcel, aby som sa odhalila, ale ja som za ním prišla, že sa mi to zdá zbytočné a prvoplánové. Viac totiž funguje tajomstvo, ktoré podnieti fantáziu, keď si žena v sukni zoblečie nohavičky a ten človek si začne predstavovať, čo nevidí. To funguje lepšie. Sú iste filmové scény, v ktorých je nahota dôležitá, lebo tam patrí, ale v tom prípade to nemôžem hrať ja.

Museli ste režiséra veľmi presviedčať?

On je otvorený. Povedal: Dobre, poďme to skúsiť. A keď scénu videl, súhlasil. Najviac ma potešilo, že na premiére za mnou chodili páni a hovorili, že to funguje. Priali si vraj, aby som sa zobliekla, ale tá túžba je vraj krajšia a silnejšia, ako keby telo bolo naozaj obnažené. Tak som chlapov odhadla!

Aj niečo iné ste mu poradili?

Len toto. Inak radil on mne.

A čo také radí režisér hercovi?

Ondřej napríklad predvádzal, ako sa mám ukloniť, keď príde Toman po prvý raz. To som ale dostala záchvat smiechu. Inak radí, ako máme niečo napríklad povedať. Aká má byť intonácia, či to povedať pomaly, či rýchlo. Ale v mojej úlohe sekretárky to nebolo podstatné. Tam boli podstatné tie nohavičky. A v tom si dal poradiť on, lebo ich asi nenosí.

Môže si každý dovoliť radiť režisérovi?

To asi nemá pravidlá. Ide o to, ako si s režisérom „sadneme“, nakoľko sa stotožním so scenárom. Herci to majú asi inak, ale ja som študovala tanec a cítim sa ako nástroj, ktorý ten režisér použije. On si vyberie z nejakého dôvodu istého herca pre určitú rolu a ja, ako nástroj, mu v tom budem fungovať a poslúchať ho. Musím však chápať, prečo to chce tak či onak. Musím cítiť dôveru k scenáru a k režisérovi. Sú však momenty, keď mi scenár v niektorej chvíli pripadá hlúpy, niečo sa mi zdá zbytočné a vtedy sa viem ozvať. Nie som ovečka, ktorá bude len počúvať. Poviem, že sa mi to nepáči, že sa mi text zle hovorí, že mi to nesedí k postave, to viem povedať – ale skôr len diskutujem. Niežeby som vzdorovala, nevyhlásim, že to nechcem zahrať.

Kde sa Toman natáčal? V reálnych priestoroch?

Niektoré scény vznikali naozaj na skutočných miestach. Napríklad byt Jana Masaryka a možno aj nejaká tá vyšetrovacia miestnosť. Toman sa točil celý v Prahe.

Bol to váš prvý historický film?

Nie. Na Slovensku som hrala vo filme Miloslava Luthera Krok do tmy. Tam som hrala práve komunistku.

Máte možnosť využiť v herectve aj tanec?

Vďaka tomu, že som neštudovala herectvo, mám úctu k hercom okolo seba, lebo vedia hovoriť, majú to naštudované. K tomu mám rešpekt a doháňam to rečou tela. Tanec je plný emócií a ja sa do nich hodím aj pri hraní. Nastavím sa podľa toho, či má byť postava sebavedomá, alebo uzavretá. Cez pohyb si vytvorím svoj obal.

Foto: TOTAL HELPART

Lukáš Latinák, Kristýna Boková a Marián Mitaš Lukáš Latinák, Kristýna Boková a Marián Mitaš vo filme Toman.

Vraj ste pre divadelnú hru Na dotyk mali hrať tanečnicu pri tyči a s Jiřím Macháčkom ste chodili po baroch, aby ste to "odkukali“?

S Honzom Hřebejkom sme začali skúšať hru Na dotyk a on chcel, aby som tancovala pri tyči. V tej dobe to nebolo moderné ani sa to neučilo, takže som „googlila“ a hľadala na youtube, ale nešlo to. Tak som začala chodiť po baroch, ale nič zaujímavé som neobjavila. Jiří Macháček ma zachránil. Vedel o klube, kde sa pekne tancuje. Ja som sa tam strašne opila a furt som liezla na pódium (tyčí bolo viac) a keď prišli tanečnice, chcela som to s nimi skúšať. Ony sa ma trocha báli, utekali predo mnou, vždy ku mne prišla ochranka a posielala ma preč. Jiří bol môj opatrovník. Tie dievčatá boli veľmi šikovné, ich výkony boli až akrobatické.

Naučili ste sa od nich niečo?

Na to základné som prišla až o desať rokov, keď som to už dlho hrala aj v predstavení Obludárium v Divadle bratov Formanovcov. Tam sme tiež mali tyč a študovali sme ten tanec cez videá. Dievčatá urobili švih nohou a naraz sa nadlho roztočili. My sme to stále skúšali, roztáčali sme sa rukami, ale stále to nešlo tak krásne. Potom som išla na kurz tanca pri tyči a tam som sa pýtala, ako to, že sa tie dievčatá tak dlho točia. Či majú také silné ruky. A trenérka mi ukázala gombíček dole na tyči – to sa len stlačí a tyč sa točí. Ja som sa snažila márne desať rokov. Fígeľ je v tom, že tyč sa točí tiež.

Vráťme sa k filmu Toman – ako sa vám hralo s hercom Mariánom Mitašom? Vraj tam boli spočiatku nejaké rozpaky?

Na premiére sme sa na tom bavili. Spomínali sme, ako pôsobil Mitaš, hrajúci Vaša, prvý deň na pľaci. S Jiřím Macháčkom sme si hovorili, že ten sa hodí na svoju postavu, že je rovnako príšerný! Ja som sa ho strašne bála! Nevedela som si predstaviť, ako prežijem, že sa s ním mám „muckovať“! Keď sa v prvý deň skončilo nakrúcanie a on mal ísť s nami na pivo, my sme s Jiřím stŕpli. No potom bol zrazu perfektný. Milý, skvelý, kamarát! Zapadol medzi nás. Hovorili sme mu, čo sme si pôvodne o ňom mysleli, a on priznal, že mal pred nami ostych, ale že nechcel stratiť polohu Vaša, a tak si ju stále udržoval. Na nás tak pôsobil ako hrozný „blbeček“. Ale našťastie sa taký iba zdal, a potom bol veľmi fajn.

Máte viac priateľov na Slovensku? Poznáte Slovensko?

V rodine máme Slovenku, je to priateľka môjho švagra. Na Slovensku som pár ráz bola, ale precestované ho nemám. Ale ani Čechy. Stále cestujeme do zahraničia, ale aj doma máme krásne miesta. Syn Šimon by veľmi chcel, aby sme išli do Tatier.