Kto bol českou Bardotkou?

, 25.11.2018 16:00
Jana Brejchová
Jana Brejchová s režisérom animovaného filmu Stvorenie sveta (1957) a riaditeľom štátneho filmu na Barrandove Eduardom Hofmanom (vľavo) a Vladimírom Menšíkom, svojím ženíchom z filmu Štěňata (1957), na prvom festivale československého filmu v Banskej Bystrici v roku 1959. Autor:

Storočnica Československa je aj storočnicou československej kinematografie. Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme jej významné filmy a osobnosti. Pokračujeme herečkou Janou Brejchovou.

Jan Werich svojho času o nej povedal, že je jedinou českou povojnovou herečkou, ktorá si zaslúži štatút hviezdy. Obaja hrali v Baronovi Prášilovi (1961) Karla Zemana a pred kamerou sa stretli aj v televíznom filme Král a žena (1967). Vtedy 27-ročná Brejchová mala za sebou už takmer tri desiatky úloh a naozaj patrila k najväčším povojnovým filmovým hviezdam v Československu.

K filmu sa pritom dostala náhodou. Ešte ako žiačku základnej školy si ju do detskej úlohy v snímke Olověný chléb (1953) vybral Ladislav Helge, ktorý asistoval režisérovi Jiřímu Sequensovi. Tak sa už veľmi skoro začala púť Jany Brejchovej z filmu do filmu. V roku 1956 hrala už v troch snímkach a aj neskôr často nakrúcala niekoľko filmov ročne.

S Formanom ju spojili Štěňata

„Bolo nás osem detí, dvaja chlapci bohužiaľ zomreli. Naši rodičia k umeniu veľmi neinklinovali, skôr môj dedko z matkinej strany. Hrával kedysi v pražskej Malostranskej besede nedeľňajšie predstavenia pre deti. Asi tam niekde sú moje umelecké korene. Ako dieťa som bola veľmi hanblivá, nechcela som ani recitovať,“ priznala Brejchová v rozhovore pre Pravdu pred rokmi, keď jej udelili cenu Hercova misia na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach. "Hoci som herectvo neštudovala, každá práca s režisérmi ako Jiří Weiss, Jiří Krejčík či Evald Schorm bola pre mňa veľká škola,“ dodala herečka.

S Jiřím Weissom nakrútila svoj prelomový film Vlčí jáma (1957). V príbehu nerovného manželstva starostu malého mesta (Miroslav Doležal) a jeho staršej a majetnejšej ženy (Jiřina Šejbalová) stvárnila ich mladú chovankyňu, ktorá sa po príchode do rodiny zamiluje do otčima rovnako ako on do nej. Snímka slávila aj medzinárodný úspech – priniesla si diplom z festivalu v Mexiku a niekoľko ocenení z Benátok vrátane ceny FIPRESCI.

"Z filmov, v ktorých som hrala, za svoj veľký zážitok považujem Vlčí jámu (1957) v réžii Jiřího Weissa a Žižkovskú romancu (1958) režiséra Zbyňka Brynycha. Hrala som veľmi protichodné postavy dievčat a v pamäti mi zrejme utkveli aj preto, že patrili k mojim hereckým začiatkom,“ povedala Brejchová pred rokmi pre Pravdu.

Ešte pred filmom Vlčí jáma však mal premiéru ďalší dôležitý film, tentoraz z hľadiska herečkinho osobného života. "Pozvali sme ju na konkurz a bola senzačná. Čumel som na ňu a len som sa usmieval. Spýtal som sa, či ju môžem pozvať na večeru. Nie, odpovedala mi,“ spomína vo svojej autobiografii režisér Miloš Forman, ktorý na filme Iva Nováka Štěňata (1957) pracoval ako scenárista a pomocný režisér. Herečka mu nakoniec povedala áno a na prelome 50. a 60. rokov boli manželmi. Neskôr bola vydatá aj za nemeckého herca Ulricha Theina, za Vlastimila Brodského, s ktorým má dcéru Terezu, a za Jiřího Zahajského. Hoci neboli manželmi, pár dlho tvorila aj s Jaromírom Hanzlíkom.

Formana v čase, keď Janu Brejchovú priviedol k oltáru, hviezdna kariéra ešte len čakala. Ona sa však už vtedy tešila obrovskej popularite. Podľa spomienok Josefa Škvoreckého jej chodilo mesačne až 500 listov, niektoré až z Maovej Číny. Žila však skromne, v podnájme, odkiaľ sa po svadbe presťahovala k Formanovi. „Bola to jediná miestnosť, zamknutými dverami oddelená od akejsi úradovne,“ opisuje sídlo páru Škvorecký v knihe Všichni ti bystří mladí muži a ženy. "V izbe nebola posteľ, ale prízemné, široké po domácky vyrobené hniezdo z diek a vankúšov, z ktorých vykukovala hlava najväčšej českej filmovej hviezdy, vyspávajúcej po nočnom nakrúcaní,“ spomína.

Po boku Ivana Mistríka aj Pierra Bricea

Ďalším zlomom v Brejchovej kariére bola spolupráca s Jiřím Krejčíkom, ktorý ju obsadil do drámy z obdobia druhej svetovej vojny po atentáte na Heydricha Vyšší princip (1960). Stvárnila tu študentku Janu, ktorá sa zamiluje do spolužiaka Vlastimila (Ivan Mistrík – s Brejchovou sa stretol aj v niekoľkých ďalších filmoch). Vlastimil spolu s ďalšími dvomi žiakmi exemplárne doplatí na nevinný žartík a ich láska tak zostane nenaplnená. Za túto úlohu získala Brejchová cenu na festivale v Locarne a snímku ocenili aj v Benátkach či na festivale filmov pre mládež v Cannes.

Vyšší princip otvoril Brejchovej, ktorá účinkovala aj v Krejčíkových filmoch Morálka paní Dulské (1958), Probuzení (1959) a Labyrint srdce (1961) definitívne dvere do sveta. Účinkovala vo viacerých snímkach nemeckých a rakúskych režisérov. Po boku Pierra Bricea a Terenca Hilla sa ako tmavovláska objavila v kriminálke Výstrely v trojštvrťovom takte (1965) a za film Kurta Hoffmanna Dom na Kaprovej ulici (1965) získala dokonca Nemeckú filmovú cenu. Doma jej viacero zaujímavých príležitostí ponúkol režisér Evald Schorm (Každý den odvahu, 1964; Návrat ztraceného syna, 1966; Farářův konec, 1968; Vlastně se nic nestalo, 1988). Karel Kachyňa a Jan Procházka jej na telo napísali hlavnú úlohu mníšky v snímke Noc nevěsty (1967). Nakrúcala aj s Vojtěchom Jasným, Jiřím Svobodom, Janom Schmidtom, Vladimírom Drhom či Dušanom Hanákom.

Jediná ďalšia s podobne hviezdnym statusom

Popri psychologicky komplikovanejších dramatických úlohách sa Brejchová objavovala aj v populárnych komédiách či muzikáloch (Kdyby tisíc klarinetů, 1964; Ženu ani květinou neuhodíš, 1966; Zabil jsem Einsteina, pánové… 1969; Ďábelské líbánky, 1970; Noc na Karlštejně, 1973 či Hodíme se k sobě, miláčku…?, 1974). Juraj Herz ju obsadil do rozprávok Panna a netvor (1978) a Galoše šťastia (1986). V úlohe mamy Tomáša Hollého účinkovala v trilógii rodinných filmov z prostredia Šumavy v réžii Václava Gajera a deti si ju pamätajú aj ako kráľovnú z Vorlíčkovej Arabely.

O Jane Brejchovej médiá často píšu ako o českej obdobe Brigitte Bardot. Tou však bola skôr iná herečka – Olga Schoberová (Limonádový Joe, 1964; Kdo chce zabít Jessii, 1966; „Pane, vy ste vdova!“ 1970, Dovidenia v pekle, priatelia 1970), ktorá sa neskôr vydala do Ameriky a účinkovala aj vo viacerých zahraničných filmoch.

Rovnako ako Brigitte Bardot aj ona sa už po svojej štyridsiatke vo filmoch neobjavovala a obraz vyzývavej sexbomby jej sadne viac ako Brejchovej. Dobové články – na rozdiel od iných herečiek, napríklad často uvádzali jej telesné miery. "Okrem sex appealu je ďalším rysom filmového obrazu Olgy Schoberovej aj jej mladosť a s tým spojená nemennosť jej obrazu. Takmer všetky svoje postavy vytvorila medzi rokmi 1962 a 1970, vo vekovom rozmedzí od 19 do 27 rokov. Hrala teda až na výnimky iba úlohy dievčat a mladých žien a nikdy pred kamerou nezostarla. Tým sa odlišuje od mnohých ďalších populárnych herečiek, ktoré svoju kariéru tiež začínali v 60. rokoch alebo skôr, ako sú napríklad Iva Janžurová, Jiřina Bohdalová či Jana Brejchová, jediná ďalšia herečka s podobne hviezdnym statusom,“ napísala v časopise Iluminace v štúdii venovanej hviezdnemu obrazu Olgy Schoberovej Vladimíra Chytilová

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Storočnica Československa #Poklady strieborného plátna #Jana Brejchová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk