O úmrtí informujú talianske médiá. Presné príčiny jeho smrti úrady zatiaľ neuviedli, už dlhšie však bol po nevydarenej operácii medzistavcovej platničky pripútaný na invalidný vozík.
Režisér filmov Posledné tango v Paríži, Konformista, Posledný cisár, Zvodná krása, Dvadsiate storočie, Malý Budha či Rojkovia získal množstvo ocenení, vrátane niekoľkých Oscarov a Zlatého leva z Benátok za celoživotnú tvorbu. Tvrdil, že nemá rád rovnaký úspešný vzorec, rovnakú atmosféru a rovnaký druh príbehov, ale vždy sa snaží objavovať rôzne svety. Napriek tomu majú jeho filmy spoločné prvky – obsahujú takmer psychoanalytickú analýzu postáv, vyznačujú sa farebnou vizuálnou stránkou, v množstve z nich sa objavujú erotické scény a príbehy sa často odohrávajú na pozadí skutočných politických udalostí a v mnohých prípadoch nechýbajú početné cinefilské odkazy.
Typickým amalgámom všetkých týchto tém je potom napríklad Bertolucciho predposledný film Rojkovia z roku 2003, ktorým sa autor akoby vrátil k svojim kontroverzným začiatkom. Dekadentný príbeh netradičného ľúbostného trojuholníka v podaní Michaela Pitta, Evy Greenovej a Louisa Garrela sa odohráva na pozadí študentských nepokojov v roku 1968 v Paríži. Nechýbajú v ňom odvážne erotické scény ani intelektuálske debaty na tému kinematografie.
Veľký medzinárodný ohlas Bertoluccimu vyniesla jeho sága o poslednom čínskom cisárovi z roku 1987, Posledný cisár, ocenená deviatimi Oscarmi. „Do Číny som prišiel s dvoma projektmi. Prvým bol Posledný cisár a druhým bola kniha André Malrauxa Ľudský údel. Číňania tento projekt nakrúcať nechceli. Viac sa im pozdával Posledný cisár, tak som súhlasil. Musím však povedať, že počas výroby neboli nijaké problémy. Okrem scény cisárovej korunovácie,“ povedal Bertolucci v roku 2005 pre Pravdu.
„Mali sme asi tritisíc štatistov, ktorí prišli z čínskej ľudovodemokratickej armády. A večer pred nakrúcaním som ich videl vonku nastúpených do radov. Pred nimi bolo asi tridsať stoličiek, pri ktorých stáli holiči. Všetkým museli vyholiť hlavy, pretože sa to tak nosilo na začiatku minulého storočia, keď bol korunovaný posledný čínsky cisár. Všetkým teda do polovice hlavy ostrihali vlasy a vzadu im nechali chvost. Vtedy som videl doslova kopce vlasov. Bol to zvláštny pocit. Pomyslel som si, pane bože, to je ako v koncentračnom tábore. Vytvoril som si túto nepríjemnú asociáciu. Premýšľal som o tom, že film niekedy môže byť odporný. Ako čosi, čo sa podobá nočnej more.“
Slávny je aj Bertolucciho epos o strete dvoch rozdielnych svetov – tibetského budhizmu a modernej americkej kultúry Malý Budha z roku 1993.
Bertolucci spôsobil aj jeden z najväčších škandálov v dejinách kinematografie, a to v roku 1972 svojím erotickým filmom Posledné tango v Paríži, v hlavných úlohách s Marlonom Brandom a Mariou Schneiderovou. Príbeh staršieho Američana, ktorý hľadá útechu v anonymnom sexe s mladou Francúzkou, bol niektorými označený za perverznú pornografiu, podľa iných zmenil kinematografiu. „Každý vie, že nenakrúcam filmy o skautíkoch. Je mi veľmi ľúto Márie Schneiderovej. Prišla za mnou, pretože chcela robiť film. Nanešťastie, film, ktorí sme spolu nakrútili, sa po celom svete neuveriteľne preslávil,“ povedal Bertolucci pre Pravdu.
Počas kariéry trvajúcej viac ako pol storočia vytvoril Bertolucci vyše dve desiatky filmov. Začínal v 60. rokoch ako režisér a scenárista novej vlny. Aby mohol pracovať ako asistent režiséra Piera Paola Pasoliniho pri filme Accattone (1961), opustil školu. Debutoval o rok neskôr snímkou Smrť kmotrička.
Vo filme s názvom Pred revolúciou (1964) sa odrazila politika na príbehu ľavicového mladíka búriaceho sa proti spoločenským konvenciám. S fašistickou minulosťou sa Bertolucci vysporiadal v Konformistovi (1970), ktorého nakrútil podľa románu Alberta Moraviu. Za scenár k tomuto portrétu muža (v podaní Jeana-Louisa Trintignanta), ktorý sa zapredal fašistickému režimu, bol Bertolucci nominovaný na Oscara.
Výnimočným dielom, nie iba dĺžkou, je Bertolucciho päťhodinová epopeja Dvadsiate storočie (1976), ktorá na osudoch kamarátov z detstva (Gérard Depardieu a Robert De Niro), stojacich na opačných koncoch najskôr iba sociálnych a potom aj ideologických, vykresľuje Taliansko prvej polovice 20. storočia.
Podľa jeho námetu nakrútil Sergio Leone slávny film Vtedy na Západe (1968).
