Taliansky režisér sa narodil počas vojny v roku 1940 v Parme. Keďže vyrastal v umeleckej rodine, bolo iba otázkou času, kedy v tejto sfére zakotví aj on. Jeho otec Attilio Bertolucci bol básnikom, filmovým kritikom a historikom. „Môj otec posudzoval veci iba podľa toho, či v nich bolo niečo poetické, alebo nie,“ prezradil Bertolucci v rozhovore pre britský denník Telegraph v roku 2013.
Mladý ľavičiar na scéne
Ako dvadsaťročný sa stal tiež básnikom. Študoval na Univerzite v Ríme, no štúdium nakoniec skončil a začal pracovať ako asistent pre slávneho režiséra, predstaviteľa talianskeho neorealizmu Piera Paola Pasoliniho. Pre britský denník Telegraph si tiež s úsmevom zaspomínal na ich prvé stretnutie: „Raz k nám domov prišiel muž, čo vyzeral veľmi zlovestne, stál pred dverami v čiernom klobúku a pýtal sa na profesora Bertolucciho. Išiel som tak zobudiť otca, ktorý práve spal, a povedal som mu, že k nám prišiel muž, ktorý vyzerá ako zlodej. Ukázalo sa že, to bol Pasolini.“ Tento velikán talianskeho filmu sa stal kľúčovou osobnosťou v Bertolucciho kariére. Bol to práve on, kto ho zasvätil do tajov kinematografie a neskôr ho inšpiroval pri jeho vlastnej tvorbe. S Pasolinim spolupracoval na filme Accattone (1961) a čoskoro sa dostal aj k nakrúcaniu vlastných filmov.
I keď debut Smrť kmotríčka (1962) inšpirovaný skutočným príbehom napísal spolu s Pasolinim a so Sergiom Cittim, jeho ďalší film Pred revolúciou (1964) už bol plnohodnotným autorským počinom, kde sa podieľal sám na réžii aj na scenári. V psychologickej spoločensko-kritickej dráme o ľavicovo zmýšľajúcom mladíkovi búriacom sa proti konvenciám a konzumnej spoločnosti bolo jasne cítiť autobiografické prvky. Bertolucci tiež ukázal, že ako režisér nebude patriť k mainstreamovému, oku lahodiacemu prúdu a bude so vztýčeným ukazovákom poukazovať na neresti spoločnosti a systému, v ktorom žije.
Pozornosť Hollywoodu
Ďalšia snímka Partner (1968) bola silne ovplyvnená francúzskou novou vlnou, najmä filmami Jeana-Luca Godarda. Nechýbalo tak experimentovanie s montážou či kamerou. Do očí udrela aj pestrá farebnosť, kde čerpal zase od Michelangela Antonioniho a tiež výrazná hudba Ennia Morriconeho. Medzinárodný úspech, nomináciu na Zlatého medveďa na festivale v Berlíne a pozornosť Hollywoodu režisérovi priniesla koprodukčná dráma podľa predlohy Alberta Moraviu Konformista (1970). V snímke Bertolucci rafinovane vykreslil portrét antihrdinu Marcella, z ktorého sa postupne stáva čoraz väčšie zviera, ktoré zapredáva dušu fašistickému režimu.
Film, ktorý mu však zaručil ešte väčšiu slávu, bol až Posledné tango v Paríži (1972). Úlohu sebadeštruktívneho a pesimistického Američana Paula, ktorý nadviaže vzťah s mierne naivnou a neskúsenou mladučkou Jeanne (Maria Schneider), stvárnil Marlon Brando. Provokatívna, sexuálne otvorená, temná a ťažká existenciálna dráma bola bezpochyby Bertolucciho dovtedy najvyspelejším a najlepším filmom, čo neostalo bez ohlasu. Snímka získala dve nominácie na Zlatý glóbus za najlepší film aj réžiu a tiež nomináciu na Oscara. Drámu preslávila aj scéna znásilnenia a reakcia na ňu vtedy len devätnásťročnej herečky Marie Schneiderovej.
Tá neskôr v rozhovore pre Daily Mail povedala, že daná scéna nebola v scenári a bola pre ňu traumatickým zážitkom. Bertolucci na vzniknutú situáciu reagoval aj v rozhovore pre Pravdu v roku 2005: „Prišla za mnou, pretože chcela robiť film. Nanešťastie, film, ktorý sme spolu nakrútili, sa po celom svete neuveriteľne preslávil. A Maria bola príliš mladá, aby mohla udržať váhu tohto úspechu. Chcela však to, čo chce na začiatku kariéry každý. Ak potom nedokázala čeliť tomuto úspechu, tak ma to veľmi mrzí. Ale čo som mohol urobiť? Súcitil som s ňou, aj keď ma kritizovala, že som jej ukradol mladosť.“
Deväť sošiek
Po historickom päťhodinovom epose Dvadsiate storočie (1976) v hlavných úlohách s Robertom De Nirom a Géradom Depardiem nakrútil šokujúci, kontroverzný a provokatívný príbeh Luna (1979), kde sa zameral na veľmi netradičný vzťah matky a syna. Zatiaľ čo v rodnom Taliansku mal film vlažný ohlas a vzbudil rozruch, na prestížnom festivale v San Sebastiane si zaň vyslúžil nomináciu na Zlatú mušľu. Osemdesiate roky mu priniesli niečo, čo nečakal ani on sám. Životopisný, historický veľkovýpravný film Posledný cisár (1987) podľa predlohy Henryho Pu-Yia získal deväť Oscarov.
K ich zisku sa vyjadril pre Pravdu opäť svojsky, no úprimne: „Keďže bol Hollywood súčasťou môjho detstva, bolo to pre mňa čosi ako starodávny obrad. A keď sme premenili deväť oscarových nominácií na ceny, bolo to, akoby som sa ocitol v Disneylande. Akoby som sa stal súčasťou dávnej detskej mytológie. Pre Američanov je Oscar niečo mystické, je to súčasť americkej mytológie. Správajú sa k nemu priam zbožne. Ja som však tieto ceny nemohol brať celkom vážne. Veď Oscara nikdy nezískali takí režiséri ako Stanley Kubrick, Charlie Chaplin, Alfred Hitchcock. Čiže bolo to skôr niečo ako obchodné, trhové uznanie. Nie ocenenie od intelektuálov, umelcov, spisovateľov, ľudí od kultúry.“
Návrat k starým časom
V deväťdesiatych rokoch najviac vynikol poetický film Malý Budha (1993) v hlavných úlohách so spevákom Chrisom Isaakom a Keanu Reevesom, kde režisér poukázal na rozdiel tibetského budhizmu a modernej americkej kultúry. V novom miléniu zase najviac zarezonovala jeho snímka Rojkovia (2003), podľa predlohy Gilberta Adaira, ktorá bola akýmsi návratom k starým, prudko kontroverzným dielam a akousi esenciou prvkov z celej jeho tvorby. Nechýbalo množstvo intertextuálnych odkazov, téma slobody či množstvo explicitných sexuálnych scén, v ktorých sa objavili Eva Green a Michael Pitt.
Dôsledné vykreslenie charakterov a psychologizácia postáv, reflexia dôležitých historických tém a inovatívne, originálne spracovanie literárnych predlôh. Tiež poetickosť a filozofické presahy. Práve týmito prvkami sa Bertolucci najviac preslávil, za čo získal v roku 2012 aj Európsku filmovú cenu za celoživotný prínos. V tom istom roku nakrútil aj drámu Ja a ty, ktorá bola zároveň jeho posledným filmom.
